reklama

Moja DRAHÁ Bratislava

...a keď hovorím drahá, tak tým aj myslím drahá. A to sakramentsky!

Písmo: A- | A+
Diskusia  (114)

Nikdy som nerozumela, čo tí lúdia stále majú s tým, že Slováci sa snažia každého ošklbať aj o posledný halier. S tým, že služby sú neadekvátne cenám. Veď ja som takú skúsenosť nikdy nemala.

Tak! A už mám! Teda presnejšie - hneď zopár. Skúsenosť mi ukázala, že existujú dva programy fungovania, do ktorých sa dokáže prepnúť šikovný slovenský obchodník. Jeden je šklbem korunky s milosťou a druhý je – šklbem s drzosťou a až na hranicu akceptácie. Ten druhy sa zvlášť dobre dá aplikovať na tých, čo prichádzajú do Bratislavy s neodolateľne šuštiacimi EURami. Mať EURO v Bratislave bolo pre mňa ako mávať červenou vlajkou pred očami býka. No uznajte,som si proste koledovala o to aby sa moje financie premiestnili do vrecák šikovných zberačov bankoviek....či nie?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Veď koniec koncov, priznajme si, keď človek žije mimo Slovenska, automaticky sa z neho stáva milionár ktorý ráta výdavky už iba v stovkách - „Stovečka hore-dole“ (verte mi, dole to nikdy nie je. Účet ide vždy o akúsi stovečku hore).

 Hneď na úvod ma pri mojej poslednej návšteve potešila pani taxikárka (objednala som si ju telefónom) ktorá akonáhle ako zbadala, že sa s mojou polovičkou zhováram po anglicky, postláčala nejaké gombíčky na tachometri –...a óalá, kúzlo je na svete. Zo železničnej stanice v Petržalke, na Dlhé diely za rovné štyri stovečky (vraj že ceny benzínu išli hore). Keby som to vedela, objednám si ten výhliadkový vláčik čo chodí centrom mesta. Nezaplatila by som viac a mala by som to aj s výhľadom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Ale zas, výlet sa len začal a mne ešte čosi štrngalo v peňaženke. Aj keď, ako som mala následne zistiť, nie nadlho.... Pani taxikárka dostala čo si žiadala (samozrejme, že už tú taxi službu nikdy volať nebudem) a moja polovička dostal zákaz čokoľvek hovoriť v taxíku. Chudáčik môj, dodnes nepochopil čo zlé vlastne urobil. Kiež by som vedela, že som mu mala zakázať hovoriť na verejnosti celkovo. Verím tomu, že by sme ušetrili.

Spomínam si, že keď sme boli v Prahe, v talianskych sprievodcoch sa písalo hrubým písmom (!) že POZOR: Česi podvádzajú s cenami a radi prihadzujú – zvlášť turistom. Extra pozor si vraj v Prahe treba dávať na taxikárov. Netušila som, že raz čosi podobné bude platiť aj na Slovensku...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Aj keď som polovičke – z preventívnych a úsporných dôvodov – zakázala čokoľvek hovoriť v taxíku, situácia sa žiaľ vyvinula tak, že som musela ísť sama do mesta niečo vybaviť a moja polovička mala prísť za mnou. Už vopred sa mi potili ruky. Objednala som mu taxi a požiadala som, aby mu potom aj vystavili blok a nepodvádzali (sú okamihy, keď diplomacia ide bokom).

Prosím vás drahí taxikári, ak toto náhodou čítate (alebo poznáte niekoho kto je taxikár, tak mu odkážte) že nie každý cudzinec v Bratislave ma namierene do bordelu (a tým nemyslím vládne inštitúcie). Keď môj manžel vystúpil z taxíku, celý sa červenal a hanbil. Spýtal sa ma, či vyzerá až tak chtivo. Nakoľko taxikár ho celú cestu presviedčal o tom, že pozná dobrý „podnik“ s lacnými dievčatami a za stovku ho tam hodí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nie nebola odpoveď. Keď povedal NIE! (to už povedal slovensky, ak by predošlé anglické NO! nebolo dosť zjavným nesúhlasom), tak ujo šikovný businessman- taxikár mu odvetil:„OK, tak za sedemdesátku- ty mi dáš dva EVRO a já ti dám baby. Hápeš môj? Baby. Víš co sú to baby?..ako sa to len povie po anglisky....ahá!  SEX. Ja ti dám sex....teda to né ako jáá“

Môj manžel sa už na nič iné nezmohol (on totiž ako tak po slovensky aj rozumie). Keď sme sa stretli, iba sa ma celý skľúčený spýtal, či to vyzerá až tak zvrhlo alebo iba tak zúfalo (a potom že nevera na Slovensku narastá).

 Pre istotu som nasledujúci deň nechala polovičku doma a vybrala som sa do malinkého obchodíku pri dome s túžbou po kofole. Veď tam predáva pani, čo ma roky pozná. To je bezpečná zóna. Dnes už viem, že najväčšie nebezpečenstvo číha medzi tými čo ma poznajú a vedia, že žijem mimo SR.

