Veľa médií dnes konšpiruje a špekuluje o paranoji a strachu Vladimira Putina. Dlhé stoly, extrémne bezpečnostné opatrenia, izolácia. Hrozí mu však reálne niečo, aj napriek tomu, že Rusko by v 21. storočí malo byť aspoň na papieri moderná a demokratická krajina s ústavou?
Pozrime sa na jej históriu. Byť vládcom Ruska totiž historicky znamená sedieť na sude s pušným prachom. Kým v mnohých iných krajinách lídri odchádzajú po prehraných voľbách do dôchodku písať pamäti a prednášať na univerzitách, v Rusku má odovzdanie moci často oveľa temnejší a krvavejší scenár. Vládca, ktorý stratí auru sily, stratí všetko.
Ako vlastne končia tí, ktorí držia v rukách kľúče od najväčšej krajiny sveta? Zoberme si lupu na históriu a porovnajme túto tradíciu s inou bývalou ríšou – Veľkou Britániou.
Éra cárov: Život na muške a palácové prevraty
Byť ruským cárom znamenalo mať absolútnu, Bohom danú moc, no zároveň obrovský terč na chrbte. Dynastia Romanovcov, ktorá vládla vyše 300 rokov, spoznala na vlastnej koži, že z trónu sa neodchádza dobrovoľne a rodinné väzby vás pred smrťou neochránia.
Peter III. (1762): Vládol iba pol roka, kým ho nezosadila vlastná manželka (budúca Katarína Veľká). Následne ho uväznili a "záhadne" zomrel. Oficiálna príčina smrti? Hemoroidálna kolika a mŕtvica. Neoficiálna a historikmi potvrdená realita? Bol brutálne uškrtený strážcami pod vedením Alexeja Orlova.
Pavol I. (1801): Cárov často nezabíjal len pospolitý ľud, ale elita. Pavol I. si znepriatelil šľachtu aj armádu. Výsledok? V noci do jeho spálne vtrhla skupina opitých dôstojníkov, dobili ho a uškrtili šálom. Jeho syn, následník trónu Alexander I., o sprisahaní podľa všetkého vedel a ticho ho schválil.
Alexander II. (1881): Osvietený cár, ktorý zrušil nevoľníctvo, prežil šesť pokusov o atentát. Nakoniec ho dostala teroristická skupina Narodnaja volja. Prvá bomba mu zničila koč, no vyviazol. Keď vystúpil, aby skontroloval ranených, druhý atentátnik mu hodil bombu priamo pod nohy.
Mikuláš II. (1918): Posledný ruský cár nedopadol len zle; jeho koniec bol systematicky vyhladzovací. Spolu s manželkou, piatimi deťmi a služobníctvom ich po abdikácii boľševici nemilosrdne postrieľali a dobodali bajonetmi v suteréne Ipatievovho domu v Jekaterinburgu.
Fakt na zamyslenie: Z posledných ôsmich ruských cárov pred revolúciou zomreli prirodzenou smrťou (v posteli a bez cudzieho zavinenia) iba štyria.
Sovietska ruleta: Nohy napred alebo domáce väzenie
Keď Romanovcov nahradili generálni tajomníci Komunistickej strany, zmenili sa ideologické kulisy, ale brutálne pravidlá prežitia zostali rovnaké.
Vladimir Iľjič Lenin (1924) Otec revolúcie po sérii ťažkých mŕtvic dožíval na usadlosti v Gorkom. Úplne paralyzovaný, bez schopnosti hovoriť, bol v podstate izolovaný od moci. Stalin, ktorý pomaly preberal opraty, sa postaral o to, aby sa k nemu nedostali žiadne dôležité informácie a postupne ho odrezal od sveta.
Josif Stalin (1953) Muž, ktorý poslal na smrť milióny ľudí a vytvoril nevídaný kult osobnosti, doplatil na vlastnú paranoju. Krátko pred smrťou nechal v rámci tzv. Doktorského procesu uväzniť najlepších moskovských lekárov. Keď potom na svojej dači dostal silnú mŕtvicu, spadol vo vlastnom moči na podlahu. Jeho stráže sa ho tak nesmierne báli prebudiť bez dovolenia, že sa neodvážili vstúpiť do miestnosti niekoľko hodín. Trvalo viac než deň, kým k nemu priviedli náhradných, menej skúsených lekárov. Bolo už neskoro.
Nikita Chruščov (1964) Chruščov je v kontexte Kremľa vlastne historický zázrak. Bol prvým a na dlhú dobu jediným sovietskym lídrom, ktorý prežil svoje odvolanie. Jeho stranícki kolegovia (vedení Leonidom Brežnevom) ho zosadili počas vnútrostraníckeho puču, keď si užíval dovolenku v Abcházsku. Odišiel do vynúteného "dôchodku" v domácom väzení pod dozorom KGB. Zomrel na infarkt o 7 rokov neskôr. Žiadna guľka do tyla – čo bol na sovietske pomery obrovský civilizačný progres.
