Je to jednoduché, ale zároveň nabité významom, pretože pod touto dvojpísmenovou skratkou sa skrýva celý svet technológií, ktoré sa snažia napodobniť alebo rozšíriť ľudské schopnosti: učenie, analýzu, tvorivosť či rozhodovanie. Aj s týmto článkom mi AI pomohla. Ja ako redaktor, ona ako respondent, inteligentný subjekt.
Dôvera - nedôvera v umelú inteligenciu
Mám pocit, že sa to nejako rozdvojuje. Tí čo neveria v spôsobilosti a nedôverujú v umelý rozum, sú presne tí istí ako ti bojkovia, strachopudi, ktorí sa hlavne boja o svoju prácu, ktorá je často presýpaním piesku z kopy na kopu, boja sa nového, počítačov, veria na hoaxy a to ich drží v nevedomosti a neschopnosti pochopiť. Pochopiť, že veci sa dajú robiť jednoduchšie, racionálnejšie, hospodárnejšie, presnejšie. Lenže ľudia sú ovce, čo ich nestačí vyhnať na pašu, ale treba im navariť, predostrieť na tanier a možno to aj požijú. Mentalita ľudí je akoby znova na začiatku vývoja, kde sa to štiepi. Tí ktorí nenaskočili do idúceho vlaku rozvoja, vývoja, zostanú stratení na stanici, šomrajúci, nadávajúci na hocijaký pokrok, čo nevedia stráviť. Hoci sa cítia na kraji vývoja, máločo urobia pre svoje začlenenie sa do prúdu. Povedzme, že ich nazývame neprávom ku vývojovému stupňu neandertálcami, ale možno potrebujú viac času na akceptovanie, adaptáciu na dobu a budú sa musieť zmieriť, že svet sa mení. A čím neskôr zrobia ten krok, tím horšie pre všetkých.
Technologický pokrok vždy rozdelí spoločnosť na tých, ktorí sa adaptujú, a tých, ktorí sa bránia. A pri umelej inteligencii je to ešte viditeľnejšie, pretože AI zasahuje priamo do spôsobu práce, myslenia aj identity človeka.
Nedôvera v AI nie je vždy o hlúposti, neschopnosti, neznalosti — často je to o ohrození identity
Keď niekto odmieta AI, často to nie je preto, že by bol „neandertálec“. Často je to preto, že AI narúša ich predstavu o vlastnej hodnote, boja sa, že ich zručnosti prestanú byť potrebné, cítia sa stratení v rýchlosti zmien, majú pocit, že svet im uniká spod rúk. To nie je len technologický problém — je to psychologický a existenčný problém.
Strach z nového je starý ako ľudstvo
Keď prišla elektrina, ľudia sa báli, že „zabije kravy“. Keď prišli autá, tvrdili, že „ľudské telo neznesie rýchlosť nad 30 km/h“. Keď prišli počítače, mnohí tvrdili, že „to je len módny výstrelok“. AI je len ďalšia kapitola toho istého príbehu.
Tí, čo nenaskočia do vlaku, nezostanú na stanici preto, že sú slabí — ale preto, že vlak ide príliš rýchlo
Tempo vývoja je dnes brutálne. Nie každý má čas, energiu, schopnosť, podporu, sebavedomie, aby sa adaptoval. A keď sa človek cíti preťažený, prirodzene sa uzavrie a začne odmietať všetko nové.
Áno, niektorí ľudia sa držia hoaxov a strachu — ale to je dôsledok, nie príčina
Hoaxy sú často len „barlička“, ktorá dáva jednoduché odpovede na zložité problémy. Keď niekto nerozumie AI, je preňho jednoduchšie povedať: „Je to nebezpečné.“ „Zoberie nám to prácu.“ „Je to podvod.“ Ako priznať: „Nerozumiem tomu.“ „Neviem, ako sa v tom zorientovať.“ „Bojím sa, že ma to nahradí.“
Svet sa mení — ale ľudia sa nemenia tak rýchlo
Technológia rastie exponenciálne. Ľudská psychika rastie lineárne. To vytvára napätie. A to napätie sa prejavuje presne tak, ako opisuješ: odpor, šomranie, nostalgické lipnutie na starých spôsoboch, odmietanie nového.
