Kiež by všetci doktori boli ako tí talianski....

Ako človek, ktorý pred rokmi prekonal chronický zápal, musím chodiť na pravidelné kontrolné odbery krvi. A tak prišiel čas a ja som sa vybrala k môjmu obvodnému doktorovi tu, v Taliansku. Nevedela som čo môžem a nemôžem očakávať. Moja doterajšia skúsenosť bola čisto slovenská a až na svetlé výnimky mi skoro nikdy nebolo potešením....

Písmo: A- | A+
Diskusia  (44)

A tu niekde začína môj taliansky lekársky príbeh. Netušila som, čo si mám a nemám myslieť, keď som o siedmej večer (pracuje sa do pol ôsmej) otvárala ambulanciu rodinného lekára (náš obvodný). Moja doktorka doma pracuje maximálne – raz do týždňa - do tretej. A to sa vždy o pol tretej (a aj skôr) vygúľa von sestrička aby zrúkla na celú chodbu, že už viac ľudí neberú!  

  Mňa tu čakala útulná a čistá čakáreň. V nej na stene obrazovka. Nie že by sa na nej dal sledovať futbal. Boli tam číslice – poradové číslo toho, kto je na rade. Tak si každý dokáže vyrátať kedy bude na rade. Na stene je tiež „mašinka“, z ktorej si vytiahnete poradové číslo. Mne pripadlo číslo 86. Na obrazovke svietila 74ka. Okrem obrazovky je v čakárni aj recepcia sestričky. Je tam hlavne pre tých, ktorý potrebujú iba predpísať lieky a potvrdenia. Aby nemuseli zbytočne čakať (veď prečo by aj mali, že ano...). Poviete sestričke čo potrebujete a ona s vchádzajúcim pacientom vbehne dnu a doktor jej podpíše čo treba.  

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Ako čas plynul, prelistovala som si všetky časopisy, ktoré tam boli. Až sa konečne na obrazovke ukázalo aj moje číslo. Pozrela som sa na hodinky, ukazovali pol desiatej v noci, dve hodiny po tom, čo lekárova pracovná doba oficiálne končí. Ale akokoľvek bolo neskoro, vrieskajúca sestrička sa neobjavila. A ani nik z pacientov sa nezberal preč. Nik mi nepovedal že mám prísť inokedy. Z ambulancie vyšiel predošlý pacient – postaršia pani a bol rad na mne. Trochu neisto, ale predsa som vstala a vkročila do ambulancie.

Privítala ma útulná kancelária s koženým kreslom a obrovským stolom z lešteného dreva. Po stole poukladané fotografie rodiny doktora. Môj prvý dojem bol, že som prišla uzavrieť životnú poistku k poisťovaciemu agentovi a nie že som u doktora. Ešte že mu na stene visel obraz ľudskej kostry, to jediné ma ako – tak utvrdilo, že som tu správne.

Na moje prekvapenie mi doktor hneď ako som prišla podal ruku na privítanie (smie sa to vôbec!) a požiadal ma aby som si sadla do kresla, ktoré stálo hneď oproti tomu jeho.

Hneď ako som mu vysvetlila o čo mi ide, ma vyviedol z omylu. Jemu moju krv dávať nemusím. Myslela som si, že ráno, pred ôsmou prídem a sestrička mi vezme krv. Lenže krv a všetko ostatné vám vezmú v nemocnici.

Na moje prekvapenie sa doktor (oblečený v obyčajnom svetri ako bežný smrteľník) vôbec neponáhľal. Nepovedal – nemám čas, príďte inokedy. Nesnažil sa „odfláknuť“ to. Pokojne sa so mnou zhováral. Tak o dvadsať minút neskôr som opúšťala jeho ambulanciu (nemusela som mu nič zaplatiť a dokonca som si zabudla aj svoj preukaz poistenca –tak sa len usmial - vraj nabudúce donesiem).

Akokoľvek som sa snažila, nenašla som nič s čím to porovnať z mojich predošlých skúseností. Na druhej strane tu sa doktori tešia veľkej úcte. Aj môj svokor tomuto „nášmu“ vždy na Vianoce prinesie nejaký malý darček, ako prejav vďaky, že sa o jeho a jeho rodinu celý rok staral. V tomto bode sa musím hanbiť aj ja... nikdy som svojej doktorke vianočný darček – iba tak, z vďaky že sa o mňa starala, nekúpila. Možno je to škoda. Snáď by sa potešila.

