O kázaní vody a pití vína na pražskom matfyze

Písmo: A- | A+

Zamýšľam sa nad tým, či majú byť volení do vysokých akademických funkcií jedinci, ktorí dlhodobo vykazujú slabú vedeckú výkonnosť

Dňa 3. februára 2021 zasadla Vedecká rada Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Karlovej pod vedením dekana fakulty Mirka Rokytu. Jedným z prejednávaných bodov programu bolo hlasovanie o udelení titulu docenta Martinovi Žofkovi. Hlasovaniu samozrejme predchádzala Žofkova habilitačná prednáška ako aj diskusia k nej. Súdiac podľa oficiálneho zápisu zo zasadania, tá diskusia vôbec nebola formalitou a matfyzácki vedeckí radní si kandidáta Žofku pekne "pogrilovali". Čo mu vyčítali? Hlavne nízku publikačnú výkonnosť ako aj fakt, že nikdy nebol na dlhšom pobyte v zahraničí. Chudák Žofka sa bránil osobnými i rodinnými dôvodmi a ten titul docenta nakoniec dostal, ale nie jednomyseľným hlasovaním, ako to býva zvykom, lež iba trojštvrtinovou väčšinou.

Nezainteresovanému čitateľovi by sa mohlo zdať na základe predchádzajúceho odstavca, že na pražskom matfyze sa dbá o kvalitu vedeckej práce a tituly sa nedávajú zadarmo. Ja som však na dotyčnej fakulte strávil dvanásť rokov života, dobre poznám ľudí, ktorí sú tam dnes pri moci a mám zato, že skutočnosť nie je až taká ružová. Obyčajne je totiž hlasovanie o vedeckom titule skoro vždy (a nielen v Prahe) púhou formalitou. Vskutku, keď už veci došli tak ďaleko, že šéf pracoviska povolí habilitačné konanie, oponenti vypracujú kladné posudky atď, kandidát sa vtedy považuje za všeobecne prijateľného a príležitosť predniesť habilitačnú prednášku je preň slávnosťou, ktorú sa nepatrí poškvrňovať nejakým vyrývaním či nepriaznivým hlasovaním.

Prečo teda vedeckí radní robili okolo habilitácie Žofku dusno? Išlo o prejav konfliktu častičiarov s relativistami, alebo Žofka nebol dostatočne konformný? To presne neviem, ale nie je ani pointou tohoto blogu to uhádnuť. Ide mi skôr o zdôraznenie argumentačnej nedôslednosti vedeckej rady, ktorá vyrukovala s vecnými námietkami proti Žofkovi, pričom by sa našli jej vlastní členovia, ktorým Žofka nie je vedecky nič dlžný. Vskutku, porovnajme si pre ilustráciu vedecké produktivity kandidáta Žofku ako aj predsedu Vedeckej rady a dekana pražského matfyzu Mirka Rokytu. Zhodou okolností majú obidvaja v databáze Web of Sciences presne desať odborných publikácií (čo je naozaj nízke číslo). Vtip je v tom, že Žofka tieto publikácie stihol napísať za dvadsať rokov svojej kariéry, kým Rokyta na nich potreboval bezmála štyridsať rokov. Ďalší rozdiel spočíva v tom, že všetkých desať Žofkových článkov je opublikovaných v relatívne štandardných časopisoch, kým v prípade Rokytu je takých iba päť z nich (ako napr. vyzerá "neštandardný" databázový článok dekana Rokytu si môže čitateľ pozrieť kliknutím vpravo hore na "download pdf" na webovej stránke Preface (aimsciences.org)). Pokiaľ ide o citácie, sú na tom obaja porovnateľne slabo, Žofka 93 citácií a h-index 4, kým dekan Rokyta 97 citácií a h-index 3. A nakoniec k tomu dodajme, že v životopise dekana Rokytu taktiež nenájdete zmienku o tom, žeby niekedy absolvoval dlhší odborný pobyt v zahraničí...

Ako sa asi cítil predseda Vedeckej rady dekan Rokyta, keď pred jeho očami grilovali jeho radní Žofku? Asi nie najlepšie. Isteže, nemožno Rokytovi vyčítať, že zostal ticho. Vyžadovalo by predsa nadľudský výkon sa ozvať a povedať, že on dekan na tom nie je vôbec vedecky lepšie ako kandidát Žofka a že fakt, že sa takýto vyslovene podpriemerný vedec ako on mohol vôbec stať dekanom je dôkazom, že po páde socializmu to ide s česko-slovenským školstvom od desiatich k piatim.

Je dôležité zdôrazniť, že na pražskom matfyze existuje aj pár profesorov, ktorí majú lepšiu vedeckú produktivitu ako dekan Rokyta. Prečo dovolili, aby sa vyslovene slabý vedec stal hlavou fakulty? To je zložitá otázka. V prvom rade neznamená, že najlepší vedec musí mať najväčší vplyv, keďže vplyv majú poväčšine ľudia, ktorí ho hľadajú a tiež ktorí majú povesť všeobecne ľudsky akceptovateľných "správňakov". Rokyta navonok ako taký "správňak" pôsobil. Hoci som ho nevidel už 30 rokov, dobre sa na neho pamätám, hrávali sme spolu futbal či chodili na pivo. Nikdy nevyčítal ani najväčším nemehlám, že kazili hru, na pive vždy pozorne počúval, bol taktný atď Problém je v tom, že byť dekanom najdôležitejšej matfyz fakulty v štáte vyžaduje aj niečo viac. Slabý vedec predsa nemôže presadzovať nejakú vedeckú politiku, keďže v podstate nevie, čo taká veda vôbec obnáša a tiež ani nebol v zahraničí, aby videl, ako má taká fungujúca fakulta vyzerať. Je iba figúrkou, ktorou možno v dôležitých veciach popoťahovať a, paradoxne, pre fakultu je lepšie, ak sebou taký dekan nechá popoťahovať celý čas, lebo keď sa mu dovolí robiť vlastné rozhodnutia, môže to zapríčiniť vcelku dosť nešťastia. Moja osobná skúsenosť so slabými vedcami vo funkciách je taká, že cítia istý komplex voči svojim kompetentnejším kolegom a tým, ktorým nedokážu priamo ublížiť, sa aspoň snažia okliešťovať vplyv zdôrazňovaním "demokratického" charakteru fakultného života.

(Link na tento blog som poslal M. Rokytovi, aby eventuálne k nemu mohol zaujať stanovisko.)

Skryť Zatvoriť reklamu