Éra pohrebov (1982 – 1985) Po Leonidovi Brežnevovi (ktorý zomrel v úrade po rokoch fyzického úpadku) nasledovalo obdobie tzv. gerontokracie. Jurij Andropov a po ňom Konstantin Černenko boli pri nástupe k moci už takí chorí, že vládli najmä z nemocničného lôžka. Štátne pohreby sa na Červenom námestí konali s takou železnou pravidelnosťou, až sa medzi Rusmi ujal trpký vtip, či si na lístky do mauzólea nemajú kúpiť permanentku.
Pád Impéria: Gorbačov a Jeľcin
Michail Gorbačov sa stal lídrom, ktorý ríšu nerozšíril, ale (nechtiac) rozpustil. Po nevydarenom vojenskom puči tvrdej línie v auguste 1991 stratil faktickú moc v prospech Borisa Jeľcina a Sovietsky zväz sa rozpadol. Gorbačov prežil zvyšok života ako rešpektovaný štátnik na Západe, no vo vlastnej domovine bol opovrhovaný. Dokonca musel natočiť reklamu na sieť pizzérií Pizza Hut, aby získal peniaze na financovanie svojej nadácie.
Boris Jeľcin bol síce prvým demokraticky zvoleným prezidentom Ruska, no ani on sa nevyhol mocenským praktikám typickým pre Kremeľ. Keď v roku 1993 čelil vzdoru parlamentu, vyriešil to "po rusky" – nechal do budovy parlamentu strieľať z tankov. Neskôr, zlomený silným alkoholizmom a chorobami srdca, prelomil obrovské tabu. Na Silvestra 1999 v priamom prenose dobrovoľne odstúpil a odovzdal moc Vladimirovi Putinovi. Cena? Zákulisná dohoda o doživotnej trestnoprávnej a majetkovej imunite pre seba a svoju rodinu.
Kontrast, ktorý bije do očí: Kremeľ vs. Downing Street 10
Aby sme pochopili túto ruskú inštitucionálnu anomáliu, porovnajme si to s inou krajinou, ktorá bola kedysi globálnym impériom – s Veľkou Britániou. Obe krajiny formovali svetové dejiny, obe mali silných panovníkov a nekompromisné záujmy. Tu však podobnosť končí.
V britskom systéme je prechod moci takmer nudne byrokratický a absolútne civilný. Keď britský premiér prehrá voľby alebo stratí podporu vlastnej strany (ako nedávno Boris Johnson, Liz Truss či Rishi Sunak), nasleduje tzv. Removals van syndrome (Syndróm sťahovacej dodávky). Pred sídlo na Downing Street 10 pristaví služba dodávku, bývalý premiér prečíta pred novinármi prejav, zamáva a odíde kráľovi podať demisiu. O pár hodín neskôr už dverami vchádza nový líder.
Bezpečnosť po vládnutí: Odkedy existuje post britského premiéra (od roku 1721 a Roberta Walpolea), bol vo funkcii zavraždený iba jeden jediný – Spencer Perceval v roku 1812. A ani to nebol štátny prevrat, ale pomsta psychicky narušeného a skrachovaného obchodníka.
Ruská realita: V Rusku znamená strata moci takmer vždy stratu slobody, rozprávkového majetku, exil alebo rovno stratu života. Ruský systém historicky nepozná fungujúcu inštitúciu "loajálnej opozície" ani nezávislé súdy, ktoré by garantovali bezpečný dôchodok. Všetko alebo nič. Buď si cár, alebo si zradca.
Kým britskí alebo americkí ex-lídri po odchode z funkcie zakladajú knižnice, hrajú golf a zarábajú milióny na prednáškach, vládci Kremľa sú väzňami vlastnej moci. Systém, ktorý budujú na absolutizme, lojalite elít (tzv. silovikov) a sile, im neumožňuje bezpečný ústup. Musia vládnuť až do trpkého konca. Ako hovorí staré ruské príslovie: "Cára chráni len jeho trón."
Fakty a zdroje v článku:
Smrť cárov a palácové prevraty: MONTEFIORE, Simon Sebag: Romanovci (1613-1918). (Potvrdenie vraždy Pavla I. a zatajovanie okolností smrti Petra III. ako "hemoroidálnej koliky").
Stalinova smrť a Doktorský proces: KHLEVNIUK, Oleg V.: Stalin: New Biography of a Dictator. (Potvrdenie faktov o strachu dozorcov a neskoro privolanej pomoci).
Odstránenie Chruščova: TAUBMAN, William: Khrushchev: The Man and His Era. (Držiteľ Pulitzerovej ceny, presne mapuje jeho zosadenie v roku 1964 a domáce väzenie).
Gorbačov a Pizza Hut: Archív The New York Times (reklama sa natáčala v roku 1997 v Moskve, Gorbačov honorár použil na chod svojho inštitútu).
Britskí premiéri a atentáty: Oficiálne archívy UK Parliament (Záznam o vražde Spencera Percevala v roku 1812 Johnom Bellinghamom).
