Že sa raz pokúsim napísať dielko o mojom prastarom otcovi, respektíve o prastarej mame z maminej strany, som vedel už v čase, keď vznikala Helenka (naše úspešné dielo o mame môjho otca). Príbehy našich predkov sú tou najlepšou studnicou inšpirácie a v tomto prípade to platilo stonásobne.
Pseudonym Angelo Collavino je v našej rodine prítomný, odkedy si pamätám. Tak sa totiž volal otec nášho starého otca. Môj bratranec Heňo ho používa už dlhé roky ako svoj umelecký pseudonym – a robí mu skvelé meno ako uznávaný fotograf pre TASR a divadelnú fotografiu (jeho zábery pravidelne využíva aj Slovenské národné divadlo). Rovnako už viac ako dekádu zastrešuje a sponzoruje našu umeleckú činnosť firma Collavino production, ktorú sme pre tento účel založili. Kostra príbehu z rodinného tradovania od mamy a starej mamy bola daná už dávno.
Ako to ale uchopiť tak, aby komplexný životný príbeh dával na javisku zmysel, keď máte k dispozícii len dve hodiny?
Krásny omyl a historické štúdium
Nechal som si príbeh Angela prerozprávať mojou mamou ešte raz. Zaujímalo ma, na ktoré detaily sa zameria a čo sa jej najviac ukotvilo v pamäti. V tomto momente došlo k fascinujúcej rodinnej chybe. Jedna zo starých mám mojej mamy sa volala Anna, tá druhá bola Mária. A práve Mária bola v skutočnosti Angelovou manželkou. Lenže v mojej hlave už dlho rezonovala Angelova veta: „Anička - amore mio!“ Povedal som si, že aspoň takto vzdám hold aj druhej starej mame. A ruku na srdce, povedzte si to nahlas: Anička - amore mio... To dielo sa jednoducho inak volať nemohlo. Toto bola tá menej pracná, vlastne krásna a poetická časť tvorby.
Mamino rozprávanie som premenil na poviedku s cieľom dostať z nej na javisko čo najviac. A vtedy začalo skutočné, hlboké štúdium. Potreboval som vedieť, prečo vlastne Angelo prichádza z Talianska na Slovensko a ako sa stalo, že Taliani u nás stavali železnice.
Historický kontext: V 20. a 30. rokoch 20. storočia odchádzalo z Talianska množstvo ľudí kvôli nastupujúcemu fašizmu Benita Mussoliniho, ale aj z ekonomických dôvodov. Talianski kamenári, tunelári a stavbári – u nás známi aj ako barabovia – boli elitní odborníci. Práve oni sa zásadným spôsobom podieľali na budovaní kľúčových a technicky najnáročnejších železničných tratí v medzivojnovom Československu (ako napríklad trať Červená Skala – Margecany).
Našťastie, táto doba je u nás pomerne dobre zmapovaná. Pri písaní som obrovským spôsobom a rešpektom čerpal zo svojich štúdií etnomuzikológie. Musím s vďakou spomenúť, že pedagógovia z nitrianskej univerzity (UKF) okolo profesora Bernarda Garaja, docentky Margity Jágerovej a pre mňa najviac najmä okolo docentky Janky Ambrózovej a doktor Mateja Karáseka, moje vnímanie tradičnej kultúry a jej presahov do súčasnosti výrazne ovplyvnili. A úprimne treba povedať, že Slovenskí rebeli by nebol, alebo bol úplne iný súbor, ak by nebolo ich neskutočného daru odovzdávať úctu a múdro spojené s tradíciou nášho národa.
Od „farárov“ k úradníkom a „Amerikánom“
Pôvodne som chcel ísť iným smerom, no keď mi náš Jožko Kuchár oznámil, že si kvôli rodine dáva od divadla pauzu, prinútilo ma to opustiť moju obľúbenú tému (viera a farár vs. pospolitý ľud a jeho vnímanie viery). Musel som sa ponoriť do štúdia úradníckeho aparátu okolo roku 1900. Bolo to neľahké, strohé štúdium, no pre uveriteľnosť diela absolútne kľúčové. Musel som si vnútorne vyriešiť prečo Michal berie dvoch malých synov do Ameriky, ako mohli úrady zakázať používať meno a pod.
