Na dlažbe mesta svieti biela čiara,
tichý to vzdor,
pokus o dialóg s mocou,
odkaz,
názor občana,
veď dovolí mu to ústava.
---
Zatiaľ.
---
Krieda dotýka sa studeného kameňa,
šíriť sa neprestáva.
Asi zmyje ju jesenná pľúšť
a ľudská zloba.
---
Nevadí.
---
Vyschne kameň ako verejná tabuľa,
čo svetu zvestuje
ten tichý vzdor,
názor občana.
---
A krieda na ďalší dotyk sa teší
---
No a čo?
Teším sa s ňou.
Načase riešiť!
Veď všade iba spúšť.
Krieda na chodníku neublíži.
Chce byť čítaná, pochopená,
---
vnímaná.
---
Strach z nej môže mať len ten,
čo nemá svedomie,
len plány sebecké a choré
do blázinca súce.
---
Len on, oni, on, oni...
---
Dosť bolo spúšte,
dosť bolo rabovania,
krívd.
---
Len hanba po nich zostala
---
Nastáva doba kriedová, farebná,
bez kosáku a kladiva.
Aspoň v to dúfam
a neprestanem.
---
A ešte stále nežná, hoc nasraná.
---
Nie je to hra,
je to znamenie,
že funguje slovo NIE,
že ticho na slovo sa mení
---
a slovo na čin.
---
Popradské ulice nesú odkaz,
za nimi ďalšie,
ako semienko v prachu, čo klíči,
prebúdza sa, rastie,
---
vieme, že sme v p...,
či GDE vlastne.
---
Krehké, no odvážne,
slová menia sa na kroky,
čo smerujú na námestia slobody.
---
Krieda píše odvážne,
---
jej slová znejú až príliš vážne.
možno aj anonymne,
ale svet mení zázračne.
Kedy tá zmena začne?
---
Preto píšme, konajme
---
Revolúcia nezačína výkrikom,
ale jemným ťahom ruky.
A predsa dokáže zlomiť múry,
ktoré celé desaťročia stáli
medzi slobodou a nami
---
a dokáže prelomiť mlčanie.
---
Krieda sa zotrie, zmyje,
ale pamäť zostáva.
A z pamäti rastie nový vek,
ktorý sa už umlčať nedá.
---
