Kam zmizla duša dnešnej mládeže? Po 21 rokoch uvažujem, že v dramaťáku zmením všetky pravidlá
Už dvadsaťjeden rokov pracujem s tínedžermi. Dvakrát týždenne sa stretávame, tvoríme javiskové umenie. Keď sa blíži premiéra, pridávame sobotné sústredenia. Mám to šťastie, že mám okolo seba šikovných ľudí a tak im skladáme muzikály priamo na mieru. Znamená to prepojiť tanec so spevom – ideálne naraz, vybudovať u nich vzťah k slovu a k sebavedomému vystupovaniu na verejnosti. Vždy som mal slabosť pre takzvaných „rebelov“. Pre mladých ľudí, ktorí majú v sebe pretlak energie a občas z nej rodičom či učiteľom naskakujú vrásky. Keď sa mi podarí túto nespútanú silu skrotiť a pretaviť do umenia, vzniká niečo nádherné. Zažil som to už mnohokrát a vždy to bola pre mňa obrovská hnacia sila. Samozrejme, nie vždy to vyšlo, ale väčšinou áno. To, čo sa ale deje teraz, je, podľa mňa, vážny problém. A nie len môjho Dramaťáku.
V poslednom čase však narážam na problém, ktorý sa veľmi ťažko opisuje. Mojej najmladšej skupine (dievčatá od 13 do 17 rokov) akoby niekto ukradol dušu. Odobral im energiu, chtíč niečo stvoriť, túžbu niečo dokázať. Neprišlo to úplne naraz zo dňa na deň, no od obdobia covidu, na skúškach s údivom sledujem čosi, čo sa nedá nazvať inak ako čudné, tiché vyhorenie. Je to prázdnota, ktorá na javisko jednoducho nepatrí.
Najprv som, pochopiteľne, hľadal chybu v sebe. Roky mi pribúdajú, doma mám dve malé deti (7 a 4 roky), a nemladnem. Myslel som si, že do nich len projektujem moju únavu a apatiu. Radikálne som upravil svoj vlastný režim. Dbám na stravu, pravidelne cvičím, športujem a mobil vypínam na viac ako 12 hodín denne. Výsledok? Moja energia je úplne v poriadku, tvorba ma stále baví a napĺňa. Paradoxne, v dvoch starších súboroch – kde sú ľudia okolo tridsiatky a starší, ktorí u mňa často začínali ešte v puberte – je situácia diametrálne odlišná. Iste, fyzicky možno nezvládnu také dynamické choreografie ako pred pätnástimi rokmi, no pokiaľ ide o energiu, oddanosť, radosť z tvorby a vnútorný oheň, sú vysoko nad tými najmladšími.
V noci som dostal nepeknú správu od choreografky. Rozprával som sa aj s ich hlasovou pedagogičkou. Všetci máme rovnaké pocity. Niečo je zle.
Anatomie vyhorenia: Prečo to nie je len bežná „únava zo školy“
Keď som sa na skúškach pozeral do tých prázdnych, unavených tvárí, pýtal som sa ich, prečo sú také bez života. Najčastejšia odpoveď? Vyhovárali sa na školu, že je toho na nich jednoducho priveľa. Moja prvá vnútorná reakcia bola klasicky dospelácka: „Veď aj my sme mali školu a prežili sme to.“
Nedarilo sa mi to však zladiť s tým, čo som reálne videl na javisku. Nie som pedagóg, ale som režisér s vyše dvadsaťročnou praxou, viem veľmi presne rozoznať bežnú únavu po ťažkej písomke od niečoho hlbšieho. Bežná tínedžerská únava sa dá prelomiť. Stačí dobrá hudba, vtip, správna motivácia, a energia je po chvíli späť. Niekedy stačí rozhovor. Toto však bolo iné. Začal som si u nich všímať špecifické symptómy, ktoré ma donútili hľadať odpovede v odbornej literatúre a psychológii:
Emocionálne oploštenie: Ako režisér potrebujem od herca emóciu. Ony však nedokážu autenticky zahrať radosť, hnev ani smútok. Ich prejav bol plochý, akoby mali zablokovaný prístup k vlastnému prežívaniu. O niečo lepšie to je, keď s nimi pracujem ráno. Ale po pár hodinách sme na začiatku.
Strata vnútornej motivácie: Zmizla prirodzená chuť prekonávať sa. Nastúpila hlboká apatia k veciam, ktoré ich predtým bavili a napĺňali.
Chronická fyzická ťažoba: Hoci ide o mladé, zdravé dievčatá, ich reč tela pripomínala ľudí s neviditeľným závažím na pleciach. Chýba im základný fyzický tonus.
Medzi dievčatami mám aj pedagogičku s nemalou praxou. Ona to pomenovala presne: Chýba im radosť zo života. A čo trápi mňa najviac, chýba im radosť z toho, že sú spolu. Že tvoria.
