Môjmu slovenskému monológu však evidentne neporozumela. "No, no quiero, gracias.." pohotovo využívam svoje jazykové znalosti a utekám. No čím bližšie som ku vchodu, tým je ich viac. Možno sú to Andalúzanky, možno pravé cigánky. Kto vie. Všetky však so zelenými vetvičkami dávajú požehnanie poznania chtivým turistom a žiadajú od nich peniaze. "Heeej!" Doslova zvriesknem, len čo spozorujem ženskú ruku na mojej kabelke. Slovo "hej" je tuším medzinárodné, nakoľko ma nechala na pokoji a radšej išla aj so svojou vetvičkou skúšať šťastie niekde inde. Konečne mám pokoj, a tak si naplno vychutnávam krásy monumentálnej katedrály - typického symbolu katolíckeho Španielska. S obdivom pozorujem ľudí, ktorí sa úprimne modlia, tíško prechádzam popri nich, aby som ich náhodou nevyrušila a snažím sa zapamätať si všetko to krásne, čo ma obklopuje. Oltár, nástenné maľby, horiace sviečky,...nádhera.
"Vodu, potrebujem vodu...už to fakt nevydržím.." Môj úbohý organizmus mi vysiela tieto prosebné signály už hodnú chvíľku. "Prepáčte pane, dá sa tu kúpiť nejaké občerstvenie?" pohotovo sa spýtam prvého okoloidúceho, ktorého som za posledných dvadsať minút stretla. Vykľul sa z neho bohužiaľ len akýsi francúzsky turista, a tak mi moc nepomohol. Asi po trištvrte hodine som sa smädná, spotená a totálne vyčerpaná ocitla v cieli. "No paráda..." povzdychnem si ironicky, keď uvidím obrovskú skupinu sviežich nemeckých turistov, ktorí mali dosť rozumu a peňazí, aby sa nahor vybrali autobusom. "Museo del Gibralfaro" a "Alcazaba", čítam na letáčiku. Až teraz si naplno uvedomujem, že som naozaj v Andalúzií, čiže v najjužnejšej časti krajiny, ktorá je silne ovplyvnená arabským svetom. Stojím na samom vrchole obrovskej moslimskej pevnosti a skoro nedýcham. Najväčšie mesto slávnej Costa del Sol mi leží doslova pod nohami. Všetko je zrazu maličké a pritom také veľkolepé - pokojné more s loďami, vysoké ultramoderné budovy v priemyselnej štvrti, historické skvosty arabskej kultúry ruka v ruke tej európskej. Málaga je jednoznačne mesto plné kontrastov.
Je večer a ja sedím v pokojnej malej reštaurácií na pláži. Keďže cez deň som už čo-to zo Španielska uvidela, patrilo by sa predsa aj dačo ochutnať, aby som si rozšírila svoje cestovateľské obzory. "Ale toto je čo preboha?" Zdesene sa pýtam sama seba pri pohľade na všetky tie minizvieratká, ktoré na mňa kukajú rovno z taniera. Slizké potvorky aj s nožičkami či ručičkami, záhadné mušle, kopec ryže a tajomné koreniny. "Akože toto sa fakt je?" pomyslím si. Pichnem vidličkou do potvorky, a keďže sa ani nepohla, odhodlane zakusnem. Napodiv, miestna špecialitka zvaná "Paella" mi zachutila. "Sangría, seňorita?" priskočí ku mne čašník sťa hrdina z telenovely a núka mi typický nápoj z vína a ovocia. Nuž takáto ponuka sa neodmieta, a tak prikývnem. Môj "Juan Carlos" teda položí čašu na stôl, žmurkne a vzdiali sa. Usŕknem si zo sladučkého vínka, privriem oči a snažím sa zapamätať si vôňu okamžiku. Cítim toho naozaj veľa - chladný vzduch od mora, jedlá na grile, vôňu orientálnych tyčiniek zo stánkov so šperkmi a oblečením, ako aj prenikavé parfumy temperamentných domorodcov.
pokračovanie čoskoro...