Drahí prítomní, vážení smútiaci, milí novomanželia, ktorí ste sa ocitli na nesprávnom mieste v nesprávnom čase.
Dnes máme spoločný obrad, niečo medzi svadbou a pohrebom, niečo medzi radosťou a rezignáciou. niečo medzi štátom a občanom, ktorý už ani nevie, či sa má smiať, alebo si radšej ľahnúť do truhly, nech to má za sebou. --- Pohreb: Voľby zo zahraničia — zomreli bez kvetov, ale s potleskom poslancov --- Voľby zo zahraničia dnes pochovávame. Nie preto, že by zomreli prirodzene. Zomreli násilne, rýchlo, bezbolestne. S veľkou úľavou — pre tých, čo hlasovania nechceli. --- Truhla je zatvorená. Nie preto, že by sme chceli zachovať pietu, ale preto, že by sa z nej mohol ozvať hlas: „Aj ja som občan.“ A to by bolo nepríjemné. --- Štát sa totiž bojí občanov, ktorí odišli. Nie preto, že by ich nepoznal, ale preto, že poznajú svet bez chaosu. A to je pre moc nebezpečnejšie než akákoľvek opozícia. --- Spojenie: Keď štát pochováva práva a oddáva ľudí v ten istý deň --- A tak tu stojíme. Na jednej strane truhla s voľbami zo zahraničia. na druhej strane poslanec s fasciklom. Jedno zakázané. Druhé povolené. Jedno umlčané. Druhé nafotené. --- Štát vám zakáže hlasovať, ale dovolí vám vziať sa. Pod jeho dohľadom. Pod jeho kamerou. Pod jeho poslancom. --- Je to zvláštny pocit: Keď vám štát berie hlas, ale dáva sobáš. --- Ako keby hovoril: „Nemusíš rozhodovať o krajine. Stačí, že sa rozhodneš o manželovi. A aj to ti radšej odkontrolujeme.“ --- A medzi tým všetkým stojí občan. Ten, ktorý sa ešte stále snaží veriť, že štát je tu pre neho. Ten, ktorý ešte stále dúfa, že demokracia nie je len kulisa. Ten, ktorý sa smeje, aby neplakal. --- Záverečná reč: Svadba ako trauma, pohreb ako rutina Drahí prítomní, --- Voľby zo zahraničia odpočívajú v pokoji. Novomanželia odchádzajú s traumou. Poslanec odchádza s klobásou. A štát? Ten odchádza s pocitom, že opäť niečo vyriešil. Nie pre vás. Pre seba. --- V krajine, kde sa zákony prijímajú rýchlejšie než sa stíhajú čítať, a rušiť sa stíhajú ešte rýchlejšie, sa objavil nový nápad. Nie taký ten obyčajný, úradnícky, čo zapadne prachom v zásuvke. Nie. Tento je veľký, slávnostný, takmer romantický. --- Poslanci budú oddávať sobáše. --- Áno, čítate správne. Tí istí poslanci, ktorí sa nevedia dohodnúť ani na tom, či je štvrtok, alebo ešte stále streda, budú stáť pri vašom najintímnejšom životnom rozhodnutí. Lebo keď už nevedia vyriešiť ceny energií, zdravotníctvo ani školstvo, tak prečo by si aspoň neprivlastnili lásku. Tá sa bráni najmenej. --- Keď sa parlament nudí --- Nuda je nebezpečná vec. Najmä v parlamente. Keď sa nudí bežný človek, kúpi si krížovky. Keď sa nudí poslanec, vymyslí zákon. --- A tak si jedného dňa povedali: „Čo keby sme oddávali sobáše?“ Nie preto, že by to niekto potreboval. Nie preto, že by matriky nestíhali. --- Ale preto, že moc má zvláštnu túžbu byť pri všetkom, čo je slávnostné, fotogenické a potenciálne spojené s klobáskami. --- A tak sa začala predstava rodiť. --- Obrad ako z tlačovej konferencie --- Predstavte si ten deň. Nevesta v bielom, ženích v obleku, rodina v slávnostnom tichu. A zrazu sa dvere otvoria a dnu vstúpi poslanec. --- Svadba: Poslanec ako oddávajúci — trauma, ktorá sa nedá anulovať A teraz, prosím, neplačte. Svadbu. --- Nie hocijakú. Svadbu, ktorú oddáva vládny poslanec - boh. Ten istý, ktorý ešte včera v pléne kričal, že „toto je útok na demokraciu“, a dnes stojí pred vami s fasciklom, ktorý drží ako keby to bol návrh zákona, čo mu niekto podsunul päť minút pred hlasovaním. Tvári sa slávnostne. Nie kvôli vám. Kvôli fotke. --- Začne čítať sľuby tónom, akým sa bežne číta novela zákona o odpadoch. Občas preskočí vetu, občas si pomýli mená, občas zabudne, že je na svadbe, nie na tlačovke. --- A vy viete, že toto je moment, ktorý si budete pamätať celý život. Nie ako romantiku, ale ako traumu, ktorú budete vysvetľovať deťom: „Áno, deti, toto je ten pán, súdruh, čo nám kazil svadbu. A nie, nebol to klaun. Bol to vládny poslanec.“ --- Ale to nevadí. Veď aj v parlamente sa často hlasuje o veciach, ktorým nikto nerozumie. --- Klobásky ako motivácia štátnej služby --- A potom príde to najdôležitejšie. Nie „áno“. Nie „môžete pobozkať nevestu“. Nie prstienky. Ale studena misa. --- Lebo každý poslanec vie, že skutočná odmena za verejnú službu nie je plat, nie je funkcia, nie je moc, je to klobása. A k nej fľaška, ktorá sa „priniesla len z úcty“. --- A tak sa poslanec usmieva, fotí sa s novomanželmi, s tortou, s tetou z druhej strany rodiny, ktorá ho pozná „z telky“, a v duchu si hovorí, že toto je presne ten typ práce, ktorý mu chýbal. Nie zákony, nie rozpočty, nie kontrola vlády. Ale svadby. --- Láska ako legislatívny návrh A vy, dvaja ľudia, ktorí ste sa chceli len vziať, odchádzate s pocitom, že ste sa stali súčasťou niečoho väčšieho. Niečoho štátotvorného. Niečoho, čo raz možno skončí aj v predvolebnom letáku. --- Lebo láska je krásna vec. Ale keď sa jej chytí parlament, stáva sa z nej legislatívny návrh s prílohou v podobe studenej misy. --- A možno raz príde aj deň, keď poslanci začnú krstiť deti, pochovávať zosnulých, alebo aspoň strihať pásky na rodinných oslavách. --- Veď keď už raz človek ochutná moc nad cudzím šťastím, ťažko sa jej vzdáva.
| ||
|---|---|---|
