Poznáme ho v generálskej uniforme s typickou francúzskou čiapkou (kepi), s prísnym, no vizionárskym pohľadom. Milan Rastislav Štefánik je v našich dejinách zapísaný ako neúnavný diplomat, astronóm a vojak, ktorý organizoval légie a otváral dvere do najvyšších európskych politických kruhov.
Často sa však zabúda na jednu zásadnú skutočnosť: tento muž, ktorý precestoval svet a vybojoval pre nás vlastný štát, bol chronicky a ťažko chorý. O to viac fascinuje, že popri fyzickom utrpení žil život, ktorý by vydal na niekoľko hollywoodskych veľkofilmov.
Telo, ktoré odmietalo poslušnosť
Štefánikove zdravotné problémy neboli len bežným vyčerpaním z prepracovanosti. Trpel dlhodobými a takmer agóniu spôsobujúcimi ochoreniami tráviaceho traktu. Jeho stav sa drasticky zhoršil po návrate z astronomickej expedície na Tahiti a z pozorovaní v iných exotických krajinách.
Ťažké operácie: V roku 1912 musel v Ženeve podstúpiť vážnu operáciu žalúdka u renomovaného chirurga Ernesta Kummera. Trpel spazmami, podozrením na ťažké vredové ochorenie a zúžením pyloru (vrátnika).
Neustále bolesti: Záchvaty bolesti boli také silné, že Štefánik často upadal do bezvedomia. Nemohol normálne prijímať potravu a bol odkázaný na prísne diéty, najmä mlieko, ktoré mu paradoxne nie vždy robilo dobre.
Ďalšie komplikácie: Počas svojich ciest prekonal maláriu, mal problémy so srdcom a trpel záchvatmi zimnice.
„Musíte odpočívať,“ prosili ho. Nepočúvol
Lekári vo Francúzsku, vo Švajčiarsku, ale aj v Rusku mu opakovane a dôrazne nariaďovali absolútny pokoj na lôžku. Varovali ho, že jeho životné tempo je pre jeho oslabený organizmus doslova samovraždou. Do dohovorov sa zapájali aj Tomáš Garrigue Masaryk či Edvard Beneš. Rovnako francúzsky generál Maurice Janin vo svojich pamätiach opisuje situácie, keď Štefánik úradoval a diktoval dôležité diplomatické depeše v horúčkach, ležiac v posteli a zvíjajúc sa v bolestiach.
Kúzelník, vynálezca a milovník života (Fakty, o ktorých sa v škole neučí)
Paradoxom je, že tento fyzicky chradnúci muž bol v spoločnosti mimoriadne obľúbený, energický a plný prekvapení. Aby sa ako chudobný slovenský študent v Paríži presadil v prísne hierarchickej francúzskej smotánke, musel využiť všetok svoj dôvtip.
Salónny mág: Štefánik si v Paríži kúpil rekvizity a naučil sa predvádzať iluzionistické triky. Jeho "kúzla" s kartami či mincami fascinovali parížske salóny. Týmto spôsobom nadväzoval dôležité kontakty s vplyvnými politikmi, vedcami a umelcami. Kde iní potrebovali formálne odporúčania, Štefánik si dvere otvoril šarmom a kúzelníckym umením.
Vášnivý vynálezca: Jeho technický talent sa neobmedzoval len na astronómiu. Štefánik si dal patentovať viacero zlepšovákov. Medzi tie najkurióznejšie patria "neviditeľné traky" (špeciálny systém uchytenia nohavíc, ktorý nedeformoval postavu) a skladacia fajka.
Extrémny horolezec: Hoci mal podlomené zdravie, v záujme vedy dokázal neuveriteľné veci. Na vrchol Mont Blancu vystúpil až šesťkrát, často v extrémnych snehových podmienkach, aby tam robil astronomické a meteorologické pozorovania. Pri jednom z výstupov dokonca zachránil život slávnemu francúzskemu astronómovi Julesovi Janssenovi.
Fotograf na Tahiti: Pri pobyte na Tahiti nielenže vybudoval astronomické observatórium, ale venoval sa aj fotografovaniu. Stal sa jedným z priekopníkov umeleckej fotografie v tejto oblasti – zachytával nielen prírodu a hviezdy, ale aj polonahé domorodkyne, čím voľne nadviazal na odkaz maliara Paula Gauguina.
Magnet na ženy: Napriek nízkej postave (málokto vie, že meral len okolo 164 cm), stopám po kiahňach na tvári a neustálym chorobám mal u žien obrovský úspech. Fascinoval ich svojou inteligenciou, dvornosťou a povesťou svetobežníka. Jeho poslednou snúbenicou bola talianska markíza Giuliana Benzoni, no do manželstva s ňou už vstúpiť nestihol.
