Ak existuje nejaká všeobecne uznávaná definícia slobody, pravdepodobne je to tá, že každý je oprávnený činiť to čo chce až do tej miery, pokiaľ sa to neruší s rovnakým oprávnením druhých. Na druhej strane demokratický režim spája väčšina ľudí, vrátane vykonávateľov štátnej moci, so slobodou. Je preto legitímne tvrdiť, že v prípade, ak tento režim napĺňa znaky definície slobody, slobodným aj bude, a naopak, ak režim na Slovensku (a vo väčšine ostatných štátov) znaky tejto definície nenapĺňa, potom slobodným nie je.
Nigeríjčan Raymond O. aj druhá osoba spomínaná v úvode porušili pravidlá a zákony demokratického štátu. Je nepochybné, že verejná mienka je naklonená predstave, že za porušenie zákona musí nevyhnutne nasledovať trest. Nedá mi však nespýtať sa - akým spôsobom narušil Raymond O. slobodu ostatných tým, že prehltol veľké množstvo kokaínu? Ako zabránil iným v akejkoľvek činnosti tým, že sa ten kokaín (nepochybne) chystal predať alebo posunúť ďalej? Čím sa previnil, ako ublížil akejkoľvek osobe, že si teraz má zaslúžiť doživotné väzenie? Podľa môjho názoru je Raymond O. nevinný - týmto svojim činom nespôsobil nikomu ujmu, a nemal by ju ako spôsobiť ani svojou následnou činnosťou - predávaním (či prípadným darovaním). Namiesto toho mu však ujma spôsobená bola - majetok mu bol zhabaný, a on pôjde do väzenia. Nazývať preto režim na Slovensku slobodným je oxymoron už od začiatku.
Nájdu sa však aj osoby, ktoré budú hľadať ďalšie argumenty pre zákaz distribúcie drog - napriek tomu že samotný zákaz je v princípe neslobodným (a zveličene totalitným) opatrením. Typickým pseudoargumentom na internetových diskusiách je konštatovanie, že keď narkoman kvôli peniazom okradne, alebo dokonca zabije niekoho z mojich blízkych, zmením názor. Musím však položiť otázku - ako tomuto zabraňuje vojna proti drogám? Ako tomuto zabraňujú zákony zakazujúce vlastnenie a obchodovanie s drogami? Nedejú sa podobné veci aj teraz - napriek tomu že protidrogové zákony máme? A neexistujú iné (a narozdiel od protidrogových zákonov legitímne) prostriedky ochrany pred týmto? Neexistujú ustanovenia o trestných činov krádeže či vraždy, na základe ktorých možno nebezpečné indivíduum izolovať od zbytku spoločnosti?
Ďalším kváziargumentom je odkaz na nebezpečnosť (tvrdých) drog. Podľa čoho chce však štát posudzovať, kedy je určitá látka nebezpečná, a tým pádom vhodná na zákaz? Prečo je alkohol stále povolenou drogou, hoci jeho spoločenská nebezpečnosť je nepochybne vyššia ako hociktorej inej drogy (v porovnaní množstva úmrtí, ktoré boli spôsobené užívaním drog), a navyše alkohol takisto spôsobuje fyzickú závislosť? Prečo štát nezakáže riskovanie na burzách, skoky s padákom z lietadla a prečo netrestá neúspešné pokusy o samovraždu, ak sa nepochybne jedná o nebezpečné a často sebapoškodzujúce činnosti?
Ľudia obvinení z drogovej trestnej činnosti sú, v prípade, že v spojení s touto činnosťou nekonali násilne, nevinými obeťami štátu a jeho zákonov. Namiesto toho, aby dal štát legalizovaním drog priestor k zlepšeniu ich kvality, zlepšeniu kvality zdravotných služieb a (potenciálne) získal na zdanení drogových príjmov a odstránil drogy z dosahu podsvetia, chystá sa zavierať Nigérijčanov za 13 614 Eur ročne (čo v prípade, že Raymond O. dostane doživotný trest a dožije sa vo väzení aspoň 75 rokov vychádza na náklady približne 500 000 eur - 15 miliónov korún). Ľahšia dostupnosť drog na druhej strane nemusí znamenať viac konzumentov, či dokonca závislých, no určite sa prejaví na možnosti kontroly kvality a čistoty drog. Nepochybne by celá spoločnosť získala viac, keby sa Nigeríjčanovi, ani ostatným distributérom a konzumentom drog neprávom neubližovalo. Aj v záujme našej vlastnej slobody.
