reklama

Ďakujem, mne nič nechýba...

Snehové vločky zbesilo tancujú nad krajinou. V okne jedného domu stojí otec so synom a pozorujú tú nádheru. Syn nadšene hovorí o plánoch na nasledujúci deň. Rozpráva o tom, ako si spolu postavia snehuliaka a budú sa do sýtosti guľovať v tejto bielej nádhere. Otec počúva len naoko. Cez okno úzkostlivo sleduje silné poryvy vetra a jeho zrak spočinie aj na teplomere na ktorom ortuť povážlivo klesá hlboko pod bod mrazu. V mysli sa mu vynára obraz človeka odetého do chatrných šiat, zabaleného v starých dekách, tisnúceho sa k stene požiarnej zbrojnice. Dnes ráno ho zahliadol prvý krát, keď viezol synčeka do školy.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Otec sa ukladá do postele a prikrývajúc sa teplou perinou sa cíti akosi previnilo. Zima je skutočne krutá. Je vôbec možné takúto noc vonku prežiť? Myšlienky sa preháňajú hlavou, ale on chce veriť, že zajtra príde nový deň. Deň plný povinností, kedy nebude mať čas myslieť na veci, ktoré nemôže zmeniť. Budík sa nástojčivo hlási o slovo. Za oknom biela krajina, pobehujúce deti, starostlivá manželka pripravujúca niečo pod zub a dozerajúca na to, aby nikomu nič nechýbalo. Otec pobáda deti a konečne sú všetci pripravení vyraziť. Pri tom, ako nastupujú do auta, si opäť spomenie na svoje večerné obavy. Po ceste musia prejsť popri požiarnej zbrojnici a on kútikom oka zahliadne schúlenú osôbku. Sedí na tom istom mieste ako včera. Bez známok pohybu, sťaby vosková figurína s modrou tvárou. Pred školou deti vyskakujú z auta a veselo sa pridávajú k spolužiakom, aby využili tých pár chvíľ pred vyučovaním na zimnú guľovačku. Aké sú šťastné - prebleskne mu hlavou pred tým, ako vyrazí do práce. Deň preletí ako splašený kôň a už je čas ísť domov. Tma v tomto období prichádza skoro. Pri pohľade na jasnú večernú oblohu si nevdojak spomenie na zimnú dovolenku. Takéto noci bývajú mrazivé a v lese občas počuť, ako praskajú stromy. Noc bude veľmi krutá a on si opäť spomenie na človeka pred zbrojnicou. Zajtra rozhodne musí niečo podniknúť. Ráno sa v rýchlosti vychystá a po tom, čo odvezie deti do školy, zastavuje svoje auto pri zbrojnici. Akosi sa bojí vystúpiť. Spoza okna auta zisťuje, že ide o babičku. Celý jej majetok tvorí množstvo igelitových tašiek, pár veľkých kartónov poskytujúcich iluzórnu ochranu proti vetru a stolička, na ktorej sedí. Oči zatvorené, nejaví žiadne známky života. Jediná vec, ktorá mu v tej chvíli napadne, je zavolať na záchrannú službu. Keď nahlási do telefónu o čo ide, dostane prekvapujúcu odpoveď. „Pane, vieme o tom probléme. Nie ste prvý, kto volá. Dnes ráno tam bola sanitka a stará pani sa odmietla dať ošetriť. O transporte do nemocnice nechcela ani počuť. Tak sme ju tam nechali,“ slúchadlo telefónu sa odmlčí, on odhodlane vystupuje z auta a pristupuje k šťúplej babičke. Jej tvár mu nevdojak pripomenie detstvo, kedy vídaval láskyplnú tvár tej svojej babičky. Táto tvár je ale navyše modrá a utrápená. Vrásky naznačujú dlhý a neľahký život, popretkávaný mnohými trápeniami. Roztrasenou rukou ju chytí za rameno a zatrasie ňou. Pochybnosti o tom, či sa mu dostane odozvy, narastajú každou sekundou. V tom babička otvorí oči, uprie na neho svoj pohľad a s pokojom sa pýta, čo chce. Táto reakcia ho natoľko zaskočí, že sa zmôže len na akési bľabotanie o tom, že mal strach o jej život a že sa iba chcel presvedčiť, či je v poriadku. Jediné, čo mu v tejto chvíli napadne je, že sa otočí k autu a z tašky vyberá starostlivo pripravenú desiatu. Stískajúc vrecúško v oboch rukách podáva jedlo starenke so slovami, že je určite hladná a mala by sa najesť. Odpoveď, ktorej sa mu tichým hlasom dostáva, ho doslova omráči.„Mladý pán, ďakujem, mne nič nechýba.“
Táto veta ho natoľko zaskočí, že nenachádza žiadnu odpoveď. Nevie, čo si počať, stojí tam ako malý chlapec. Ruka berie jedlo naspäť a v tom sa z vrecúška vygúľa na zem nádherné červené jabĺčko. Dvíha ho a podáva starenke so slovami, nech si aspoň to jabĺčko vezme. Starenka, usmievajúc sa, ho zoberie do dlaní a poďakuje. Pozerá jej do očí a nevie, čo ďalej. Ticho odrazu preruší neznáma pani, ktorá pristupuje k nim a zdraviac podáva starenke z termosky pariaci sa čaj. Pozrú sa na seba a on pociťuje úľavu, že keď odíde, nezostane babička sama.Cesta do práce bola v ten deň akási iná a on nevnímal náhliace sa autá. V hlave sa vynáralo množstvo otázok a žiadne odpovede. Po príchode na pracovisko ho z myšlienok vytrháva kolega, tlmočiac mu naliehavý problém s meškajúcou dodávkou tovaru. Pozrie na neho a pevným hlasom, ktorý neznesie žiadny odpor mu odvetí. „Tvoj problém je malicherný. Tebe nič nechýba.“

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Je hlboká noc. Za oknom paneláku stojí otec a pozoruje ako sa snehové vločky nehlučne znášajú k zemi. Už nefúka a ani mráz nie je taký silný. Stíchol aj džavot rozradostených detí, ktoré už dávno spia. Je to ten nádherný vianočný večer, kedy je vonku pokoj, mier a ticho. Babička je už tiež v poriadku. Včera ráno, keď prechádzal popri zbrojnici, už ju tam nevidel. Ostali po nej len tašky, kartón a stolička. V ten deň sa akousi náhodou stretol pred panelákom aj s neznámou pani, ktorá nosila babičke čaj. Na jeho otázku, či nevie, kde je so slzami v očiach odvetila: „Odviezli ju do nemocnice, kde ešte v ten deň skonala.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Spí si svoj sen a už nemusí znášať zimu ani nepohodu. Vlastne jej nič nechýbalo... a čo chýba nám?

Rudolf Chmela

Rudolf Chmela

Bloger 
  • Počet článkov:  4
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Destiny is not a matter of chance; it is a matter of choice. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéCestovanieSpoločnosť

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu