Kedysi som si naivne myslel, že obce, kraje a štát fungujú ako normálna domácnosť. Že keď chcú niečo postaviť, tak si nasporia. Že keď chcú niečo opraviť, tak si odložia. Že keď chcú žiť, tak nežijú na dlh. Že žijú, ako sa vraví, do výšky platu.
Ale nie. Tu sa nenasporí. Tu sa požičiava. A nie hocijako — tu sa požičiava tak, akoby sme si brali úver na výlet do Dubaja, nie na opravu mosta, ktorý sa rozpadá rýchlejšie než morálka tých, čo ho schvaľovali. A kradne sa jedna radosť. Radosť tu kradnúť aj pod príkazom "Nepokradneš".
Nepokradneš?
Ale áno. Zopäté ruky kresťana s krytím božieho stánku, či birmovaného toho oného. Prečo si neuchmatnúť? Keď sa dá, len pritúliť sa treba na obe strany. Aj stranícku knižku aj modlitebnú mať. A voliť, počúvať a bezbožne sa podieľať na lúpežných výpravách. Bude ti vraj nakradnuté odpustené. Vraj.
Úžernícke pôžičky ako nový národný folklór
Krajina, ktorá má rozkradnutú minulosť, si požičiava budúcnosť. A budúcnosť sa nebráni — ona len ticho čaká, kým ju niekto konečne prestane zadlžovať. Ale my nie. My sme si z dlhu spravili metódu riadenia štátu. Štatistiku, ukazovatele. Ako hlboko sme klesli.
Keď nie je na nemocnicu — požičia sa. Keď nie je na cestu — požičia sa.
Keď nie je na školu — požičia sa. Keď nie je na výplaty — požičia sa. Keď nie je na rozum...
A keď nie je na splátky? Požičia sa znova. Požičia sa a cestou to zmizne. Niekam, niekomu do kešeňky. Nie málo. Nikto nič v tej krajine nevidí, nepočuje najmä od tých pri koryte, amorálnej, niečo ako kresťanskej (to si len myslia) Kradne sa ako za fašizmu aj teraz za boľševizmu.
Súvisiaci článok
Fotr je lotr, syn tiež - junior
„V mene otca a syna… a rodinného podnikania“ (kradnutia)
To už nie je ekonomika. To je začarovaný kruh, v ktorom sa generácie ešte nenarodili, ale už majú na krku úver, ktorý nesplatia ani keby pracovali do 150 rokov.
Kvalita našich diel? Tá dlhy nevyrovná.
Keby sme stavali ako Švajčiari, ešte by sa to dalo. Keby sme opravovali ako Rakúšania, ešte by sa to dalo. Keby sme plánovali ako Fíni, ešte by sa to dalo. Ale kradneme ako Ruskí okupanti.
Ale my staviame tak, že sa to musí opravovať skôr, než sa to otvorí. My opravujeme tak, že sa to musí opravovať znova. My plánujeme tak, že sa to musí preplánovať, lebo prvý plán bol len kamufláž na dotáciu. A tak sa dlh nevyrovná. On sa násobí.
Dotácie: koreň všetkého, čo malo byť dobré a nie je
Dotácie mali byť pomoc. Stali sa výpalníctvom. Dotácie mali byť rozvoj. Stali sa korupčným kanálom. Stali sa kšeftom. Dotácie mali byť modernizácia. Stali sa kamarádšakom, straníckym strýkovstvom, systémom „daj – ináč ani nenaštartujem traktor“. "Daj, podelíme sa"
A keď sa dotácie zneužívajú, keď sa eurofondy tunelujú, keď sa projekty nafukujú, keď sa faktúry falšujú, tak sa musí požičiavať. Lebo peniaze, ktoré mali byť na stavbu, skončili v niečom úplne inom ako v betóne.
Dotácie sú zlatou baňou pre vyvolených
A tak sa pýtam: čo vlastne splácame?
Splácame nemocnice, ktoré sa musia búrať. Splácame mosty, ktoré padajú. Splácame cesty, ktoré sa zosúvajú, praskajú. Splácame školy, ktoré sa rozpadávajú. Splácame chyby tých, ktorí ich spôsobili a tí majú úspešných pokračovateľov.
Ale nesplácame budúcnosť. Budúcnosť spláca nás.
Záver, ktorý by mal byť trestný, ale nie je
Krajina, ktorá si požičiava na všetko, je krajina, ktorá už nemá nič. Krajina, ktorá si požičiava na chyby, je krajina, ktorá sa z nich nikdy nepoučí. Krajina, ktorá si požičiava na korupciu, je krajina, ktorá sa už dávno vzdala.
A krajina, ktorá si požičiava na prežitie, je krajina, ktorá už nežije. Len sa tvári, že áno.
