reklama

Erazmus aneb ako žijú stážisti na Hvězde...

hmm, tak žeby som konečne začala písať, keď som si už ten blog urobila?...tak jo....tak dnes to bude asi o Ivi a o tom, že práve je na ceste späť do Chorvátska...je to veľmi veľmi zvláštny pocit, keď sa s niekým lúčite a je o to zvláštnejší, keď sa zamyslíte nad podstatou toho, čo v danej chvíli cítite, v respektíve asi by bolo fajn písať v prvej osobe, lebo každý z nás určite prežíva iné emócie...a záleží aj na čase, mieste, osobe, ..no proste okolnostiach a tak...ale ak odchádza niekto blízky a nie je vôbec jasné, či sa ešte niekedy uvidíte, je to taký hrozne zvláštny pocit, ktorý by som prirovnala veľmi odvážne až k strate človeka v dôsledku smrti, len s tým rozdielom, že ak je smrť nečakaná, vyvolá to veľmi búrlivé a nepríjemné emócie a tiež tam nie je väčšinou žiadna nádej na zmenu daného stavu vecí....lenže keď zrazu odíde do neznáma a veľmi ďaleko človek, ktorý vám prirástol k srdcu, a vy viete, že diaľka nie je práve utužovač vzťahov, že minimálne v najbližších niekoľkých rokoch budete delení touto vzdialenosťou, zdá sa mi byť ten pocit dosť podobný...proste niečo ako koniec a smútok zo straty, pretože, či už chcem alebo nie, ten vzťah sa nepochybne zmení. Pretože maily a s

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

....to v podstate asi nie je prípad Ivi, pretože Chorvátsko a Praha, či Bratislava nie sú až tak vzdialené, ale ja aj tak teraz cítim, že jej odchodom sa náš vzťah diametrálne mení a spolu s ňou teraz v autobuse odchádza aj charakter nášho vzťahu doteraz...

Ivi je osôbka, ktorú som stretla v Prahe počas môjho druhého štipendíjneho semestra...a mám pocit, že je jednou z mála stážistov, ktorých som si pripustila k telu a prirástli mi k srdcu a to aj napriek tomu, že to medzi nami už raz vyzeralo na "rozvod":)..každopádne sme sa s Ivi spoznali už ani neviem ako, ale jednoducho bývala hneď na izbe vedľa mňa. A vtedy niekedy v októbri 2006 sa začali naše ranné rituály varenia Ivinej špeciálne pripravovanej tureckej kávy, ktorú som v živote nepila, okrem chatových núdzových prípadov, kedy človek vypije snáď čokoľvek podobajúce sa tým hnedým zrnám, ak je navyknutý na kafe....anyways, Ivi nás(mňa a Johnyho) zasvätila do varenia tureckej kávy spôsobom, ktorý(ako mi moja mama neskôr vysvetlila) vôbec nie je taký ojedinelý a zvláštny, pretože je to údajne klasický spôsob varenia arabskej kávy, len s tým rozdielom, že Ivi nemala na to správnu nádobu zvanú džezva(neviem ako sa to správne píše, ale takto sa to číta)..no a tá jej arabská káva "byla teda neco"...ale okrem tejto Ivinej skvelej vzručnosti:) sa mi rátala svojím celkovým pohľadom na svet a možno ma to priťahovalo aj tým, že okrem toho, že ľudí neuveriteľne rada analyzujem, tak Ivi bola môj snáď úplný opak...racionálne a dospelo premýšľajúca osôbka, ktorá má exhibicionistické sklony, má stále okolo seba ruch a chvíľu neobsedí..a ak by mala byť jeden deň sama na izbe tak by sa asi zbláznila....ale najviac ma fascinovali jej názory na vzťahy, jej na pohľad neuveriteľná vyrovnanosť so svetom a s tým ako to v živote chodí..ja viem, takých ľudí je veľa a to, že ja taká nie som, ju ešte nerobí special, ale pre mňa hej, určite minimálne v tomto smere...Ja sa na Ivi v podstate nepozerám ako na niekoho, kto je v mojich očiach úžasný, ale skôr ako na niekho, kto mi toho veľa dal a na koho nechcem zabudnúť a dúfam, že nezabudnem.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Desí ma ale pri týchto slovách to, že keď si spomeniem na Eduarda, mexičana študujúceho medicínu, ktorý bol v Prahe s nami len mesiac a ktorý mi bol pravdepodobne určitým spôsobom oveľa bližší ako Ivi, tak ma napadá, že emócie, ktoré ma ovládali niekoľko dní po jeho odchode, vyprchali a ostali len spomienky, ktoré sú na jednej strane krásne, ale na strane druhej sa pod vplyvom času stále viac a viac skresľujú a ja si prestávam pamätať skutočného Eda, ale pamätém si len nejaký konštrukt mojej pamäte...a čo je horšie, tie pocity a zážitky, ktoré som si v daných chvíľach chcela uchovať na vždy pretože pre mňa neuveriteľne veľa znamenali, tak všetky tieto motion pictures v mojej pamäti blednú a strácajú sa.... a ja ich nechcem stratiť, nechcem, aby som si raz spomínala na mená týchto ľudí s tým, že kto to vlastne bol...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

