Robert Fico je bez debaty najvýraznejšou osobnosťou slovenskej politiky. Štvornásobný premiér a predseda najúspešnejšej strany na Slovensku – SMER-SSD. Niekdajší nádejný predseda SDĽ, politik stredu, európsky sociálny demokrat, neskôr až rurálny sociálny demokrat (populistický nacionalista). Svojimi slovami sa opísal ako majster v populizme, čo ho, samozrejme, presne vystihuje. Jednoducho geniálny oportunista a svojská osobnosť.
Geniálny politik
Jeho obľúbenosť medzi občanmi síce nie je vysoká, no stačí mu na legitimitu premiérskej funkcie. Vyššie totiž dlhodobo bodujú len prezidenti – Zuzana Čaputová či Peter Pellegrini. Čo je však najpodstatnejšie: Robert Fico je geniálny politik. Toto remeslo mu ide bezkonkurenčne najlepšie. Či už ide o riadenie vlastnej strany (SMER je pevný ako skala), alebo o riadenie koalície („vykosťovanie“ koaličných partnerov). Jeho posledný comeback z hranice zvoliteľnosti až na pozíciu najvolenejšej politickej osobnosti v štáte je skutočne signifikantný.
Jediná osobnosť
Problém je však v tom, že na poli osobností v aktívnej politike je pomerne osamelý. Dopĺňa ho tam azda len jeho dlhoročný blízky kolega Robert Kaliňák. Opozícia naopak trpí akútnym nedostatkom osobností (lídrov) so skutočným vplyvom na verejnosť. Výroky Roberta Fica zaujímajú každého, výroky opozičných lídrov však takmer nikoho.
Čas od času sa objavia virálne momenty osobností ako Alojz Hlina (SaS) či skvelý tandem Zuzany Mesterovej a Beáty Jurík z Progresívneho Slovenska. Vysoký mediálny výtlak má, samozrejme, aj „obyčajný človek“ Igor Matovič, no jeho renomé je na tom ešte horšie než Ficovo.
Hlina, Mesterová či Jurík však opozíciu samy nespasia, o to viac, že nie sú predsedami či predsedníčkami strán, ale „len“ členmi svojich politických subjektov, prípadne nomináciami na ministerské posty. Predsedovia opozičných strán dnes nepôsobia ako osobnosti, ktoré by si verejnosť vedela predstaviť ako predsedov vlád – či už ide o Michala Šimečku, Branislava Gröhlinga alebo Milana Majerského.
Potreba lídrov
Samozrejme, spoločnosť, v ktorej by voľby vyhrávali myšlienky, presvedčenia, programy a zásluhy, by bola efektívnejšia. No v súčasnosti je nesmierne dôležité, aby mali politické subjekty silných lídrov, ktorí dokážu tieto myšlienky a programy efektívne odkomunikovať.
Progresívne Slovensko robí jednu chybu za druhou a potenciál Ivana Korčoka už dávno vyhasol. Stal sa len jednou z postáv v PS, ktorá nemá žiadny výnimočný politický výtlak. Z rôznych zdrojov sa síce hovorí o výmene Michala Šimečku, no náhrada je neznáma a na prvý pohľad aj neexistujúca.
Líder však chýba aj rastúcej Republike, ktorá síce efektívne robí opozíciu vláde a preberá jej voličov, no ani Milan Uhrík, ani Milan Mazurek nie sú – ani pre vlastných voličov – presvedčivými kandidátmi na premiéra. Republika však pravdepodobne dosiahne silný výsledok tak či onak, a tak je možno aj lepšie, že sú jej osobnosti nekompetentné.
Robert Fico tak zatiaľ pôsobí ako jediný štátnik v slovenskej politike, a preto ho netreba odpisovať. Slovensko – a obzvlášť opozícia – nutne potrebuje lídrov, ktorí prinesú program a myšlienky, ktoré ľuďom vrátia nádej.