Vízia silnejšia ako smrť: Túžba po štáte
Prečo to všetko robil? Prečo človek s otvorenými ranami na duši i tele neustále cestoval a prijímal nadľudské výzvy? Štefánik pochopil, že prvá svetová vojna predstavuje jedinečné, možno neopakovateľné historické okno na oslobodenie Slovákov a Čechov spod područia Rakúsko-Uhorska. Vedel, že diplomatické uznanie nepríde samo od seba – bolo ho treba "kúpiť" krvou československých legionárov a neustálou diplomatickou ofenzívou.
„Prekážky treba rozbiť, a nie sa im poddávať.“ – M. R. Štefánik
Bol presvedčený, že jeho osobný diskomfort a dokonca aj jeho vlastný život sú absolútne nepodstatné v porovnaní s cieľom, ktorým bol samostatný, demokratický a slobodný štát. Vnímal to ako svoje životné poslanie, pre ktoré bol ochotný doslova uhorieť.
Keď 4. mája 1919 nastupoval do lietadla Caproni smerom na rodné Slovensko, nebol to zdravý muž na vrchole fyzických síl. Bol to vyčerpaný a ťažko chorý človek, ktorého pri živote držala už len obrovská sila vôle a túžba konečne pobozkať slobodnú zem. Zem, ktorú on sám pomáhal vyčarovať na mape Európy.
Socha v Komárne: SOCHA MILANA RASTISLAVA ŠTEFÁNIKA V KOMÁRNE
Datovanie: 1930
Autor: Otakar Španiel (český sochár)
Číslo v ÚZPF SR: 2097/0
Situovanie: Štefánikovo nám. Komárno
Vojaci 12. pešieho pluku Československej armády s názvom mena generála M. R. Štefánika dali v roku 1930 postaviť svojmu tzv. „meno-darcovi“ sochu pri ceste vedúcej do pevnosti. Tento pluk vtedy pôsobil v komárňanskej pevnosti. Pomník bol postavený z peňazí, na ktoré sa poskladali príslušníci tohto 12. pešieho pluku. Sochu odhalili 3. mája 1930 v parku Anglia medzi dôstojníckym pavilónom a pevnosťou. Autorom diela je známy český sochár Otakar Španiel (1881 – 1955).
V roku 1938 bol 12. peší pluk prevelený do Banskej Bystrice a socha s ním premiestnená na vrch Urpín. Tu zotrvala do konca 2. svetovej vojny. Po ukončení vojny ju previezli späť do Komárna a 9. mája 1948 situovali na Radničnom námestí (Pozn.: po odstránení sochy generála Juraja Klapku). Odtiaľto ju v 50-tych rokoch zase odstránili a v roku 1968 opäť postavili v parku Anglia (v tzv. Ružovom sade), avšak o 6 rokov neskôr ju opäť odstránili.
Po politických zmenách v roku 1989 bola znova plastika osadená na dôstojnom verejnom priestranstve. Reštaurovanie plastiky a výstavbu podstavca s architektonickým riešením pomníka investorsky zabezpečil Mestský úrad v Komárne v roku 1990. Nový pomník bol za prítomnosti najvyšších štátnych orgánov slávnostne odhalený 28. októbra 1990 na Štefánikovom námestí pred čerstvo zriadeným Domom Matice slovenskej v Komárne. Na objednávku Mesta Komárna autormi architektúry boli Ing. arch. Ivica a Milan Schwarz a reštaurátorské práce vykonali akad. soch. Ondrej Csütörtöki. Na finančnom zabezpečení okrem Mesta Komárna sa podieľalo aj Ministerstvo kultúry SR a skromná zbierka občanov mesta.
Zdroje a odporúčaná literatúra
Kšiňan, Michal: Milan Rastislav Štefánik. (Moderná a podrobná biografia s dôrazom na prácu s francúzskymi archívmi, ktorá presne mapuje jeho zdravotný stav aj spoločenský život).
Juríček, Ján: M. R. Štefánik. Životopisný náčrt. (Klasické dielo približujúce osobnostný profil a životné útrapy generála).
Banáš, Jozef: Prebijem sa! Štefánik - muž železnej vôle. (Zbeletrizovaný, no faktograficky podložený román, ktorý skvele zachytáva Štefánikove dobrodružstvá, jeho kúzla i pôsobenie na Tahiti).
Janin, Maurice: Moje účasti na československém boji za svobodu. (Dobové svedectvo francúzskeho generála o Štefánikovom zdravotnom stave a neúnavnej práci).
https://www.dmskomarno.sk/2019/05/socha-milana-rastislava-stefanika-v-komarne/