ja ani neviem, či bude tento článok, či čo to je, mať motto alebo nejkú pointu, skôr asi nie...v podstate pointou je asi to, že byť niekde na štipendijnom pobyte je nádherná vec a málokoho napadne na začiatku, keď sa balí a je vzrušený a nedočkavý, čo všetko zažije, ako to tam bude vyzerať, koho spozná atď. len tých najväčších pesimistov napadne, že keď bude odchádzať, bude mu smutno, pretože sa bude lúčiť s ľuďmi a navždy za sebou zanechá jednu z najkrajších etáp svojho života...a že čím dlhšie tento pobyt potrvá, tým je väčšia šanca, že sa veci začnú komplikovať a že vzťahy, ktoré si vytvorí neostanú na povrchu ale postupne sa začnú zarezávať pod kožu a bude ťažké odísť a rozlúčiť sa...to je prekliatie stážistov...hmmm krásne vjadrenie toho, čo tu zažívam vždy, keď príde a odíde niekto nový a zaujímavý, niekto blízky....z ďaleka....

SkryťVypnúť reklamu
reklama

hmm, Ivi je preč a na jej izbe je už nasťahovaná nová slečna, ktorá netuším ako vyzerá, pretože celá jej materiálna stránka bytia je zahalená od hlavy až po päty niekoľkými kusmi látky(alebo je to jeden kus?) a občas sa naskytne možnosť vidieť jej ruky a oči..toť moja nová susedka. Nuž, nechcem predpovedať, ale asi si s ňou nebudem mať možnosť poklebetiť o bežných babských témach:) a dokonca tuším, že ani o tých iných témach keďže jej príchod a ubytovanie na izbe bolo zahájené tým, že namiesto nej prišlo k Ivi na izbu asi šesť osôb mužského pohlavia arabskej národnosti a oznámili Ivi, že prišli ubytovať jednu slečnu, ktorá sa medzi nimi ale nenachádzala....ale možno zdanie klame a bude robiť lepšiu arabskú kávu než Ivi...:)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

týmto článkom zároveň pozdravujem všetkých stážistov-začínajúcich, končiacich, pokračujúcich, príchodzích a už dávno odídených - Lucku, Zuzku, Helu, Roberta, Igora, Eda, Francesca, Juraja, Alenku, Ivanku, Ivi, Maggie, Kristofa, Nicolasa a Matyása a samozrejme aj tých, ktorí zostávajú doma a nezabúdajú na tých stratených...Mirca, Katku, Ľubku, Katu, Sašu, Helgu, Zaja, Filipa, Rasťa, Slava, Danielu a v neposlednom rade... Mrťa, Maťka, Shadowa, Johnyho, Lucy, Matúša, Peťa, Caga, Paľa, Maroša, Harryho a mnohých iných....:)

nuž, je čas dať sa do písania diplomovky. Tak veľa zdaru v spoznávaní nových ľudí a v nezabúdaní na to dobré a hodnotné....

Veronika Cimermanova

Veronika Cimermanova

Bloger 
  • Počet článkov:  1
  •  | 
  • Páči sa:  0x

cholericka melancholicka alebo melancholicka cholericka, ktora veri ze sa raz stane sangvinickou.inymi slovami latentna optimistka a naivna idealistka, ktora sa stale marne snazi pochopit svet a lud naokolo...and last but not at least..niekto kto sa asi nikdy nenauci byt jasny, strucny, vystizny...a racionalny. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu