Vzácny pacient
z osobitne stráženého oddelenia doktora Chocholouška si jedného rána zbalil svoje fidlátka, zopár pasteliek, tri tuby olejoviek a veľké sebavedomie, ktoré mu predpísali ako náhradu za realitu. Rozhodol sa, že svet potrebuje vidieť jeho insitné diela z poslednej kolekcie „3 dni na samotke“. Lebo ak nie on, tak kto už má svetu ukázať, čo je to pôvodná slovenská kultúra v jej najčistejšej, najnepripravenejšej a najlepšej forme?
Veď je to vzácne
Slovenská delegácia odletela do Ázie predstaviť hospodárske príležitosti. A predstavila ich presne tak, ako to vie len náš štát: ako keby ekonomiku riadil surrealistický maliar po troch dňoch bez spánku. Investície? Reformy? Stabilita? Kdeže. Namiesto toho sa na rokovaniach objavili umelecké diela, ktoré mali zrejme nahradiť všetko, čo v krajine chýba — od infraštruktúry až po dôveru.
Je to vlastne logické. Keď ekonomika nefunguje, treba ju aspoň nakresliť. A keď sa nedarí prilákať investorov, možno ich zlomí zátišie s kvetmi. Svetové trhy síce reagujú na úrokové sadzby, ale kto vie — možno raz budú reagovať aj na olejomaľbu.
Lebo je to vzácne
Slovensko tak predviedlo nový model hospodárskej diplomacie: export dojmov namiesto výsledkov. Je to ekologické, lacné a najmä — nevyžaduje to žiadnu prípravu. Stačí kufor, pár rámov a odvaha tváriť sa, že toto je normálne. Delegácia potom pôsobí ako putovná galéria, ktorá namiesto ekonomických argumentov ponúka estetický zážitok. A kto by odolal?
Keď je to vzácne?
A občan? Ten má veriť, že všetko ide podľa plánu. Že keď sa v zahraničí ukáže niečo pekné, doma sa tým automaticky zvýši produktivita. Že keď sa niečo zavesí na stenu, automaticky to drží aj rozpočet.
Lenže rozpočet nie je plátno. A ekonomika nie je výstava, kde sa dá prekryť realita ďalšou vrstvou farby.
Možno raz začneme vyvážať aj skutočné hospodárske výsledky.
Čo by bolo vzácne.
Batožinový priestor lietadla tak prvýkrát v histórii niesol to najlepšie, čo krajina dokázala vyprodukovať za posledné volebné obdobia: plátna, ktoré kričali, farby, ktoré plakali a autor, ktorý sa tváril, že rozumie ekonomike aj umeniu. Jedno horšie než druhé. A že mu my nerozumieme. (Všetci sú blázni, len on je Napoleon). No veď sa mu ani nejako nedarí. Obrazy konsoliduje, ekonomiku maľuje insitným štýlom.
Lebo je to vzácne
Letušky sa pri nakladaní kufrov pýtali, či ide o umelecké diela alebo o forenzný dôkazový materiál. Nikto im nevedel odpovedať. Ani autor. Ten len tajomne žmurkol a povedal, že „pravé umenie sa nedá vysvetliť, iba prežiť“. Čo bola pravda – mnohí, čo ho videli, to prežívali ešte dlho.
Po prílete do exotickej krajiny sa médiá snažili zistiť, či sa mu podarilo niečo predať,
čo by bolo vzácne.
Odpoveď sa stratila v preklade. Niektorí tvrdili, že diela skončili v depozite národnej galérie. Iní, že v súkromnej zbierke istej blondíny, ktorá má slabosť pre všetko, čo vyzerá ako kultúra, ale správa sa ako trauma.
Lebo je to vzácne
A možno je to celé ešte komplikovanejšie. Možno tieto diela raz ovplyvnia aj národné symboly. Predstav si novú vizuálnu podobu štátneho znaku a hymny: namiesto dvojkríža expresívne prekrížené stromy, namiesto troch vŕškov päsť a vztýčený prostredník a záverečná fujara, ktorá znie ako záverečný hvizd futbalového zápasu s následným vypadnutím zo súťaže. Koniec. Finito.
Krajina by tak konečne mala symbol, ktorý ju vystihuje: niečo medzi pokusom o umenie a pokusom o diagnózu.
Je to vzácne byť tam? (v r.ti)
A tak sme sa dopracovali tam, kde sme nechceli byť, ale kde sme sa nevyhnutne museli ocitnúť: ku kultúre, ktorá sa sama vyhlásila za kultúru, k umeleckému gestu, ktoré vzniklo omylom a k národu, ktorý sa tvári, že je to všetko v poriadku.
Lebo keď pacient z Chocholouškovho oddelenia reprezentuje krajinu v zahraničí. Je to vlastne len poctivý obraz toho, čo doma považujeme za normálne. Ale normálne to nie je.
