Výkričník doby
Sú chvíle, keď sa človek cíti ako posledný triezvy hosť na oslave, ktorá sa už dávno zmenila na karikatúru radosti. Všade okolo výbuchy svetla, ohňostroje, krik, hlučné prejavy šťastia – a pritom vnútri ticho, ktoré bolí. Nie preto, že by človek nevedel byť šťastný, ale preto, že vie, čo všetko sa za tým svetlom a pokryteckým svetom skrýva.
PF k novému roku
Väčšinou ošiaľ, ohňostroje, oslavy. To je taká dosť sebecká predstava, ilúzia. Pre mňa hlavne to "F" predstavuje planétou sa šíriaci fašizmus. Ohňostroje sú ako cynické prejavy akéhosi zakódovaného pocitu ohňa, tepla, domova, bezpečnosti, ochrany, ale aj výbuchu, víťazstva silou, ničenia, strachu z neho, z vojny. Najmä teraz. A zvieratá tieto zábavky tvorcu civilizácie podvedome vnímajú ako zlobu, neskotenú silu, rozbíjanie, ničenie, vojnu, nebezpečie. Je pre mňa cynické vidieť šťastie v tom, že o kúsok ďalej, blízko, či na konci sveta umiera život a vidieť pritom seba, vraj šťastného, vykúpeného nešťastím druhých.
Je tu doba nešťastníkov, psychopatov
zakomplexovaných až povyše uši, čo si vybíjajú svoje mindráky na všetkom. Kradnúcich, vraždiacich, dobyvačných, sebeckých, nenávistných nenažrancov, túžiaci po moci. Dejiny vždy hovorili o dobyvačných chúťkach vládcov, čo vždy boli diktátormi s prekrútenými myšlienkami, sľubmi, manipuláciami. Vždy to však boli dobyvačné počiny. Za slávou, za vládnutie nad nepriateľom, plienenie, kradnutie.
Vedľa nás sa to deje. Akoby sme nemali dejinnú skúsenosť, naďalej oficiálne bozkávame pancier okupantov, koríme sa, skláňame sa pred nimi, kopeme do tých, čo nám pomáhajú. Niektorí. Tí čo nás akože reprezentujú a sú naši (?) zástupcovia. Mňa teda nie. To si vyprosím!
Vlastne to F predstavuje aj FUJ! Aj F... Ty Ch...j.
Politika na všetky 4 strany. Málo! Na 6! Aj hore, aj dole. 3D. V priestore aj čase.
A boľševik s fašistom ruku si podáva
ako na začiatku zla. Stalin s Hitlerom... Putin s Trumpom..., P s F
Posledné udalosti
okolo nás akoby odhaľovali, že civilizácia má v sebe zakódovanú zvláštnu dvojtvárnosť. Na jednej strane túžbu po oslave, po svetle, po pocite víťazstva. Na druhej strane slepotu voči tomu, čo sa deje o pár kilometrov ďalej, alebo o pár hraníc ďalej. Akoby sme sa naučili žiť v dvoch paralelných svetoch – v jednom sa tešíme, či pretvarujeme a v tom druhom, čo horí, sme naozaj.
A možno práve preto sa človek cíti deprimovaný
Nie je to slabosť. Je to citlivosť. Je to schopnosť vidieť, že ohňostroj nie je len svetlo, ale aj výbuch a žiaľ, tragédia. Že radosť môže byť hlučná, ale pravda je často tichá. A že svet, ktorý sa tvári ako bezpečný, je v skutočnosti plný ľudí, ktorí si svoje komplexy liečia mocou, agresiou, nenávisťou.
Dejiny nás učili,
že mocní vždy túžili dobývať. Ale dnes je to iné v tom, že mnohí ľudia túto túžbu prijímajú ako normu. Akoby sme zabudli, čo znamená mať skúsenosť s utrpením. Akoby sme sa naučili byť necitliví a sebeckí. Necivilizovaní, požívační, leniví k osudu.
A tak vzniká zvláštny druh smútku – smútok z toho, že svet sa učí nesprávne lekcie. Že namiesto empatie si pestuje silu. Že namiesto pamäti pestuje zabúdanie. A že namiesto ľudskosti pestuje hluk, podvody, klamstvá, zlo.
Možno preto to „F“ v znamená pre mňa aj „Fuj“. Lebo niekedy je najúprimnejšia reakcia na svet jednoducho odpor. Nie cynizmus, nie rezignácia – ale odmietnutie prijať to, čo je neľudské, ako normálnosť.
A napriek tomu v tom všetkom zostáva jedna dôležitá vec:
cítiť že to bolí, znamená, že sme ešte nestratil citlivosť. Že vnútro nie je otupené. Že stále vidieť rozdiel medzi svetlom a výbuchom. Medzi morálkou a fašizmom, boľševizmom, a akým-takým dobrom a zlom.
A možno práve to je dnes najväčší akt odporu.
Zem, čo sa s tebou deje?
Petra Schutza napadli, čaká na operáciu - SME
Vyšetrovatelia štátu Minnesota nemajú prístup k prípadu streľby v Minneapolise - Svet SME
...
... ?
