Svet udelil štatút svetového kultúrneho dedičstva aj niektorým tunajším lokalitám. Veľká pocta a úcta k histórii a veľká vďaka našim predkom. Lenže ono by to chcelo, aby takéto pamiatky, lokality výnimočnosti svetového formátu, mali aj patričnú úctu a opateru. Ale nefunguje to a ako obyčajne, katastrofe sa dalo predísť, keďže teraz po zhorenisku sa zrazu vidí potreba riešiť a nápravať. Lenže dokedy a v akom rozsahu. A nie fňukať na ich pohrebe.
Žiaľ technici rozličných odborov, stavbári, projektanti, statici, požiarnici , pamiatkári, elektro a plyno odborníci a ďalší, sú zrazu, alebo hádam budú zrazu privolávaní ku ruinám, aby riešili po funuse, ako to malo byť, aby to nezhorelo. Ktovie, ako to bolo s povinnými a pravidelnými revíziami, kontrolami všakovakého druhu, akiste poukazovali na chyby a nedostatky a skončili zapadnuté prachom na nejakom úradníckom stole, pretože akiste nastali problémy s financovaním, spomaleným právom a jeho nemožnými predpismi, byrokratickým postupmi, čo to všetko zastavilo.
Tak prečo štát fňuká
A zrazu tu všetci stoja pred spáleniskom ako štatisti a spoločenský komparz, pretože sa budú musieť hľadať záchranné peniaze aspoň na konzervovanie stavu. Štátny komparz, čo s mokrými vreckovkami narieka pred kamerami nad vzniknutou situáciou, čo sám spôsobil.
Požiar v Banskej Štiavnici, rovnako ako na Hôrke, sú obrazom prístupu štátu, spoločnosti, ku problematike ochrany a nielen pamiatok. Keď sa nevybudujú protipožiarne steny, nezrealizujú sa zodpovedajúce opatrenia, konštrukcie, požiarne úseky, nenastriekajú sa protipožiarne nátery, nenainštalujú sa hlásiče, neošetria sa inštalácie, nerealizujú sa revízie s efektívnym dopadom na nasledovné opatrenia a investície, ale sa radšej budú rátať škody a následne sa bude investovať rádovo viac, než by stáli preventívne opatrenia, budú sa tu diať ešte mnohé a mnohé ďalšie veci. Padajúce mosty už máme,
horiace pamiatky taktiež, zbúrané postavené nemocnice ako výsmech koncepcie a financovania štátu,
nekonečné výstavby dopravnej infraštruktúry prechádzajúce desaťročiami či storočiami, takmer ako pyramídy,
sa takže taktiež pripíšu do análov nejakého svetového, ale nedobrého dedičstva.
A ani tragédie nepohli myslením
Bolo by fajn,
keby sa krajina spamätala a pozývala k stavbám stavbárov, nie právnikov, ekonómov a už vôbec nie politikov a to v štádiu prípravy a nie v štádiu náprav škôd. Ktovie či to pôjde, keď to tu takto funguje od desiatich k piatim.
