Tiez nad tym rozmyslam. Mam vobec vsetky tie odpovede? Divam sa okolo seba. Zastupy “milujucich” matiek. Obetavo miluju svoje deti, a pritom ich kazdym dnom viac a viac zvazuju svoju lasku. Su to ICH deti. Obetuju sa pre ne. Krvopotne ich koja. Biju sa do prs a kricia do sveta ako im ICH dieta dalo vsetky zivotne odpovede, riesenia. Ako vyplnilo prazdne miesto. Dalo pocit dolezitosti. Su matky, su niekto. A svet im tlieska. Potichucky si kazdy uroni slzu dojatia, ake je to materstvo cele krasne ...a vo mne sa ozyva to male vystrasene vnutorne dieta, co vie, ze to az tak dobre nebude.
Aj ja som sa narodila aby som nieco vyplnila. Naplnila prazdno v zivote a srdci niekoho. Bola niekoho dieta. Narodila som sa, aby som mojej mame dala to, co jej nedal zivot. Dala odpovede, zmysel ktore inde nenasla. Moja mama je vynimocna zena s tazkym osudom. Vselico jej v zivote nevyslo a tak sa rozhodla ze bude mat dieta, ktore jej to vynahradi. Bude iba jej a ona ho vytvaruje na svoj obraz. To male stvorneie zaplni jej samotu a naplni jej tuzby. A toto cele oblecie do vzneseneho satu obetavej materinskej lasky. Do vzletnych slov o sile materstva, o krase a cistote dietata. A kazdy potichucky uroni slzu dojatia, prenesie par slov uznania.
Divam sa do oci mojich deti. Aj oni sa pytaju – Co so mnou bude, mama?Naco som tu?
Deti sa nemaju rodit aby nieco riesili, davali. Lebo deti su stvore tak, ze uz pri narodeni su plne lasky. Maju v sebe tolko lasky, ze sa podujmu napnit ulohu, ktoru im rodicia daju. Z lasky. Z cistej lasky k svojim rodicom. Akukolvek ulohu. Aj sebecku ulohu, akou je vyplnit prazdnotu v zivote ineho. Vyriesit problemy dospelych. Stat sa ich hrackou, satisfakciou, odpovedou, centrom sveta. Rukojemnikom, ktorym budu vidierat zivot aby im dal po com bazia. Deti rodicov, co uverili omylu, ze dieta je ich vlastnictvo. Ze je ich dielom. Ze je tu k ich sluzbam, lebo ho porodili, vychovali, obetovali sa pren.
Ty si moja mama? Pyta sa moj syn svojim pohladom. Kam ma nesies? Kam ideme, mama?
Moje deti su moje, ale nepatria mi. Nestvorila som ich. Nedala im zivot. Uz pocas tehotenstva som im sepkala, ze tento svet je nadherne miesto, kde sa oplati narodit – ale ta volba je na nich. O to viac som im vdacna ze prisli. Viem velmi dobre, ze som to nebola ja, kto ich porodil. Boli to oni, kto sa rozhdol prist sem- medzi nas. Vdaka bimbi moje.
Divam sa na moje spiace deti. Usmievaju sa a spokojne odfukuju. Aj v mojich ociach sa zracia mnohe otazky. Vacsina zacina slovickom Ako? Este toho tolko neviem o tej novej zene co vo mne ozila. Hovori si MAMA. Kazdy den malicki naberu par desiatok gramov. Priberaju oni, a kazdy den nieco nove nabali na seba aj ta zena v mojom srdci. Tolko sa toho musi naucit. Ako milovat a nevlastnit, nenarokovat si. Ako respektovat ale i usmernovat. Mojim dielom je dat im slobodu byt sami sebou, slobodu zit svoj zivot, ucit sa zo svojich volieb a ich dosledkov.
Ale zo vsetkeho najviac je mojou ulohou milovat. Milovat celym srdcom do poslednej kvapky, do posledneho dychu. Milovat a nic za to neziadat. Dat lasku. Vela lasky
Divam sa na moje deti a premyslam ci to zvladnem. Ci na to mam. Ci to budem vediet. Kde len vsetku tu lasku neberiem? Jedno z dvojiciek otvara svoje obrovske oci, jeho cierne zrenicky sa zastavuju na mojej tvary..chvilu sa na mna diva a potom sa na mna to male stvorenie nasiroko usmeje. Divam sa do jeho cistych oci. Su plne lasky. Nezistnej lasky, ktorou prekypuje. ..a ja citim prival tepla v srdci.