Ríbezľovo-mravcový koláč s ucholakovou posýpkou

Písmo: A- | A+

Toť nedávno, ani nie dva rôčky dozadu, svet bol relatívne predvídateľný. Človek si mohol byť takmer istý, že veci budú fungovať tak, ako si ich naplánuje.

V januári si mohol kúpiť dovolenku a v júli na ňu odísť podľa plánu. Dokonca za vopred dohodnutú cenu. Mohol si kúpiť lístky do opery trebárs aj v päťmesačnom predstihu a tešiť sa, že ju naozaj uvidí. Naplánovať si svadbu rok dopredu a skutočne sa o rok zosobášiť. Jediné, čoho sa musel obávať bolo, že ho medzitým prejde zamilovanosť.

Odvtedy sa však svet zmenil. Nie tak dávno som sa vybrala do kina a čo nevidím? Namiesto premietania tam testujú. Manželovu oslavu významného jubilea sme namiesto v sále dánskej filharmónie (plánoval si naživo pozrieť ich adaptáciu slávnych filmových melódií aspoň 5 rokov) uskutočnili v našej obývačke. Tyčky na plot, ktoré som minulý týždeň obzerala v obchode za tri šesťdesiat, tento týždeň stoja štyri deväťdesiat. A vraj budúci týždeň budú minimálne za sedem. A dovolenka? Prosím vás! Len blázon by si v dnešnej dobe plánoval niečo tak nevyspytateľné.

Čo dnes potrebujeme je spontánnosť. Schopnosť rýchlo reagovať na nečakané príležitosti. Niektorí sa jej priúčajú ľahšie než iní. To sú tí, ktorí prežijú. Tak sa so spontánnosťou učím žiť aj ja. Tak nejak po svojom. Minulý týždeň v utorok, napríklad, mi prišla pozvánka na druhé očkovanie. Do Skalice. Hoci som si v registrácii vyznačila iba Trnavu. Nie kraj, iba mesto. Chvíľu som bola pohoršená a zvažovala verejné protesty, ale nakoniec som otvorila počítač a našla v Skalici hotel pre celú rodinu. Spontánnosť sa vyplatila. Bola z toho super mini-dovolenka. Bez plánovania a celkom nepredvídateľne. Predvídateľné bolo len to, že po mesiaci sucha, začalo liať. Aspoň na niečo sa človek môže ešte spoľahnúť.

Alebo dnes. Sedím si na modrom šamlíku, kútikom očka pozorujem blížiace sa búrkové mračno a oberám ríbezle. Pritom plánujem. Ríbezle zamrazím a v zime budú koláče. Alebo urobím lekvár. Prípadne šťavu. Na jeseň sa budú hodiť. Keď prvá kvapka dopadne na moje predlaktie, opustí ma plánovanie a prepadne náhla spontánnosť. Kašlem na jeseň a kýcham na zimu! Treba konať tu a teraz, s tým, čo je k dispozícii. Skúmajúc obsah misky pri mojich nohách, v ktorej sa to hemží nielen ríbezľami, je mi jasné, čo dnes upečiem...

Skryť Zatvoriť reklamu