Chcem sa podeliť o pár mojich myšlienok o Matici slovenskej. Nemôžem a ani nechcem hovoriť za ústredie. Maticu slovenskú ako celok vidím len z diaľky, no o to podrobnejšie vidím do tej našej. Vediem Dom Matice slovenskej aj miestny odbor v Komárne.
Denno-denne sa stretávam s realitou, ktorá je na míle vzdialená od predstáv ľudí na sociálnych sieťach.
Veľa ľudí – najmä tých, ktorí netušia nič o našej reálnej tvorbe a práci – sa dnes domnieva jednu zásadnú vec: že teraz, za vlády Roberta Fica, sa má Matica finančne lepšie a že je nám sveta žiť. Je úplne jedno, z ktorého politického spektra títo ľudia pochádzajú, tento mýtus rezonuje všade. Pravda je však taká, že to nie je pravda. Sú tu však veci, ktoré sú inak. Ak máte záujem nahliadnuť za oponu, rád vám popíšem, ako to dnes v kultúre a na našom juhu vyzerá.
Kde vlastne politicky stojím? (A prečo to dnes určuje všetko)
Asi by bolo hneď na úvod vhodné vysvetliť, kde na politickej mape vlastne som. Žiaľ, dnešná doba je nastavená tak, že práve toto zaradenie určuje, či si vás človek vôbec vypočuje. Zaujímavé je, že každá strana si automaticky myslí, že som na tej druhej. Najmä ak si dovolím povedať, že mám Slovensko rád. Okamžite som SNSák, či iný ák... Pravda je ale niekde úplne inde.
V prvom rade som zásadne a úplne proti stranám, ktoré sa otvorene, skryto alebo historicky približujú k fašizmu. Aj keď hnutie Republika začalo teraz hrať sofistikovanú hru s naratívom „my sme sa poučili, my sme sa zlepšili“, neverím im z toho ani pol slova. Nič z toho nie je pravda. Oni to ani s tým pomyselným „ultra-radikalizmom“ nemyslia vážne. Jednoducho len veľmi dobre vycítili, kde a ako by mohli osloviť určitú časť voličstva, a presne na tú mieria. Maskujú to za ľudové a sedliacke múdrosti, no nie sú za tým žiadne ozajstné činy, len úbohý a trápny populizmus.
A áno, musím uznať, že celkom schopne oslovujú mladých ľudí určitého typu. Je to desivé. Osobne vyčítam tým príčetnejším a schopnejším politikom, že nerobia to isté – že úplne prestali komunikovať s mládežou a vyprázdnili tento priestor. Takže v tomto extrémnom spektre ma určite nehľadajte.
Koalícia: O mýte „zlatej éry“ a tolerancii
Potom tu máme vládne strany. Nie som ich fanúšik, ale rešpektujem vôľu ľudu. Voľby dopadli tak, ako dopadli, a to je základný princíp demokracie.
Čo im však kvitujem – a teraz hovorím špecificky o prístupe k Matici slovenskej – je to, že nás aspoň nechajú tvoriť a nenavážajú sa do nás. A presne tu, z môjho pohľadu, absolútne stroskotáva moja empatia k dnešnej opozícii.
Opozícia: Odkaz bez empatie a kultúra ako rukojemník
Aby bolo jasné, nie som úplným fanúšikom ani súčasnej opozície. Prečo? Pretože bez akejkoľvek racionálnej diskusie vopred vedia, že sú proti Matici. Počas Matovičovej a – priznajme si to – aj Ódorovej vlády, tu nebol absolútne žiadny záujem niečo riešiť alebo o niečom diskutovať.
Spomínam si na jednu konkrétnu situáciu, kedy bol vyvinutý naozaj veľký tlak, a na koniec sa my podarilo stretnúť sa s pani ministerkou Milanovou. Pani ministerka (tá, ktorá je zrazu všade) mi 40 minút „čistila žalúdok“. Aj s dievčatami z jej tímu, ktoré sa celý čas tvárili, že sa vôbec nepoznáme. Bolo to celkom úsmevné. Dodnes vlastne neviem, za čo ten krik bol. Až po tomto nepríjemnom divadle bola ochotná si mňa a primátora Komárna reálne vypočuť. Žiaľ, jej politické pozadie a zadanie jej nedovolilo ustúpiť, ale aspoň sa v závere chovala slušne. A rovnako slušné boli aj jej ďalšie kroky smerom k nám. Nie srdečné, ale slušné.
