Isteže, niečo podobné môže človek zažiť napríklad na koncerte Lady Gaga. Ale tam ide skôr o spolupatričnosť jej fanúšikov. A tí sú z rôznych kútov sveta. Elán je len náš. Isto by sa k nám pridalo aj mnoho Čechov a zopár slovenských Maďarov, ale inak je to záležitosť čisto slovenská.
A keď sa k tomu zborovému spevu tisícov hlasov pridá atmosféra krásneho letného večera s oblohou sfarbenou do oranžova, kvíliace klávesy, dunejúce basy, svetelná šou a neskôr obrovský mesiac vychádzajúci na mieste, kde ešte pred chvíľou čnel majestátny Kriváň, tak sa človek neubráni silnému vnútornému chveniu, ktoré nemôžeme nazvať ináč ako národná spolupatričnosť či dokonca hrdosť. Je to pocit naozaj úchvatný.
Ten si však človek musí zaslúžiť. Sakramentsky zaslúžiť.
Najskôr si kúpi lístok za štrnásťnásobok minimálnej hodinovej mzdy, čo je tá ľahšia časť. Na lístku je napísané, že koncert začína o sedemnástej. Zodpovedný občan sa teda dostaví o hodinu a pol skôr, aby sa vyhol dopravnému kolapsu a aby zaparkoval bližšie než v Liptovskom Mikuláši. To sa mu podarí len tak tak, dobrá správa však je, že stojí pred amfiteátrom o šestnástej. Ale čo teraz? Kúpi si nápoj či jedlo? Hladný ešte nie je, a tak sa postaví do radu na nápoj. Po hodine čakania sa mu podarí uloviť pivo a kofolu. Na účtenku ani nepozrie. Je šťastný, že aspoň od smädu neumrie.
Medzičasom sa už človečenstvo pomaly prediera cez vstupné brány, a tak sa občan s pivom v ruke pridá k davu. Radom sa to totiž nazvať nedá. Skôr akousi ľudskou gučou. Po pol hodine v tlačenici je konečne dnu. Má síce najdrahšie lístky na takzvané Gold sedenie, ale sadnúť si nemá kde. S výnimkou miesta úplne na kraji, odkiaľ vidieť bok pódia zatarasený akýmsi stanom. Joža určite neuvidí. Možno by ho aj videl, keby rohy pódia nezakrývali obrovské obrazovky nasmerované na stred hľadiska. Keď už teda existujú miesta pozerajúce na bok pódia, prečo tie obrazovky nenatočili tak, aby aj tí na bokoch niečo videli? Načo to premietajú tým, ktorí vidia aj na pódium? No, čo už?
V tom moderátor oznámi, že koncert začne o dvadsiatej bez toho, že by hrala nejaká predkapela. Jednoducho tam má občan sedieť dve a pol hodiny v pražiacom slnku a bez jedla. Vlastne pre mnohých to znamenalo stáť, pretože tí, ktorí prišli po osemnástej si nesadli. Či už mali Gold lístky alebo aj VIP.
Oznam moderátora vyvolá obrovskú vlnu pískania, búchania a hlasného hundrania, ktoré sa ozýva podtatranskou kotlinou v pravidelných intervaloch. Slovač si to len tak nenechá. Takto nás obabrať! K nespokojnosti prispieva aj pocit hladu. Jediný stánok s jedlom je vonku, pred vstupnými bránami, ale kto by chcel opustiť svoje miesto na sedenie, ak nejaké má? Určite by oň prišiel. Či už zaplatil zlatom alebo životom.
Po hodine tejto rebélie moderátor skúša oznámiť, že má dobrú správu. Napriek tomu je vypískaný. Nakoniec sa mu podarí povedať, že koncert začne už o pol ôsmej, ale aj tak radšej rýchlo utečie z pódia. Ktovie, čo by mu mohlo pristáť na hlave. Správa to je síce vcelku dobrá, ale aj tak je to celé nehoráznosť. Občania sa medzi sebou hecujú, kto si viac ponadáva na tento skur…. štát. Takého niečo je možné len tu.
Situáciu nakoniec zachráni Jožo, ktorý vstúpi na javisko už 19:25 a bez veľkého predslovu začne spievať. A všetci občania s ním. Alebo aj bez neho. Hulákajú, tancujú, mávajú rozsvietenými mobilmi, tlieskajú, tešia sa. Všetka tá úvodná frustrácia je zabudnutá. Takmer. Užívajú si prítomný moment. Spolupatričnosť. Hrdosť. Veď k frflaniu sa môžu vrátiť zajtra.
Možno si aj pomyslia (podobne ako som si pomyslela aj ja), že tento koncert symbolizuje všetko to pravé slovenské, to úžasné aj to zlé a odchádzajú s pocitom, že je to vlastne ok. Sme to my a nie sme zlí … sme voda, čo nás drží nad vodou.