Rovnako som musel naštudovať fenomén tzv. Amerikánov.
Kto boli Amerikáni? Na prelome 19. a 20. storočia zasiahla Slovensko masívna vlna vysťahovalectva. Za vidinou lepšieho života, utekajúc pred chudobou a maďarizáciou, odišla takmer tretina národa do USA. Pracovali v najťažších podmienkach – v pensylvánskych uhoľných baniach či oceliarňach.
V našom príbehu takto odchádza aj prvý manžel Márie (v príbehu Aničky) spolu s dvoma synmi. Takto, kúsok po kúsku, vznikal príbeh a niekoľko verzií scenára.
Generačná výmena: Keď Rebeli dospievajú
S predpripraveným scenárom som prišiel za súborom. Verím, že tajomstvo úspechu Rebelov tkvie v tom, že sme hlavne tím a máme medzi sebou mimoriadne priateľstvá. Role prispôsobujem na mieru ľuďom, ktorí ich hrajú, čo výrazne uľahčuje réžiu. Ale tu narazila kosa na kameň.
Rebeli vyrástli. Už to nie sú deti, ale dospelí ľudia. Zakladajú si rodiny, budujú kariéry. Pri pohľade na náročnosť Aničky, ale hlavne predošlé skúsenosti z tvorby, mi veľa z nich férovo a na rovinu povedali, že tentoraz si takú obrovskú záťaž na plecia vziať nemôžu. Priznám sa, bol to pre mňa šok. Síce sa podieľať chcú, ale nie moc herecky a nie veľmi intenzívne. Bol som sklamaný, prežíval som ťažké chvíle, pretože na tomto diele mi bytostne záležalo. Najjednoduchšie by bolo oprieť sa o starú gardu, ktorú poznám ako vlastné topánky, no nešlo to. Postoj - "veď mi daj menšiu rolu" je v spôsobe, akým ja pracujem (netvrdím, že je správny), neakceptovateľný. Najkrajšie obrazy vznikajú z hromadných scén a ich prípava je naozaj náročná.
Počas tvorby som asi desaťkrát padol na kolená a mal chuť to celé vzdať. Veľmi ťažko sa mi nalaďovalo na novú, mladú generáciu. Musel som zredukovať postavy a zveriť kľúčové dejové linky (najmä tie humorné) našim najmladším členom. Budovať v nich to, čo mali starší už zautomatizované, bol boj. Ale ako si v súbore hovoríme: Keby to bolo ľahké, nerobíme to my.
Ešte stále mi je ťažko na duši, keď si na to spomeniem. Viem, že je to celé vlastne hlúposť a v mojej hlave... No ale to som ja.
Anička, Angelo a Katka: Hľadanie duše postáv
Jedna vec bola od začiatku nezlomná: postava Angela Collavina. Bude ju hrať Marek, alebo to jednoducho nehráme. Angelo musí mať obrovskú hĺbku a musí vedieť hovoriť po taliansky. Marek je presný detailista a vedel som, že len on má v sebe tú dávku tvrdohlavosti a vôle, aby rolu naštudoval až na dreň. Mal v scenári od začiatku presné inštrukcie k postave, k interakciám aj k rekvizitám. Vedel som, že on tak pracuje a že to celému dielu veľmi pomôže. Rovnako ako jeho pohľady na postavu a dielo. A nemýlil som sa – od prvej čítačky bol pevným pilierom diela.
Otázkou bola samotná Anička. Pôvodne ju mali hrať štyri herečky, aby jej postava v čase vizuálne rástla. Pri čítačke sa role Aničky v kľúčovom momente stretu s Collavinom zhostila Tamarka. A bolo to nádherné. Inak ako som to videl ja v duchu, ale možno aj krajšie.
Tamarka je obrovský talent. Máme k sebe zvláštny, profesionálno-kamarátsky rešpekt. Zaujímavé je, že vždy, keď som v úzkych a tvorím dejové zvraty, sníva sa mi, že sa so mnou Tamarka (ako rôzne postavy) háda. Už na čítačke však bolo jasné, že postavu precítila presne tak, ako som potreboval.
