Groteska cez slzy o krajine, kde sa odbornosť stratila v malom písme kdesi naspodku textu
Sme krajina, kde sa voľby už dávno nevolajú voľby. Volajú sa „Veľká národná prehliadka úsmevov“. Nie programov, nie riešení, nie odbornosti. Úsmevov. Vylepšených, retušovaných, nepravdivých.
Občan dostane do rúk hlasovací lístok, ktorý pripomína katalóg z kaderníctva: vyber si účes, ktorý ti najviac pripomína tvoje predstavy. Áno volič sa často rozhoduje len na základe bilbordu, fešáckej fotky a nie na základe odbornosti. Vyberá sa si zo zafixovanej predstavy, čo sa mu niekde vryla do pamätí. Volič nie je odborná výberová komisia čo si preštuduje odbornosť, schopnosti, morálku kandidáta, je len priečkou na rebríku úspechu a moci.
...A tak sa začína groteska.
Kandidát ako nafukovací panák
V tejto krajine sa kandidát podobá na nafukovacieho panáka pred autobazárom: kýve rukami, usmieva sa a tvári sa, že vie, čo robí. A občan sa naň pozerá a hovorí si: „Ten má energiu, ten bude makať.“
Netuší, že ho poháňa ventilátor.
A tak sa do funkcií dostávajú „všelijaké laické čudá“ len preto, že sú nominantmi nejakej strany. Nie odborníci. Nie ľudia z praxe. Nie tí, čo rozumejú tomu, čo chcú riadiť. Nie. Hlavne nech sú „naši“.
Predvolebná debata ako balet, kde sa tancuje okolo pravdy
Predvolebná debata v Bilbordovej republike je niečo medzi groteskou a baletom:
prvý kandidát tancuje okolo otázky, rozpráva a až kecá, ale neodpovie
druhý tancuje okolo pravdy, otočí tému, tanec na útok, nájde si nepriateľa
tretí tancuje okolo vlastných sľubov, zamotaný s krátkou pamäťou
a štvrtý tancuje okolo všetkého naraz na všetky 4 svetové strany, robí kliky aj s olovom v bruchu.
A všetci títo tancujú ako im niekto píska,
ale tancovať nevedia
Tak takých nie! Stačí ich vypískať, poslať mimo hru. Moderátor sa potí, občan sa smeje, zúri. Demokracia plače. A keď sa občan prestane smiať, zistí, že vlastne nevie, čo kto povedal.
Ale vie, kto mal najkrajší úsmev. A to je predsa dôležité. O tom je marketing.
Odbornosť ako zakázané ovocie
Vlastne, právnici nemajú čo robiť v stavebníctve a lekári v doprave a „všestranní manažéri na všetko a nič“ sú problémom.
V groteske to vyzerá takto:
Minister zdravotníctva, ktorý odpadne pri pohľade na krv zo svojho prstíka.
Minister dopravy, ktorý nevie čítať výkres a má výkres mosta naopak.
Minister školstva, ktorý si myslí, že Pytagoras je značka syra.
Minister financií, ktorý si pletie štátny rozpočet s nákupným zoznamom svojich blízkych.
A občan sa smeje. Cez slzy. Nie preto, že je to vtipné. Ale preto, že keby nebol smiech, zostal by len plač.
Vlastne firma si dá záležať na odbornom vedení, personálnom obsadení, tak štát si obsadzuje fleky a to doslova podľa straníckej lojality, vzájomných výhod. Čiže štát môže viesť aj ozajstný blb, narcis, manipulátor, podliak, diktátor a má v rukách alibi: Mám predsa mandát. A miestami mu presvitá aj krv na košeli, zakrytá červenou kravatou.
Tí slušní v rukavičkách majú malé šance voči boxerom.
Bilbord ako oltár nádeje
Bilbordy v tejto krajine fungujú ako oltáre. Občan sa na ne pozerá s rovnakou úctou, s akou sa kedysi pozeralo na sväté obrázky. Rozdiel je len v tom, že svätí nesľubovali diaľnice.
Bilbord sľubuje všetko,
lacnejší život, lepší, rýchlejší, život bez problémov.
A občan si hovorí:
„Veď keď je to na bilborde, musí to byť pravda.“
A keď nie je, bilbord sa vymení.
A pravda s ním.
Populizmus ako národný folklór
Ľudia veria populizmu, lebo ten ponúka rýchle riešenia, ktoré túžobne očakávajú. V groteske to vyzerá takto:
Populizmus sa predáva v lekárňach
bez receptu, bez vedľajších účinkov (na letáku), s vedľajšími účinkami (v realite). Dávkovanie:
Užívajte každé štyri roky, prípadne častejšie podľa potreby. Predávkovanie nehrozí — krajina to už dávno prežila.
A tak sa točíme v kruhu
Raz za štyri roky sa občan prebudí, pozrie sa na výsledok a povie si:
„Toto som nechcel.“ A potom príde ďalší bilbord. A ďalší úsmev. A ďalší sľub. A všetko začne odznova.
Trocha dlhé obdobie na pokus a omyl
A pritom by to mohlo byť úplne inak
Vlastne je to bilbordová šaškáreň, kde súťažia fotografi, grafici, maskéri propagátori, psychológovia so svojím výtvorom, čo potom prezentujú na galaprezentácii v médiách.
Na stránke Voľby, politika, odbornosť, verejná kontrola - dialóg s AI :: napadpresk ponúkam alternatívu, ktorá nie je groteskou, ale modelom pre dospelú spoločnosť:
povinné životopisné profesné webové stránky kandidátov,
profesijné voľby podľa špecializácií,
odborné komory ako zdroj kandidátov,
AI ako objektívny filter údajov,
spoločenská kontrola pravdivosti údajov,
dôraz na odbornosť ako základ riadenia krajiny.
To je presný opak Bilbordovej republiky.
To je model, kde sa krajina riadi ako krajina, nie ako reklamná agentúra.
Ale to by sme nesmeli byť Bilbordová republika, štát, kde sa realita už dávno vzdala a nechala to na reklamných grafikov, manipulátorov...
Kto ešte nebol ministrom, nech sa hlási u súdruha Žinčicu.
A just sa neprihlásim!