A to je to, čo mi na opozícii nesmierne prekáža. Tvrdia, že sú liberáli a demokrati, ale absolútne ich nezaujíma bežný človek. Dnešné problémy v kultúre využívajú a zneužívajú len na vlastné zviditeľňovanie. Kričia o tom, ako je všetko zlé a nedobré. Ale počuli ste od nich nejaké konštruktívne návrhy, ako by to malo byť a čo by kultúre reálne pomohlo? Lebo ja nie. Hrajú iba v obrane, zatlačení v kúte, a kultúre de facto nijako nepomáhajú. Dovolím si tvrdiť, že ju len zneužívajú.
Ich mottom akoby bolo ničiť, devastovať a meniť aj to, čo funguje. Prečo? Lebo je to teraz „moderné“. Tak je nastavená súčasná politika a dnešná opozícia tento trend len slepo kopíruje. Myslím si, že je to chyba. Nahráva to druhej strane.
Politikov všeobecne ľud, ten obyčajný ľud v regiónoch, a áno, aj inštitúcie ako Matica, vôbec nezaujímajú. V lepšom prípade ju nechajú žiť (čo sa deje teraz), v tom horšom ju chcú rovno ničiť a likvidovať. Argumentujú nepravdami, polopravdami a chybami minulosti. Tie chyby síce dávno boli napravené, ale to nie je moderné a hlavne to nie je mediálne zaujímavé vedieť.
Frustrovaný národ a prešľapovanie na mieste
A tak je to u nás so všetkým. Opozícia aj koalícia tu predvádzajú divadielko. Zahmlievajú podstatu, neriešia problémy a nenavrhujú skutočné riešenia. Na Slovensku sa neustále poukazuje len a len na to zlé. Možno sú v tom politici autentickí a naozaj ten svet takto vidia, no problém je ten, že pre túto krajinu v konečnom dôsledku nerobí nikto nič. Ani pre krajinu, ani pre jej ľudí.
Zatiaľ sa deje len to, že národ je z dňa na deň viac a viac frustrovaný. Tí, ktorí ešte majú silu, schopnosti a energiu, odchádzajú preč. A tí, čo už energiu nemajú, len vykrikujú, hejtujú a neznášajú sa navzájom. Keď majú pocit, že ich je na sociálnych sieťach málo počuť, vyrazia do ulíc.
Toto je náš odraz v zrkadle. To sme my. Prešľapujeme na mieste vo vlastnej neschopnosti s týmto stavom niečo spraviť.
Do vysokej politiky sa dostali ľudia (česť niekoľkým výnimkám), ktorých politika zaujíma výhradne len ako zdroj príjmu a osobný biznis model, nie ako spôsob, ako pomôcť vlasti. A tí, čo sa najviac oháňajú slovami ako „vlasť“ a „domovina“, to robia chladnokrvne účelovo – presne po vzore historického fašizmu.
Z mojej pozície v Komárne vidím veci jasne. Nepotrebujeme kultúrne vojny a prázdne gestá. Potrebujeme ľudí, ktorí miesto kriku začnú tvoriť pre ľudí.
22 rokov na hranici: Tvoríme domovinu, z ktorej sme vyhnali politiku
Medzitým my v Komárne robíme vlastne už 22 rokov stále to isté. Snažíme sa prežiť. Vytvárame hodnoty a snažíme sa – a to je kľúčové – najmä mladým ľuďom dávať pocit domoviny. Všimnite si, že som úmyselne použil slovné spojenie „mladým ľuďom“, a nie nevyhnutne iba „Slovákom“. Pretože presne o tom to je.
Zo začiatku bol aj s týmto prístupom problém. Potom som však spravil radikálny krok a z nášho odboru a Domu Matice som politiku definitívne vylúčil. Výrazne to pomohlo, najmä u nás. V Komárne žije len niečo okolo 25 % Slovákov, no napriek tomu tu robíme silnú slovenskú kultúru. A čo to vlastne znamená? Aby bolo jasné: slovenská kultúra pre nás nie sú len Podpoľanci. Sú to rovnako aj Rusíni, Rómovia a áno, aj maďarské výrazy a vplyvy zakorenené v našej ľudovej slovesnosti. A rozhodne túto kultúru nerobíme len s ľuďmi, ktorí sa bijú do pŕs, že sú už tretiu generáciu tými najhrdšími Slovákmi.
