Radostne zdvihnuté ruky a natriasajúce sa brucho ministra športu v hokejovej milánskej aréne. Sociálne siete zaplnila jedna bezvýznamná fotka. Posmešky z jedného veľkého pupku sú hitom časti internetu.
Prečo vôbec tento politik zaujal?
Je jeho tučnota dôvodom posmechu alebo je dôvodom jeho neschopnosť vo funkcii ministra?
Kedysi komunisti, fašisti a nacisti usilovne pracovali na "športových" propagandistických fotkách pohlavárov. Dnes by nemuseli. Sociálne siete a algoritmy to robia oveľa efektívnejšie a lacnejšie.
Niektorých Slovákov ale fotografia pupkatého ministra športu nepobavila ale naopak rozhnevala.
Jeden z blogerov pod fotku napísal:
"Na chvíľu som sa nechal strhnúť čímsi ako hrdosť. Ale potom som videl v hľadisku vyžratého richtára z Očovej." ...."Fico, Peťulo, Huliak, kapitáň a trestne stíhaný podpreceda mi ukradli všetku radosť aj z toho, z čoho by bolo načim sa tešiť aspoň dnes večer. Štyri puky vo fínskej bránke sú primálo na to, aby vyvážili hrôzu z toho, že žijem v totálne zlyhávajúcom a unesenom štáte, vedenom šialeným etylikom, čo urobí čokoľvek preto, aby ho nenavliekli do teplákov. Aj svoju vlastnú krajinu predá Rusom, Maďarom, komukoľvek. Myslíme na to skôr, ako nás na sociálnych sieťach zaplavia ovácie všetkých politických parazitov."
https://blog.sme.sk/puchala/spolocnost/4-1-a-huliakov-pupok
Ukradnutá radosť z víťazstva
Politici radosť nikomu nemôžu ukradnúť. Nemôžu nám ukradnúť ani nádej, vieru v dobro, pravdu alebo v spravodlivosť.
Nečudujem sa však ľuďom, ktorí majú v dnešnej dobe pocit "ukradnutej radosti". Tlak na rozdelenie spoločnosti a na ukradnutie radosti je veľký.
Veď aj na obľúbenej "politicko-satirickej" stránke Zomri je namiesto obyčajnej a spontánnej radosti z víťazstva a gratulácie hokejistom iba bezvýznamná fotografia pupkáča a druhá fotka hokejového "Sorosa".
Politika v športe a športová radosť bez politiky
Politika patrí do športu, o tom nikto súdny a rozumný dnes azda už nepochybuje. Ale nepatrí tam do takej miery, aby sme si ňou nechali šport otráviť.
Politika by nemala ovládnuť naše emócie, srdce a myseľ natoľko, aby sme sa zabudli tešiť z celkom obyčajných ale dôležitých vecí. Šport ako symbol spravodlivosti, pravdy, radosti, dobrých emócií a férovosti k nim bezpochyby patrí. Šport práve preto stojí nad politikou. A práve preto si politici chcú šport privlastniť.
Stačí si spomenúť na športovú propagandu v minulosti ale aj na víťazstvo našich hokejistov proti Rusom v roku 1969 v časoch najtuhšej totality. Hráči po zápasoch nepodali Sovietom ruky, čo vyjadrovalo odpor k okupácii. Stačí si spomenúť na legendárne víťazstvo Jesseho Owensa na Letných olympijských hrách 1936 v Berlíne, kde získal celkovo štyri zlaté medaily. Jeho triumf mal nesmierny symbolický význam, pretože ako Afroameričan priamo v nacistickom Nemecku vyvrátil teóriu Adolfa Hitlera o árijskej nadradenosti.
Politici šport nikdy neovládnu. Aj keď niektorí chcú. A šport neovládne ani prázdny aktivizmus a ideológia. Aj keď niektorí by veľmi chceli...
Môžu sa ne/pupkáči (za štátne peniaze) pretŕčať v športových arénach, koľko chcú. Môže sa kde-kto inému posmievať pre jeho fyzický zjav. Úctu a obdiv sveta si tým nikto nezíska. Hitler by o tom vedel rozprávať... Komunisti tiež.
Nenechajme si preto ukradnúť radosť zo športu politikmi, aktivistami a sociálnymi sieťami.
Hochštapleri a hochštaplerky nie sú vzáááácni. Tí boli, sú a budú vždy iba tráááápni.
