Cyril a Metod nie sú postavy z učebnice, ktoré sa naučíme k maturite a zabudneme. Ich posolstvo je v dnešnej rozdelenej spoločnosti azda ešte aktuálnejšie než pred jedenástimi storočiami. A nikde to nevidno tak zreteľne ako na pohnutom príbehu ich vlastného súsošia u nás, v Komárne, v meste, ktoré samo osebe stojí na hranici, na rieke, na styku jazykov a kultúr.
Pamätník, ktorý mal byť mostom – a stal sa nástrojom
Myšlienka postaviť pamätník solúnskym bratom vzišla z iniciatívy komárňanskej Matice slovenskej už v roku 1990. Zámer bol čistý:
pripomenúť osobnosti, ktoré položili základy našej kultúry a zaslúžili sa o európske dedičstvo.
Lenže dielo, ktoré malo spájať, sa rýchlo zmenilo na politický nástroj. Namiesto mosta porozumenia sa z neho stalo „značkovanie teritória“ — zhmotnené heslo „my sme tu doma“. Nasledovalo trinásť rokov byrokratických a politických ťahaníc. Mestské zastupiteľstvo odmietalo vyčleniť dôstojné verejné priestranstvo a navrhovalo sochu schovať do vtedy neprístupného vojenského kostola. Súsošie, financované aj z celoslovenskej žrebovej lotérie, dlho nemalo svoj domov a provizórne stálo na dvore evanjelickej fary.
K inštalácii došlo až v lete 2003 — a aj to po dramatickom úhybnom manévri pred mestskou políciou, keď matičiari sochu osadili na balkón samotnej budovy Matice slovenskej. V roku 2010 ju vládnym rozhodnutím a napriek mestu presunuli politici na kruhový objazd. Tým sa dielo natrvalo stalo skôr pamätníkom stretu dvoch nacionalizmov než toho, čím malo byť. (https://www.postoj.sk/133685/susosie-malo-spajat-madarov-a-slovakov-no-stalo-sa-pamaetnikom-nevrazivosti)
Za týmto príbehom sú aj konkrétne ľudské osudy a obete. Hlavný iniciátor MUDr. Alexander Mrázik pre sochu prišiel o zamestnanie a bol dlhodobo perzekvovaný. Mnohí sme čelili nenávisti zvonku aj zvnútra. Ich húževnatosť si zaslúži hlbokú úctu ale práve preto im dnes dlhujeme to najdôležitejšie: vrátiť ich dielu a odkazu vierozvestcov pôvodný zmysel.
Moja misia: Čítať medzi riadkami Jána Pavla II.
Ako matičiar som hrdý na to, čo naši predchodcovia dokázali. No odkaz svätého Cyrila a Metoda (a už vôbec nie táto socha) nesmie slúžiť politikom na zviditeľňovanie sa a umelé vyhľadávanie konfliktov. Práve naopak.
Už roky vnímam ako svoju osobnú úlohu napĺňať to, na čo nás medzi riadkami upozornil svätý otec Ján Pavol II., keď v roku 1980 vyhlásil solúnskych bratov za spolupatrónov Európy. Chcel nám tým pripomenúť, že duchovné zjednotenie Východu a Západu nie je utopický sen, ale trvalá úloha.
V auguste 2003, bezprostredne po odhalení komárňanskej sochy, prišla z Vatikánu oficiálna reakcia Svätej stolice. Svätý Otec v nej prijal tento akt ako „prejav stále živej snahy Matice slovenskej o prehĺbenie a umocnenie posolstva spolupatrónov Európy“. Z listu jasne rezonuje, že Cyril a Metod našli v Ríme vždy plnú podporu predovšetkým pre svoju evanjelizačnú a kultúrnu misiu.
Všimnime si tie slová. Nie pre obranu hraníc. Nie pre dokazovanie, kto je tu pánom. Pre misiu, ktorá povznáša a spája. Ak je odkazom Jána Pavla II. čokoľvek, tak je to práve toto jediné slovo: spájať.
