Momentálne je dosť veľa hodín na to, aby som napísala niečo originálne. Som unavená, napriek tomu sa naviem odtrhnúť od PC. Chcem písať, ale momentálne ma nič nenapadá. Som hladná, ale chladnička je príliš ďaleko na to aby som si išla niečo vziať. Som smädná, ale pohár s vodou je niekde mimo môjho obzoru. A tak iba sedím a píšem tieto riadky. Píšem iba tak. Pre dobrý pocit. Počúvam tiché systematcké ťukanie mojej klávesnice. Priznám sa fascinuje ma to. Možno keby som písala brkom a atramentom bola by táto chvíľa krajšia. Každej vete by som vytvarovala slovo. Každému slovu by som vytvarovala písmeno. Bolo by to niečo moje. Niečo v čom sa odzrkadľujem. A možno po rokoch by niekto moje písmo spoznal a spomenul si na mňa. Začal by čítať kúsok papiera a spomínal by na... Možno na mňa zabudol, ale napriek tomu si možno spomenie. Je tu predsa tento kúsok ručne písaných spomienok. Aj preto a pre mnoho iných vecí milujem čaro ručného písania. Ani nepotrebujem brko či atrament. Stačí mi obyčajné guľôčkové pero z nášho papierníctva a kúsok papiera.
Kedysi som písala stále. S mojou najlepšou kamošku (pozdravujem moju Dominiku) sme si posielali listy iba tak. Balili sme si doň rôzne originálne darčeky(prázdny obal z čokolády,usmievavá tvárička na papieriku...). Pred pár dňami som úplnou náhodou otvorila krabicu kde som našla všetky tieto naše odkazy. Začala som čítať a neubránila som sa slzám a smiechu...Toľko toho bolo čo sme navystrájali. A zrazu som všetky tieto krásne spomienky držala v ruke. Našla som aj jednu pohľadnicu na ktorú som už skoro úplne zabudla. Keď som mala asi 6 rokov, asi týždeň som sa zaťala a nič som nerozprávala. Nepamätám sa prečo.Viem, že som bola smutná. S nikým som sa nerozprávala až kým mi babka nedala nádhernú pohľadnicu na ktorej bol psík s nápisom VŠETKO BUDE DOBRÉ. Vraj som sa vtedy usmiala a odvtedy bolo všetko v poriadku..Našla som toho ešte veľa. Diplomy zo škôlky,listy od kamarátok na ktoré som už aj zabudla...Asi pre to všetko neobľubujem rôzne chat-y,maily...Všetko to časom vymažeme a už nikdy nezažijeme tu chvíľu akú som zažila pred pár dňami. Internet je veľmi užitočná vec. Keby nebolo internetu asi by som teraz toto nepísala. Nevýhodou však je, že sme zabudli na čaro ručne písaných listov. Preto, ak si odomňa niekto pýta ICQ,mail...dám mu ho, ale nikdy nezabudnem pripísať aj adresu domov.
Ja už idem spinkať, lebo napriek tomu, že posteľ je ďaleko, ťukanie mojej klávesnice už ani nevmímam. Mysľou som už niekde v posteli s mojimi bláznivými spomienkami:)
...gramatika nieje všetko:D