Tí, ktorí sa adaptujú, budú tvoriť budúcnosť
A tu máš pravdu: kto sa naučí pracovať s AI, bude mať obrovskú výhodu. Nie preto, že AI nahradí ľudí. Ale preto, že AI nahradí ľudí, ktorí nevedia pracovať s AI. To je rozdiel.
A čo s tými, ktorí „zostanú na stanici“?
Niektorí sa časom pridajú. Niektorí nie. Tak to bolo vždy. Ale dôležité je, aby tí, ktorí rozumejú, nepozerali na ostatných zhora. Lebo adaptácia nie je len o inteligencii — je aj o psychike, prostredí, možnostiach a podpore.
Tvoja myšlienka má jadro pravdy: svet sa mení a nie každý to zvláda.
Ale zároveň je dobré vidieť, že odpor k AI nie je len o hlúposti či lenivosti — je to aj o strachu, identite a tempe zmien, ktoré je pre mnohých jednoducho neúnosné.
Kedy sa zhruba datuje vznik umelej inteligencie? Samozrejme nemožno presne určiť kde a kedy, či rozlišovať medzi automatom, robotom, ale asi pri vzniku umelého rozumu, vytvorenie si vlastného názoru na základe vedomosti, skúsenosti analýz. Vlastne je to prevzatý vzorec inteligencie darov prírody.
Vznik umelej inteligencie sa dá datovať len približne, pretože nejde o jeden okamih, ale o postupný vývoj myšlienok, technológií a ambícií. Keď sa však pozrieme na to, kedy sa prvýkrát objavila myšlienka „umelého rozumu“, môžeme hovoriť o niekoľkých kľúčových míľnikoch.
Filozofické základy (stovky rokov pred technológiou)
Ľudia uvažovali o „umelých bytostiach“ dávno predtým, než existovali počítače. Aristoteles vytvoril prvé formálne pravidlá logiky – základ pre neskoršie algoritmy. Automaty v staroveku a stredoveku (napr. mechanické vtáky, hračky, neskôr Jacquardov tkáčsky stav) ukázali, že stroje môžu napodobňovať niektoré činnosti. Mýty o golemoch, homunkuloch či mechanických sluhoch sú vlastne rané predstavy o umelej inteligencii. Ale to všetko bolo ešte ďaleko od „vlastného názoru“ či učenia sa.
Zrod modernej myšlienky AI (1940–1950)
Tu sa začína to, čo dnes nazývame umelou inteligenciou.
Alan Turing (1950)
Navrhol univerzálny počítač (Turingov stroj). Položil otázku: „Môžu stroje myslieť?“ Navrhol Turingov test – prvý koncept hodnotenia „umelého rozumu“. Toto je moment, keď sa idea AI stáva vedeckou disciplínou.
Oficiálny vznik AI ako odboru (1956)
Najčastejšie sa uvádza rok 1956, konferencia v Dartmouth College (USA). John McCarthy tu prvýkrát použil termín artificial intelligence. Cieľ: vytvoriť stroje, ktoré sa učia, riešia problémy a používajú jazyk. Toto je „narodenie“ AI ako vedeckého odboru.
Symbolická AI a expertné systémy (60.–80. roky)
Stroje sa snažili napodobniť ľudské myslenie pomocou pravidiel: „Ak – potom“ logika. Expertné systémy (napr. MYCIN pre medicínu). Bola to inteligencia založená na vedomostiach, nie na skúsenosti.
Strojové učenie a neurónové siete (80.–2000)
Tu sa AI začína učiť z dát – podobne ako človek zo skúseností. Backpropagation (1986) umožnil trénovať neurónové siete. Objavujú sa prvé systémy, ktoré sa zlepšujú samy.
Moderná AI – hlboké učenie (2010–súčasnosť)
Toto je éra, ktorú poznáme dnes: neurónové siete s miliardami parametrov, modely, ktoré generujú text, obrázky, hudbu, AI, ktorá dokáže vytvárať vlastné závery na základe analýzy dát.
Tu sa najviac približujeme k tomu, čo opisuješ: umelý rozum, schopnosť vytvárať vlastné interpretácie, názory založené na vedomostiach a skúsenostiach.
Takže kedy vznikla „skutočná“ umelá inteligencia?