Na druhý deň ma čakal ďalší zážitok. Hneď skoro ráno som vstala aby som sa pekne a skoro pripravila na odber. Človek tam chce byť čo najskôr aby stihol ísť do práce. Mne pracovná doba začína až o deviatej a nemocnicu mám po ceste, ale aj tak som tam chcela byť skôr (hádam starý zvyk).

Lenže v našej rodine (a širokom okolí) som bola zjavne jediná, kto sa rozhodol vstávať skoro v ten deň. Moja polovička moje nadšenie nezdieľala a moje snahy o prebudenie úspešne prespal. Ani netuším po koľký krát som sa ho snažila prebudiť, kým pootvoril rozospaté oči. A to v tom čase už náš digitálny budík „odbil“ už pól ôsmej.

Privítala by som, keby môj drahý v záchvate paniky začal behať po byte so slovami – my sme zaspali!! Alebo podobne. Ale nič také sa nestalo. Pomaly sa obrátil na druhý bok s tým, že nech ho ešte chvíľu nechám spať. V tom okamihu som si pomyslela, že ešte dobre, že mi dnes nebudú merať krvný tlak, to by boli čísla. Lenže kto pozná Talianov, ten veľmi dobre vie, že tí majú vždy čas. Až na to, že ostatné národnosti tento postoj nie nutne zdieľajú. Ja rátam čas na minúty. Keď mi poviete buď tam 7: 48, ja tam budem presne. 

Keď sa môj drahý na moje naliehanie (v prevažnej väčšine láskavé) konečne prebudil, udivene sa na mňa zadíval. Nerozumel kam sa tak ponáhľam a čo ho nenechám vyspať sa. Na moju zhrozenú odpoveď – lebo mi majú brať krv a už je skoro osem! - mi iba s nechápavým výrazom odpovedal – veď dobre. No ale krv berú až do jednej poobede.

A tak.....O pol deviatej sme vošli do areálu nemocnice. Už pri vchode nás vítala informačná tabuľa na ktorej boli zobrazené všetky oddelenia – každé inou farbou. A od tej tabule sa po zemi tiahli mnohé farebné šípky, ktoré človeka dovedú presne tam, kde potrebujete. Mne patrila žltá. Začínala pri vstupnej bráne a končila pred vchodom do registračnej miestnosti na odber krvi. (O tom, že všade bol bezbariérový prístup ani nemusím hovoriť). 

Po zaregistrovaní sa, som dostala príslušné papiere a iba malú chvíľu na to si ma sestrička zavolala. Tá sestrička nerobí nič iné, iba celé dni berie ľuďom krv (vcelku ma zaujíma čo si píše do životopisu – Zvláštne zručnosti: vezmem vám pol litra krvi ani to nepocítite?). A bolo vidieť, že má skúsenosť. Krv mi vzala rýchlo a zručne.

Môj posledný krok smeroval do hlavnej budovy nemocnice. Aj keď mám nadštandardnú zdravotnú poistku, obder krvi si musím doplatiť. To mi dosť zmrzol úsmev na perách. V Taliansku sa takéto veci platia. Iba dôchodcovia neplatia nikdy nič. A sociálne slabší ľudia. Ostatní platia. Mňa ten špás stál 50 Euro. A hneď som aj dostala faktúru s presným rozpisom od položky po položku, aké testy mu budú robiť a koľko presne stoja (dokonca akou metódou).

O 5 dní na to - ale teraz už o jednej poobede a v sobotu (lebo tu sa krv berie aj v sobotu do 13:30 – aj keď toľko by som nalačno čakať nechcela) som sa zastavila pre moje výsledky. Už som nepotrebovala žiadne žlté šípky. Cestu som si pamätala. Dostala som zelenú obálku s mojím menom, v ktorej boli zapečatené moje výsledky (pre udržania anonymity).

Ako som vychádzala z budovy a snažila sa rozlepiť tú obálku, prebehla mi cez cestu čierna mačka. Chvíľu som zvažovala či som alebo nie som poverčivá. Rozhodla som sa nebyť a asi som urobila správne. Iba som sa nad čiernym mačaťom pousmiala a otvorila som tú obálku. Všetky výsledky boli v poriadku.

Evka Cucurachi

Evka Cucurachi

Bloger 
  • Počet článkov:  52
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Milujem kráčať cestami môjho života. Pretože aj keď nie sú ľahké, sú obohacujúce. Aktuálne ma tie moje zaviali do slnečného Talianska, kde na podiv sú všetci úplní Taliani... Zoznam autorových rubrík:  Ľudia naokoloVlkKrajina môjho srdcaŽivot mi priniesolÚsmevnéSilne súkromnéNa cestáchNezaradené

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu