Hneď na druhý deň, keď už sme boli v plnej zostave, vybehli sme zmapovať okolie. V plnej pohotovosti som mal nachystaný nový foťák od Vianoc, ktorý bolo treba zabehnúť. A kde už je na takéto zabehávanie lepšie miesto ako v Paríži?Obehli sme trhy, štadión aj katedrálu poobede sme sa vracali popred Carrefoure domov. A ako nás tak predbiehala trojica chlapíkov, zrazu som zistil, že foťáka, čo bol prehodený cez plece, niet!„Čo to je?", vravím si a otáčam sa, aby som to zistil a vtedy sa mi na sekundu zahmlelo pred očami. Akosi som dakomu nabehol na pravý hák...Takže rýchla kontrola:- zuby – našťastie všetky- okuliare – 2 metre ďalej, poohýbané, ale celé- ostatní – rozprášení, no tiež celíPodaktorí sa akurát dvíhali zo zeme, akurát Bea tam ešte stále ležala, zápasila o svoju tašku s chlapíkom, čo nad ňou stál a nožom sa snažil odrezať jej popruh na taške a ona chúďa z toľkého šoku aj zabudla prestať telefonovať.Tohto hajzla sa nám nakoniec podarilo zahnať a upaľovali sme späť na intráky. Tu už nám bolo opäť veselo, ako sme sa tak obkladali mrazenou zeleninou na stiahnutie modrín.Veď sme v podstate neobišli až tak zle, v parížskom Brookline, kde občas niekoho unesú aj za bieleho dňa.Iba zmizol jeden foťák, Bea má dodnes narezaný popruh na taške, trochu sme boli otlčení a mňa dodnes spoznáte podľa drobných škrabancov na okuliaroch od parížskej podlahy. To je všetko!A keďže je štvrť Saint Denis známa tým, že jej obyvateľstvo je trocha farebnejšie, pomaly som začínal chápať to francúzske imigračné „nadšenie".Tak sa začal náš týždeň v Paríži.A ešte by som rád pochválil statočnosť zopár ľudí a poďakoval sa za super spoločnosť. Terezka, Kika a Bea – Merci
