Tatiko takmer antiškôlkár

Tatiko takmer antiškôlkár
Ondrík (Zdroj: Jozef Černek)
Písmo: A- | A+

Ondrík, včera uplynuli presne tri roky, odkedy mi Ťa podali do rúk a všetko okolo mňa sa zrazu zmenilo. Svet sa nezmenil, len sa zmenil môj pohľad naň.

Už to nie je len miesto, v ktorom žijeme s Tvojou mamičkou, ale miesto, kde máš prežiť Ty svoj život. A ten by mal byť o čosi dlhší ako ten náš. Jedného dňa to budeš práve Ty, kto ponesie spomienku na nás, tak ako my nesieme spomienku na našich rodičov. Ak pán Boh dá a vesmír dovolí, aj Ty dostaneš dar darov v podobe bábätka. 

Je priam neskutočné, že už prešli tri roky. Práve pred chvíľkou som Ťa viedol do škôlky. Dnes prvýkrát sme to zvládli bez plaču. Neplakal si ani Ty, ani mamička a dokonca ani ja. Ale poviem Ti, že v živote by som nepredpokladal, že to budem práve ja, kto bude spochybňovať systém. Ale keď mi Ťa pani učiteľka plačúceho vytrhávala z rúk, chýbalo málo, aby sa zo mňa stal antiškôlkar. 

Vlastne tak trochu asi antiškôlkar aj som. Ale Tebe to zatiaľ nepoviem, lebo vraj nič múdrejšie ako škôlku nik nevymyslel. Prečítal som si všetko, čo som k tomu našiel a vraj to tak má byť. Vraj je normálne, že úpenlivo plačeš za mamičkou. Vraj je normálne, že nám od 3:15 dookola opakuješ, že do škôlky nechceš ísť. 

Dúfam, že je to tak naozaj, a že o dve generácie nezistíme, že vám, škôlkárom, to vlastne ubližovalo.  

Ale podľa knižiek sa máš naučiť, že je to v poriadku a že máš pochopiť, že mamička po Teba vždy príde. 

Zatiaľ po Teba chodíme obaja. Škôlku otvárajú 14:30 a my tam stepujeme už od 14:05. Minule som aj nabral odvahu a zazvonil, trochu sa mi vrátili spomienky z detstva a podvedome som sa prikrčil. Čakal som totiž, že vybehne pani kuchárka s vechťom v ruke a oborí sa na mňa, čo si to dovoľujem zvoniť. Nič také sa nestalo, vyšla pani učiteľka, pod rúškom sa na mňa zhovievavo usmiala a uvoľnila mi cestu za Tebou. Ono, asi na mne je trochu vidieť, že z tej škôlky mám stres. 

Vždy som si myslel, že tá vôňa mokrého igelitu podfarbená vôňou strachu, čo je vo všetkých škôlkach, je z detí. Teraz som zistil, že je to rodičovský feromón. Vylučuje sa, keď nemajú inú možnosť ako dať dieťa do škôlky, ktoré úž síce medzičasom úplne beztrestne vyrástlo, ale vy ho vidíte stále ako to bábätko v perinke.  

Ako toho drobca, ktorý sa zrazu postavil držiac sa chvosta vášho psa, a len tak ako keby o nič nešlo, spravil dva krôčiky a so smiechom si sadol. Len tak, ako keby to neboli úplne prvé krôčiky v živote. 

               Celú cestu do škôlky si rapotal, zaujíma Ťa každé auto, čo šlo okolo. Samozrejme, najviac Ťa zaujíma, či mamička po Teba isto príde. Takže naša cesta do škôlky vyzerá asi takto. 

Ondrova zastávka v mláke po ceste do škôlky
Ondrova zastávka v mláke po ceste do škôlky (zdroj: Jozef Černek)

Tatiko, to je aké auto?

Opel

„Aký?”

Movano

Prečo?” 

Ja neviem, Ondrík, tak ho nazvali.

A mamička príde, keď sa vyspinkám?

Áno, Ondrík príde, vždy príde.

A toto auto sa ako volá?"

Mercedes

Aj ty prídeš?

Aj ja prídem Ondrík, ako včera aj predvčerom, vždy prídeme.

Ja chcem, aby už všetky dedičky išli spinkať, aby mamička prišla…

Dobre Ondrík, prídeme.

A toto auto…?

 Asi Ťa teraz zaujíma, aký je Tvoj život? Nuž pestrý a veselý. Celkom slušne si vymýšľaš a všetci tvrdia, že toto máš po mne. Odmietaš jesť a je veľmi náročné do Teba dostať akékoľvek jedlo, obzvlášť to zdravé. Ale naposledy si vraj, na naše veľké prekvapenie, papal aj v škôlke.

  Pani učiteľka Ťa pochválila. Tak som sa Ťa spýtal: „Ondrík, Ty si všetko spapal v škôlke?” 

Áno tatiko,” odpovedal si cupitajúc vedľa mňa šťastný, že ideme zo škôlky. „Aj polievočku?” zaujímam sa, nevychádzajúc z údivu. „Áno, výborná bola…,” odpovedal si. „Tak to je super, Ondrík a aká to bola, že Ti chutila,” pýtam sa, lebo ma to naozaj prekvapilo. „Hnusná tatiko, hnusná,” zakončil si rozhovor. 

Po škôlke na prechádzke
Po škôlke na prechádzke (zdroj: Jozef Černek)

 Tvoj pohľad a spájanie vecí je už na malú novelu. Ale nie som si celkom istý, či by okrem nás niekoho bavila. Keď sme boli doma sami, keď mamička šla do nemocnice po Marínku, boli sme na nákupoch. Keď sme prechádzali z parkoviska na parkovisko, asi 50 metrov, tak som Ťa v sedačke nezapol. Vôbec nič sa nestalo, len si ma na to upozornil. Niekoľkokrát. Za tie tri minúty jazdy asi štyridsaťkrát. Príbeh dostal pointu až keď sme dorazili domov. Barborke, Tvojej opatrovateľke si totiž povedal: „Keď sme išli kúpiť koberec s tatikom, tak ma nezapol do sedačky. A prišla sanitka, a policajti a ja som vypadol a ublížil som si na ručičku…

Prečo a ako si si toto všetko pospájal, je mi záhadou. Celkom mám však obavy, čo Ty vlastne v tej škôlke pani učiteľkám rozprávaš….

 

Skryť Zatvoriť reklamu