Keď som tieto pozorovania začal konfrontovať s aktuálnymi dátami o duševnom zdraví mládeže po pandémii, do seba zapadla mrazivá skladačka. To, čo som videl, nespĺňalo definíciu bežnej tínedžerskej lenivosti. Spĺňalo to presné klinické definície syndrómu vyhorenia. Stav, ktorý sme donedávna pripisovali len prepracovaným topmanažérom po štyridsiatke, dnes vraj masívne zasahuje deti na základných a stredných školách. Ale samozrejme, je to len moje amatérske pozorovanie. Ale trápi ma to. Najmä preto, že neviem čo s tým. A neviem ani, kam sa mám obrátiť. Kde volám, tam mi to len potvrdzujú. "Áno, nie ste sám, kto si to všimol..." "Snáď to prejde, ani my sme nemali ľahké detstvo a tu sme..."
Generácia pod permanentným tlakom
Lenže keď som dievčatá počúval pozornejšie a spojil to s týmito faktami, postupne som prichádzal na to, že to, čo prežívajú dnes, nemá s našou mladosťou takmer nič spoločné. Dnešné deti čelia neviditeľnému, no toxickému kokteilu, ktorý ich doslova paralyzuje. Pochopil som, že to emocionálne otupenie nie je flákanie sa. Je to ich nevyhnutný obranný mechanizmus pred svetom, ktorý od nich neustále niečo vyžaduje.
Nechcem a ani mi neprislúcha kritizovať naše školstvo. Som divadelník, nie analytik vzdelávacieho systému. No pri pohľade na tie vyčerpané deti naozaj úprimne dúfam, že sa týmto fenoménom začne niekto kompetentný vážne a systematicky zaoberať. Ja vidím len koncový výsledok: deti, na ktoré je toho priveľa.
Prídu domov zo školy mentálne vyšťavené a tam ich čaká druhá „šichta“ – sociálne siete. Kým my sme po škole zabuchli dvere a mali pokoj od rovesníkov, oni sú na pomyselnom javisku 24 hodín denne. Musia vyzerať dobre, musia okamžite reagovať na správy, neustále a podvedome si porovnávajú svoje životy s dokonalými (a často falošnými) filtrami svojich rovesníkov z celého sveta. Nie, ja teraz nebudem všetko hádzať na sociálne siete, lebo by to bola len skratka, ktorá nepomôže. Nemáme silu zakázať ich, a keď ich zakážeme budú pre pubertiakov ešte lákavejšie.
K tomuto enormnému sociálnemu tlaku sa pridáva absolútny nedostatok spánku. Displeje, ktoré im svietia do tváre dlho do noci, im fyziologicky blokujú tvorbu melatonínu. Tieto deti sú permanentne nedospaté. Ich mozog je v neustálom strehu, zaseknutý v režime „bojuj alebo uteč“. Konštantný stres u nedozretého mozgu vedie presne k tomu, čo vidím na skúškach: k úplnej strate iskry. Z detstva plného fyzickej, voľnej hry, kde sa učili zvládať emócie pádmi a odreninami, sme ich presunuli do detstva pred obrazovkami. Sú paralyzované strachom zo zlyhania, a preto radšej nechcú dokázať nič. Akoby rezignovali ešte predtým, než sa vôbec pokúsia niečo vytvoriť.
Namiesto tlaku na výkon potrebujú priestor na nádych
Uvedomil som si, že ja od nich na skúškach vyžadujem ten istý dravý výkon ako od generácií pred nimi. To je však nemožné.
Preto stojím pred zásadnou otázkou a vážne uvažujem, či celý náš dramaťák od základov neprerobím. Mám ich do toho nútiť? Mám byť len ďalšou autoritou a inštitúciou v ich živote, ktorá vyžaduje bezchybný výkon na presne stanovený termín?
Zatiaľ som dospel len k jedinému pevnému bodu: premiéra teraz určite nebude. Odpremiérujeme s Rebelmi Aničku, amore mio!, kde sú niektoré z nich. Ale Dramaťák potrebuje pauzu. Možno reštart.
Rozhodol som sa jednoducho spomaliť. Nebudem vám klamať, je to pre mňa aj pre súbor obrovský problém, najmä ten finančný. Sme existenčne závislí od divákov. Iba úspešnými predstaveniami dokážeme získať financie na prenájmy sál, kostýmy, piesne a celkový chod súboru. Ale nad peniazmi a aj existenciou Dramaťáku musí byť niečo iné. Kým tie dievčatá nenájdu radosť z toho čo robíme, alebo vôbec radosť zo života, nemá význam robiť noblesné premiéry.
Zatiaľ neviem, ako inak reagovať. Možno len počkám. Ak má byť náš Dramaťák dnes pre ne v prvom rade bezpečným prístavom, miestom, kde si môžu dovoliť urobiť chybu, kde nie sú hodnotené známkami ani lajkami, tak to tak bude. Dám im priestor a čas na aktívny oddych, ktorý má zmysel. Budeme sa stretávať, budeme tvoriť len tak, do šuplíka, bez deadlinov a bez tlaku na potlesk divákov.
Budem čakať, kým ich to nejakým spôsobom samé nenaštartuje. Alebo kým sa tým začne zaoberať niekto múdrejši a mocnejší ako ja.
Možno práve to ticho, strata očakávaní a obyčajná radosť z prítomnosti bez potreby podať výkon, im pomôžu nájsť tú stratenú energiu. Zvládneme to aj bez premiér. Pretože počkať, kým v nich opäť ožije duša, je dnes oveľa dôležitejšie. Oveľa.