Nerobíme to inak už vyše dvoch dekád. Výsledok? Striedavo nás chce niekto zrušiť, niekomu strašne koleme oči, a potom sa nájde niekto, kto nám pomáha a zachraňuje nás. Lebo áno, krachujeme tak často a žijeme v takej permanentnej neistote, že už si ani nedovoľujeme plánovať viac ako pol roka vopred. Nemá to zmysel. V kultúre totiž jednoducho nie je dosť peňazí pre všetkých, ktorí by ju chceli robiť. A tak sa k podpore dostanú raz jedni, po voľbách zasa druhí. My sme sa proste museli naučiť žiť bez výraznej podpory štátu.
Paradox diplomatov: Prečo nás vidia tí zvonka?
Čo je na celej tejto situácii mimoriadne zaujímavé, je pohľad zvonka. Na našom komárňanskom pracovisku sa už vystriedalo 14 veľvyslancov z rôznych krajín a kultúr. Naposledy sme tu mali veľvyslanca Talianska – pozvali sme ho my na náš slovensko-taliansky muzikál. A len predvčerom sme sa stretli s veľvyslancom Veľkej Británie, pričom pán veľvyslanec tentokrát oslovil priamo mňa. Ústredie Matice slovenskej v Martine navštevujú diplomati tiež.
Veľa som sa zamýšľal nad tým, prečo to tak vlastne je. Vidia oni niečo inak ako naša vlastná vláda? Myslím si, že áno. My tu doma sme totiž až príliš zahltení balastom politiky, žabomyšími vojnami a toxickými informáciami. Zahraniční diplomati tento filter nemajú, vidia čistú prácu a komunitu.
Ja osobne sa snažím vnímať tú našu komárňanskú komunitu a mám silný dojem, že to, čo robím, má aspoň trochu zmysel. Minimálne pre tých pár ľudí. Potom sú tu celé autobusy divákov, ktorých sme najprv len pozvali na výlet, no oni sa začali pravidelne vracať na naše predstavenia. Ich slová vďaky sú pre nás tou najobrovskejšou podporou a nádejou, že naša tvorba má zmysel.
Ste nuly z malého mesta a pach krvi
No a potom je tu pohľad zhora – pohľad veľkých médií a vysokej politiky. A tam je to úplne očividné. Dodnes vo mne rezonujú slová istej vysokopostavenej panej na Ministerstve kultúry:
„Ste nuly z malého mesta a nikoho nezaujímate, tak už nevyvolávajte a neotravujte. Ak máte skrachovať, tak to jednoducho zavrite a nás s tým neotravujte.“
Je to hrozivo presné. A platí to aj dnes. S mnohými novinármi máme veľmi dobrý, priam kamarátsky vzťah. Práve preto od nich viem, že veľké redakcie, veľké denníky o nás prinesú správu len v dvoch prípadoch: ak niekto naozaj veľmi prosí, alebo ak nejako mediálne zaujímavo a „krvavo“ krachujeme. Tlačovú správu o tom, že prinášame nové dielko sme poslali všetkým relevantným médiám... Spolu 26 mailov. Hádajte koľko z nich nás zverejnilo? Áno NULA. A viete čo? Ja im to vlastne ani nevyčítam. Presne taký záujem o skutočnú prácu bez negatívnych konotácii je. A nemôžu za to redakcie. Slovensko je tak nastavené.
Pozitívne správy a poctivá práca divákov jednoducho nezaujímajú. Divákov a čitateľov láka zlo, škandály a obrazný pach krvi. Lebo presne takí sme.
Ak by sme na záver išli trochu cestou ezoteriky či hlbšej psychológie, našli by sme v tom jasnú odpoveď na to, prečo sa máme tak, ako sa máme.
Prečo máme presne takých politikov, akých máme. Pretože oni sú len naším odrazom. Bažíme po zlých správach, živíme sa konfliktom a priťahuje nás pach krvi. Kým nezmeníme tento svoj vnútorný dopyt, ponuka tam hore zostane rovnaká.