Najtvrdší oriešok bola ústredná postava Katky Laukovej (mimochodom, tiež postavená na skutočných udalostiach).
Pôvodne bola písaná pre niekoho iného. Dúfal som, že na čítačke sa jej ujme niektorá zo starších. Osud to zariadil inak.
Časť starších na čítačku ani neprišla. Ak by nebolo Tamarky, Mareka a mladých Rebeliek, ten scenár by putoval do koša. Dotklo sa ma to. Som ješitný. Veľmi. Ale nedokážem s tým nič spraviť.
Keď bolo definitívne jasné, že buď štafetu herectva v Rebeloch odovzdám, alebo nové dielo nebude, stál som pred veľkou výzvou. Bolo treba napasovať nesmierne zložitú rolu Katky Laukovej na niekoho z mladých dievčat. Ale na koho a ako?
Problém nebol v talente – toho majú na rozdávanie. Problém bol v tom, že som ich dobre nepoznal a nevedel som, ako vnímajú svet. Medzi nami je priepastný vekový rozdiel. Komunikujeme spolu len minimálne a neviem o nich nič. Nepoznám ich sny, prežívanie pekného, smutného, prežívanie lásky. Vôbec nič z toho, na čom stojí a padá môj vzťah k Rebelom.
Keď nevieš zmeniť svoje okolie, musíš zmeniť svoj postoj
Prvýkrát v histórii súboru rozhodla o hlavnej postave porada vedenia. Jednohlasne padlo meno Lucky (čo bol mimochodom aj môj tajný favorit). Problém? Lucka mala už tak plný diár (Komora, Dramaťák...), že dlhé rozhovory k budovaniu postavy boli takmer nemožné. Rozhodol som sa zmeniť systém: nechal som postavu tak, ako som ju napísal, a veril som, že ju do nej réžiou jednoducho "natlačím".
Bolo to náročné. Niektoré scény sme išli aj stokrát. Neviem, či doma do vankúša plakala, alebo si vyrobila moju voodoo bábku a pichala do nej ihlice, lebo som bol na ňu miestami naozaj tvrdý. Zvládla to statočne. A potom prišiel zlom. Zrazu som si uvedomil, že to zdanlivo „ploché“ prežívanie mladej generácie, ktoré som jej mylne pripisoval, je v skutočnosti len iné, oveľa širšie spektrum pocitov. Ukázala mi inak zafarbený smútok. Pochopil som, že z nej nemôžem robiť kópiu Tamarky, Maríny, Barbory alebo Robiny. Ona je Lucka a má svoju vlastnú, unikátnu farbu. V tom momente to do seba zapadlo a všetky naše mladé hviezdy začali toto dielo dýchať svojím vlastným, no vlastne stále rýdzo „rebelským“ spôsobom. Len v ich režime...
Dreziny, myjavská veža a talianska svadba
Kým ja som zvádzal režisérske boje, medzi tanečníkmi sa diali kúzla. Naši choreografi – vedúca súboru Robina, Slavo a šéfka tanečníkov Viki – stáli pred obrovskou výzvou: spojiť slovenský folklór s talianskou vášňou.
Tanec: Vznikli úplne nové, temperamentné choreografie z Balogu a (prekvapivo) tanečník Tomáš sa podieľal na vzniku tanca z Myjavy, ktorá je povestná svojou dynamikou a vysokými výskokmi.
Talianska vášeň. Už od minulého leta bolo jasné, že potrebujeme aj taliansky tanec, niečo iné - úplne iné ako naše tance.
Svadba: Taliansko-slovenská svadba musela byť epická. Z historických prameňov viem, že to bola udalosť taká silná, že o nej počul ešte aj môj starý otec, ktorý sa narodil až rok po nej. Trval som na tom, že ako taliansky tanec, tak táto svadba musia byť zážitkom večera.