Keď na hraniciach zomierajú ľudia, odkaz musí znieť hlasnejšie
Tento odkaz dnes musí zaznieť o to naliehavejšie, že žijeme v krutej realite. Už pár rokov sa na našich bezprostredných hraniciach vzájomne zabíjajú dva bratské národy. Dôvody a zámienky tohto masového krviprelievania sú viac než pochybné, no tragické výsledky sú skutočné.
V takomto svete nemáme luxus mrhať energiou na malicherné žabomyšie vojny o to, koho je ktoré námestie. Úlohou Matice slovenskej dnes nesmie byť budovanie nových barikád. Musí sa striktne vyvarovať toho, aby sa jej aktivity stávali scénou pre provokačné pochody extrémistov či lacné politické divadlo. To nie je cyrilometodská tradícia – to je jej vedomé zneužívanie.
Sám matičný petičný výbor už v roku 1999 vizionársky deklaroval, že odkazom takýchto diel má byť úsilie o niečo:
„...nadkonfesionálne, nadpolitické, spájajúce všetkých ľudí usilujúcich sa o pokojné a kresťanské spolunažívanie.“
To je veta, pod ktorú by sa mal podpísať každý z nás.
Od bronzu k živému porozumeniu
Solúnski bratia k nám — a možno symbolicky práve cez starobylé brody v okolí Komárna — neprišli budovať hranice. Prišli, aby priniesli porozumenie. Chceli, aby sme rozumeli Bohu, cirkvi, svetu a v neposlednom rade sebe samým. Ich obrovské diplomatické a kultúrne úsilie vtedajší svet šokovalo: jazyk našich predkov dokázali pozdvihnúť a presadiť medzi najvýznamnejšie liturgické jazyky vtedajšieho kresťanského učenia. K dovtedy nedotknuteľnej trojici — hebrejčine, latinčine a gréčtine — sa tak vďaka ich odvahe pridala staroslovienčina.
O to bolestnejší je pohľad na našu súčasnosť. My, dnešní nositelia ich kultúry a dedičia ich posolstva, hoci hovoríme rovnakým jazykom a prešli sme rovnakým základným vzdelaním, si až príliš často vôbec nerozumieme.
Prečo je to tak? Odpoveď netreba hľadať v historických knihách, ale v reálnej politike. Mnohí politici, ktorí bez škrupúľ zneužívajú akúkoľvek hodnotu či symbol pre vlastné zviditeľnenie, k svojmu prežitiu nutne potrebujú svár. Cieľavedome vytvárajú dojem hlbokej priepasti a neskôr, keď spoločnosť dostatočne rozbúria, premenia tento dojem na skutočný, živý konflikt.
Naším nepriateľom však nie je vzdelanie, iný názor a už vôbec nie posolstvo lásky. Naším skutočným nepriateľom je to, že sa odmietame počúvať navzájom.
Žijem v meste, kde sa po slovensky aj po maďarsky hovorí v tej istej kaviarni, v tej istej rodine, často v tej istej hlave. Cyrilo-metodská tradícia u nás už nesmie byť zbraňou na určovanie víťaza a porazeného. Je to trvalá pozvánka k dialógu — presne tak, ako bratia zo Solúna chceli, aby ľudia rozumeli slovu, musíme dnes my začať rozumieť jeden druhému.
Nech teda Cyril a Metod neostanú len chladným bronzom na kruhovom objazde. Vráťme sa k pôvodnej myšlienke a zoskočme z barikád, ktoré nám stavajú iní. Nech sú títo dvaja muži živým, spájajúcim odkazom kultúrneho povznesenia. To je dedičstvo, ktoré Slovensko aj celá Európa v čase, keď je rozdeľovanie opäť také lacné a spájanie také náročné, potrebujú viac ako kedykoľvek predtým.
