Ficova štvrtá vláda je už v poradí piata sociálnodemokratická vláda v období samostatnej Slovenskej republiky. Fico však nevytvára len jednofarebné sociálnodemokratické vlády – predsa len, v troch zo štyroch jeho vlád mu koalíciu dopĺňala pravicová SNS. Tú však Fico dokázal v každej vláde „vykostiť“. Medzitým však napravo vyrástol silnejší subjekt ako SNS – extrémistická ĽSNS a následne jej odnož Republika. SMER spoluprácu s ĽSNS vylučoval a odmietal akýkoľvek pakt s extrémistami.
To sa však zmenilo po rozkole v ĽSNS, keď sa z Kotlebových fašistov stali „relevantní“ politici okolo Uhríka a Mazureka. Obaja „Miňovia“ sa už dnes vedia vyjadriť k holokaustu a tvrdia, že Rómovia sú vraj ich priatelia. Boj proti Matovičovi posunul SMER bližšie k extrémizmu a k Republike, a tak sociálni demokrati s fašistami zbierali podpisy za referendum o predčasných voľbách, ktoré im napokon „zmarila zlá americká agentka“. Docent práv Fico zrejme zabudol, že prezident pri inaugurácii sľubuje, že bude hájiť ústavu i ostatné zákony.
Republika sa po volebnom fiasku v roku 2023 nedostala do vlády, a tak sa hrá na jedinú „konštruktívnu opozíciu“, pričom úspešne Ficovi odoberá sklamaných antisystémových voličov. Aj keď takmer každý prieskum praje opozícii (tej demokratickej), Republika a jej výsledok môžu zohrať kľúčovú úlohu pri vytváraní nasledujúcej koalície. Obzvlášť ak sa naplnia reči o spojení SNS s Republikou do predvolebnej koalície. Takéto spojenectvo môže preskočiť aj historicky najsilnejší výsledok ĽSNS (8 % v roku 2016). Voliči antisystému sa totiž nebudú musieť obávať prepadu svojho hlasu a nehodia to Ficovi. Lenže s kým iným ako s Ficom si môžu tieto strany predstaviť spoluprácu? Snáď nie s Maďarmi.
Ako symbol tohto blogu som zvolil znak troch šípov, ktorý používala nemecká sociálna demokracia v boji proti nacizmu, komunizmu a monarchizmu. Slovenská sociálna demokracia sa možno chcela podobať na Angelu Merkelovú a vytvoriť „veľkú koalíciu“, ale vybrala si trochu iných partnerov než kresťanských demokratov. Slovenská sociálna demokracia totiž proti nacistovi nebojuje – ona ho považuje za relevantného partnera a spoluprácu s ním za nástroj na udržanie moci. A tak skutoční sociálni demokrati ostávajú v plytkom strede.