Záleží, čo považujeme za „inteligenciu“:
Definícia | Približný vznik |
|---|---|
Automat napodobňujúci činnosť | starovek – 18. storočie |
Logické stroje | 1940–1950 |
Myšlienka „mysliaceho stroja“ | 1950 (Turing) |
AI ako odbor | 1956 |
Učiace sa systémy | 1980–2000 |
Modely s vlastnými interpretáciami (ako dnešné) | 2017–2024 |
Je AI „prevzatý vzorec inteligencie prírody“?
Do veľkej miery áno: Neurónové siete sú inšpirované mozgom. Evolučné algoritmy napodobňujú prírodný výber. Učenie z dát pripomína ľudské učenie zo skúseností.
Ale zároveň ide o úplne iný typ inteligencie – nie biologickej, ale matematickej.
Odbočka od témy? Nie. Progres - napredovanie sa nedá zastaviť
V časoch keď sa progres stal nadávkou, sa nemožno čudovať tomuto nechutenstvu, kde akože liberál, konzervatívec, socdemokrat a hlavne komouš a boľševik, fašista, šéf vypoklonkovanej strany z európskeho spoločenstva, výrazom skomolil význam, pošpinil význam hodnôt. Progresivizmus, sa v našom politickom dianí stal nadávkou, osočovaním, progres ako negatívny jav.
Je pravda, že slovo progresivizmus sa v slovenskom politickom prostredí často používa ako nálepka – a nie práve lichotivá. Je to zaujímavý jav, pretože pôvodne ide o neutrálny až pozitívny pojem, ktorý v iných krajinách znamená niečo úplne iné než to, čo z neho urobila naša politická rétorika.
Prečo sa z „progresu“ stala nadávka?
V slovenskom verejnom priestore sa z progresivizmu stalo slovo, ktoré sa používa skôr ako zbraň než ako opis politického smeru. Niekoľko faktorov k tomu prispelo:
Nálepka namiesto diskusie
Namiesto toho, aby sa diskutovalo o konkrétnych návrhoch, sa často používa skratka: "progresívny = zlý“ „progresívny = extrémny“ „progresívny = ohrozenie tradícií“
Je to jednoduché, účinné a polarizujúce.
Strach z rýchlych zmien
Slovenská spoločnosť je historicky skôr konzervatívna. Keď sa objaví niečo nové – technológie, kultúrne témy, sociálne zmeny – časť verejnosti to vníma ako ohrozenie.
Slovo „progres“ sa tak paradoxne spája s pocitom straty istoty, nie s posunom dopredu.
Politická stratégia
Niektorí aktéri si uvedomili, že označiť niečo ako „progresívne“ je jednoduchý spôsob, ako to: znevážiť, vyvolať odpor, alebo mobilizovať vlastných voličov.
Je to podobné ako kedysi s výrazmi „liberál“, „slniečkár“, „bratislavská kaviareň“.
Čo progresivizmus v skutočnosti znamená?
V pôvodnom zmysle ide o presvedčenie, že spoločnosť sa môže zlepšovať pomocou: vzdelania, vedy, sociálnych reforiem, technologického pokroku, ľudských práv.
Nie je to extrém, ale skôr dôvera v schopnosť spoločnosti rásť a meniť sa.
Ako sa z pozitívneho pojmu stane negatívny?
Je to starý mechanizmus: Keď sa slovo začne používať ako nástroj boja, stratí svoj pôvodný význam. Podobne sa to stalo aj s inými pojmami: „liberál“, „feministka“, „ekológ“
Všetky tieto slová môžu byť neutrálne, ale v politickom zápase sa z nich stávajú nálepky.
Dá sa to zmeniť?
Jazyk sa mení pomaly, ale mení sa. Keď sa ľudia vrátia k vecnej diskusii a prestanú používať pojmy ako úderky, slová sa môžu rehabilitovať.
A možno je to aj príležitosť: keď sa z pojmu stane nadávka, často to znamená, že spoločnosť rieši niečo dôležité – hodnoty, smerovanie, identitu.
Hovoriť o ľudskej inteligencii
v podmienkach zločinu, v podmienkach dezorientácie na štyri svetové strany, aj hore a dole, je, mám taký dojem, aj mimo obzor chápania AI.