Drezina: Príchod Angela na scénu sa nezaobíde bez tohto technického vynálezu (pôvodne z 19. storočia od Karla Draisa, neskôr adaptovaného pre železnice). Drezina je náš nemý, no kľúčový herec. Obrovská vďaka patrí Attilovi, ktorý sa nad mojím šialeným nápadom ani na sekundu nepozastavil a jednoducho zostrojil plne funkčnú železničnú drezinu!
Kroje: Spojili sme sa dokonca aj s Talianskym inštitútom na Slovensku, aby sme zohnali správne talianske kroje. No nakoniec nové nádherné myjavské, balocké aj talianske kroje doslova vyčarovala moja manželka Julka a jej kontakty. Niečo dokonca šila aj moja svokra.
Rodinný podnik: Hudba na kosačke a produkčné zázraky
A keď už spomínam moju Julku... Pár mesiacov pred premiérou si prečítala scenár a začala hľadať hudbu. Tento proces by vydal na samostatný román.
Predstavte si to: vychovávame deti, pracujeme v tej istej firme, snažíme sa udržať pri živote budovu divadla, do toho sa staráme o záhradu (kde ma občas donúti vŕtať sa v hline alebo kosiť). A uprostred tohto chaosu prebiehajú naše dramaturgické konzultácie – pri raňajkách, vo vani, alebo keď na seba kričíme cez naštartovanú kosačku.
Občas je to desivé, niekedy sa hádame kvôli absolútnym hlúpostiam, no inokedy ma dojíma, do akej hĺbky rozumie tomu, čo chcem dielom povedať. Musím uznať, že tie najkrajšie hudobné nápady a piesne sú jej dielom (samozrejme, s mojím drobným, no strategickým navedením, všakže, ale to pred ňou nespomínajte).
Už naveky si budem pamätať ako vznikal nový hudobný nástroj, ktorý máme v dielku. Bolo treba pre príbeh Katky Laukovej, aby sa v istom okamihu ozvali kostolné zvony. Ako ale dostať zvon z kostola na javisko? Poradil Marínin priateľ. Perkusionista. Bolo treba nájsť dva kusy masívneho železa - so správnym tónom. Tak Julkin tato, môj svokor, búchal do želiez v kôlni a na záhrade telefonujúc pritom s Julkou a našiel… neveríte? Na predstavení hľadajte, odkiaľ ten zvuk vychádza… Budete prekvapení... Ako spraviť z masívnych kusov železa hudobný nástroj? No predsa Attila. Iank prinútil som ho použiť zbytočne drahý nerez, ktorý potom kvôli svetlám museli obmotať čiernou páskou... Spolupráca so mnou má rôzne úskalia.
Posledné týždne pred premiérou sú vždy hektické. Striedavo to vyzerá, že sa to nedá stihnúť, a vzápätí, že to bude to najkrajšie dielo na svete. Sú tam hádky, nevôľa aj plač – najmä z kritického nedostatku času, keďže zladiť rozvrhy tak obrovského telesa, akým Rebeli sú, je logistická nočná mora. Ale máme sa radi. Naozaj... Teda mňa už veľmi nie, ale to k tomu patrí.
A tu vstupuje na scénu naša produkčná Janka. Žena, ktorá s anjelskou a doslova Božou trpezlivosťou stojí uprostred tohto celého kreatívneho hurikánu a každodenne mení nemožné na divadelné zázraky.
Anička, amore mio! nie je len folklórna divadelná hra, ktorej hovoríme folklórny muzikál.
Je to pocta mojim predkom, je to krv, pot a slzy našej novej generácie a dôkaz toho, že keď sa talianska vášeň spojí so slovenskou vytrvalosťou, vznikne niečo nezabudnuteľné. A áno, môžete mať k tomu námietky. Verím, že po vzhliadnutí dieľka aj budete mať. Ale čo nám už nezoberie nik, je čas, ktorý sme strávili so životom našich predkov. Čas s ľuďmi, ktorých úprimne ľúbime. Niekedy tak silno, že sme k nim zlí a potom je nám to ľúto. Smiech, slzy a láska vedia aj bolieť. Lebo taký je život ktorý za niečo stojí.
