Maturita je pravdupovediac strašiakom všetkých študentov. Svojou podstatou straší naozaj každého. Či je to Lucia s vedomosťami hodných stredoškolského profesora, či na druhej strane Roman, ktorý je rád, že sa prepracoval za pomoci všetkých svätých i maškrtných darčekov pre profesorov, do maturitného ročníka. Určite sa medzi Vami nájdu i ľudia, ktorí si práve hovoria, "Čo tu ten vlastne rozpráva? Maturita a strach z nej? Veď to bola lahôdka!" Ale už ako ste iste vycítili narážam tým na ľudí - bývalých študentov, ktorí majú maturitu dávno za sebou a už iba s úsmevom spomínajú na sladké študentské roky, ktoré prerušila toľko spomínaná udalosť. Ale aby som bol objektívny, nájdu sa aj takí, ktorí to majú tzv. "na háku". Jednou z možností prečo to tak je, je skutočnosť že majú v garáži zaparkované autíčko pre predsedu maturitnej komisie. Ale nie, teraz vážne. Medzi tých tzv. "salámistov" patrím i ja a s čistým svedomím skauta môžem prehlásiť, že žiadne auto nikomu dávať nemienim. Len proste verím, že nie som na toľko blbý, že by som nezvládol skúšku, ktorú predo mnou úspešne absolvovali moji rodičia, či môj prihlúply kamarát. Tým samozrejme nechcem nikoho uraziť.
A to môže byť aj moja rada, do blízkej budúcnosti, aspoň niečo poučné z tohto tuctového článku. Milý spolubojovníci v boji ktorý proste musíme vyhrať, ale v prvom rade rovesníci, nebojme sa, nemajme strach, je to len ďalší krok v našom maratóne za plnohodnotným životom. Budú aj ťažšie kroky, boje, ktoré dúfam zvládneme s neuveriteľnou ľahkosťou. Zvládli to ľudia pred nami, zvládnu to možno aj zvieratá za nami.
Dúfam, že o týždeň budem písať o tom, ako som prvú časť maturity zvládol ľavou zadnou a budem sa tešiť na praktickú časť maturitnej skúšky. Veľa šťastia a tvorivých myšlienok.