-„Áno, jednu kofolku si prosíš EVIČKA.“ Ma malo napadnúť, že tak preafektovať moje meno svedčí o bočných úmysloch. „No ako sa ti darí tam vonku?“

-„Ale dá sa, teta. A vám? Ako sa tu darí.“

-„No, to vieš, ceny išli hore.....To máme 50 Sk za jednu kofolu.“....asi mi trošku vyskočili oči z jamiek ako som na ňu vytriešťala môj pohľad a tak v snahe ma „uchlácholiť“ mi vraví – „ to máš skoro jedno EURO. Veď koľko u vás stojí taká kofola? Podobne nie?“

...no áno, kofola je vývozný artikel, po ktorom baží celý svet a v Taliansku ju zoženiete na každom rohu. Nehovoriac o výhodnom výmennom kurze 1EURO = 50 Sk...možno som ju mala rovno požiadať, či si u nej môžem zameniť pár EURO. Viem, že máme novú vládu a naša mena oslabila...ale až tak?

Ešte že ma ani v tej situácií neopustil humor a tete som s úsmevom odpovedala „Nie tetuška, v Taliansku kofola stojí 15 EURO, to máte skoro 750. Som rada, že vy ste mi naúčtovali iba takú SUSEDSKÚ cenu, už som sa bála, že zaplatím podobne ako v Taliansku“. Otočila som sa odišla....Snáď ju od jedu aj roztrhlo (lebo na druhý deň tam mala ceduľku INVENTÚRA). 

Ale vrchol nášho výletu (či skôr samé dno zdierania) mi priniesol až nasledujúci deň. Keď už som bola doma (rozumej Bratislava), v snahe ušetriť (no áno, div sa svete aj v zahraničí sa šetrí) som si skočila ku kaderníčke.

Ako sa hovorí, za hlúposť sa platí. A ja som si za tú svoju zaplatila riadne mastnú sumu. Že prečo? Lebo miesto aby som tete zlatej, kaderníčke povedala, ako moja rodina drie na panskom a za posledné ušetrené drobné som si prišla dať urobiť melír, sme sa zahrali 5 minút pravdy o tom, že ja žijem v Taliansku - a ešte tam aj pracujem. Preložene do slovenčiny (obchodný slovník) beriem plat v EURách. Zlaté to ručičky (následne som hneď pochopila, prečo má remeslo zlaté dno – lebo to zlato je to, čo si pani nahrabala. A to dno je to, čo nechala prázdne v mojej peňaženke).

Pani kaderníčka mi s úsmevom oprášila plecia, strhla plášť a ladným krokom sa odobrala k pokladni. Vzala do rúk cenník (dodnes netuším či iba proste zrátala všetky ceny, alebo aj urobila akúsi selekciu). „Nech sa páči mladá pani - keď to všetko zrátame, to bude 3.2OO Sk.“ A to ani nemrkla, keď sa na mňa škerila s tým účtom. Zato mne oči klipkali hore dole. Dívala som sa na tú cifru a ani som neverila vlastný očiam. Uši mi asi tiež zlyhali.

Dnes, po pár týždňoch, keď sa mi ten jej zázrak už aj úplne vymyl a mám na hlave odporne oranžové pramene, silne zvažujem, že zájdem do najdrahšieho kaderníctva tu v meste (v Ancone). Stále ma to vyjde menej ako v zapadnutom kaderníctve v Bratislave.

Myslite si čo len chcete, neverím, že aj priemerna pracujúca mladá žena zaplatí za melír takú sumu - v obyčajnom kaderníctve (s rozbitým umývadlom). Moja polovička dodnes nevie koľko som zaplatila za novú frizúru. Aspoň pokojne spí.

 Včera talianska štátna televízia hovorila rebríček najdrahších miest sveta. Prvé bolo Oslo, potom Tokyo a tretie Kodaň. Bratislava sa v tomto rebríčku neumiestnila. To bude tým, že to bol rebríček najdrahších miesto podľa cien. Keby ale tí, čo to vyhodnocovali vzali do úvahy nárast cien v závislosti na kupujúcom a na mene v ktorej má svoj plat, nepochybujem, že moja drahá Bratislava by sa umiestnila.

Áno, ten turista tú premrštenú sumu, ktorú mu obchodník naúčtuje, zaplatí. A hádam ho to „ani nebude bolieť“, nakoľko ani netuší o koľko ho práve drahý obchodníček obral. Áno, stále zaplatí menej ako by zaplatil doma. Ale potom sa raz stane, že jeden večer v hotely (alebo až doma) si sadne, aby si zrátal koľko ho ten celý špás – návšteva Bratislavy vyšla a ľahko si vyráta, že za neadekvátne služby (inak, fakt skvelý nápad riadiť sa mottom „s aroganciou u zákazníka ďalej zájdeš“ a následne „môj zákazník, môj nepriateľ.“...a tí najvynaliezavejší presadzujú prístup „Neotravuj a plať!“) zaplatil toľko, koľko by zaplatil v akomkoľvek inom veľkomeste v strednej Európe (so službami aspoň natočenými smerom ku klientovi). A dosť pochybuje, že sa s láskou vráti do Bratislavy.

Tak takto nám potom doma utekajú zárobky. Nie že by sme na to nemali. Bratislava je nádherná, ale akosi nepochopila konkurenčný mechanizmus a o prístupe orientovanom na klienta už radšej pomlčím úplne....

Evka Cucurachi

Evka Cucurachi

Bloger 
  • Počet článkov:  52
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Milujem kráčať cestami môjho života. Pretože aj keď nie sú ľahké, sú obohacujúce. Aktuálne ma tie moje zaviali do slnečného Talianska, kde na podiv sú všetci úplní Taliani... Zoznam autorových rubrík:  Ľudia naokoloVlkKrajina môjho srdcaŽivot mi priniesolÚsmevnéSilne súkromnéNa cestáchNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu