Z Reykjaviku cez západné fjordy
Po troch dňoch strávených v okolí Reykjavíku sme sa konečne vydali na cestu, na ktorú som sa tešila asi najviac. Západné fjordy.
Miesto, ktoré nám odporúčal snáď každý, kto na Islande bol. Čakali nás stovky kilometrov a nekonečné hodiny za volantom. Popritom výhľady, ktoré berú dych, ale aj cesty, na ktorých sa priemerná rýchlosť asi ani nedá vypočítať, a tak čas príchodu uvedený v mapách stráca svoj význam.
Prvé dni sme sa motali najmä okolo hlavného mesta kvôli dronu, o ktorom som už písala. Síce sme najazdili asi 500 km, no keby niekto sledoval našu trasu, videl by len chaotické jazdenie sprava doľava. Ale aj tak môže vyzerať improvizácia.
Keby sme si trasu lepšie naplánovali, určite by sa to dalo zvládnuť efektívnejšie a vznikol by z toho dokonalý trojdňový itinerár. Lenže práve spontánnosť je dôvod, prečo naše cesty vyzerajú tak, ako vyzerajú. Každé ráno sme si určili len cieľ, kam sa chceme dostať. Až po ceste sme sa rozhodovali, čo sa oplatí navštíviť a kde sa zastavíme. A vďaka tomu mám dnes o čom písať.
Tulene v Ytri Tunga
Ako sme sa vzďaľovali od mesta, aj počasie sa začalo jemne meniť a slnko už nebolo samozrejmosťou. To bol možno aj dôvod nie úplne vydarenej zastávky v Ytri Tunga.
Je to miesto, kde sa dajú pozorovať tulene, a to sme si nemohli nechať ujsť. Na nejaké sme samozrejme natrafili, no keby svietilo slniečko, vraj by ich tam bolo nespočetne veľa.
Každopádne vidieť zvieratá, ktoré žijú len v niektorých častiach sveta, v ich prirodzenom prostredí je na nezaplatenie a ja si to užívam zakaždým. Len občas potrebujem niekoho, kto mi ukáže, kam sa mám vôbec pozerať. V diaľke na kameňoch som prvého krásavca zbadala aj sama, no skoro som dostala infarkt, keď sa len pár krokov odo mňa prebudil zo spánku ležiaci kameň. Mohla som si tuleňa takto pomýliť, alebo lepšie povedané, absolútne si ho nevšimnúť?
Predpokladám, že keby bolo slnečné počasie a bolo by ich tam kvantum, tak si ich pomýlim s chodníkom.
Čierny kostolík - Budakirkja
Ďalšou našou zastávkou bol čierny kostolík v Búðakirkji, vzdialený už len 20 minút autom. Je to miesto, ktoré ľudia navštevujú najmä kvôli jeho fotogenickosti. Čo ma však prekvapilo, bolo to, že kostol sa stále využíva a nie je to len atrakcia popri ceste, ako sme si pôvodne mysleli.
To by som ako problém nevidela. Počas našej návštevy však bola v kostole otvorená truhla s nebožtíkom a nikde nikto. Dávidko vošiel dnu a videl to. Mne táto informácia úplne stačila a pozrieť som sa nešla, pretože mi to neprišlo vhodné.
Domáci sú na to, že sa tam premieľajú neznámi ľudia, asi zvyknutí a neriešia to. Mne však príde pohreb ako dosť intímna záležitosť. Zase na druhej strane to mohla byť iba figurína. Dodnes vlastne neviem.
Trolia jaskyňa Raudfeldsgja
Po celom dni v aute to už chcelo poriadnu prechádzku, nielen chvíľkové zastávky pár metrov od auta. Na internete sme našli, že len 15 km od kostola, dokonca naším smerom, sa nachádza trolia jaskyňa Raudfeldsgja Gorge.
Navigácia nám cieľ označila uprostred ničoho, a tak sme vystúpili z auta a podľa fotiek sa vydali hore. Hmla, mrholenie a tmavé steny pukliny vytvárali atmosféru, akoby sme vošli do sveta islandských legiend. Myslím si, že je to jedno z mála miest na Islande, ktorému zlé počasie skôr pridáva, než uberá.
Nanešťastie sme si nechali obuté tenisky, a tak sme skončili skôr, ako sme vôbec začali. Aj keď mne by ani moje nepremokavé topánky veľmi nepomohli, nakoľko som si z nich už hneď na druhý deň urobila vedierko pri brodení rieky naboso. A verte či nie, vysušiť goretex zvnútra nie je až také jednoduché.
A prečo by sa mi zišli práve teraz? Jaskyňa je vlastne puklina v skale, ktorou preteká potok, takže sme to otočili hneď, ako sme zistili, že suché miesta sa akosi vytratili. V teniskách sa po mokrých kameňoch fakt nepreskakuje najlepšie a pri ďalších mokrých topánkach by som už musela chodiť naboso.
My sme to síce otočili, ale poslali sme drona na obhliadku. A môžem vám povedať, že ak budete v okolí, určite sa zastavte. Pokojne aj za horšieho počasia, ale s lepšími topánkami.
Pomaľované mestečko Hellissandur
Po návrate do auta, kde sme napriek jemnému mrholeniu skončili poriadne premočení a mierne premrznutí, sme zadali do navigácie našu predposlednú zastávku dňa – mestečko Hellissandur. Je známe svojimi pomaľovanými domami. Nie sú to hocijaké obrázky, ale úžasné maľby cez celé steny domov.
Prišli sme tam tesne pred polnocou a okrem krásnych obrazov ma najviac dostali deti hrajúce sa na ihrisku, akoby bolo pravé poludnie.
Tou neprichádzajúcou tmou si asi v lete nadbiehajú hodiny na zimu, keď denného svetla veľa neuvidia.
Neviem, ako to zvládajú, pretože my sme s tým celkom bojovali. O pol noci nespíme iba keď sa na dovolenke vyskytneme na nejakej párty a tu máme ešte stále jednu zastávku pred sebou a energie na rozdávanie.
Keď nepríde tma, nepríde ani únava. Telo je úplne zmätené a vôbec nemá pocit, že by sa deň mal pomaly končiť. Má to svoje čaro, pretože zrazu máte pocit, že deň je nekonečný a stihnete oveľa viac. Na druhej strane sa večer veľmi ťažko presviedča samého seba, že je už čas ísť spať. Som zvedavá kedy nás jednoducho vypne, lebo určite ideme na nejaký záložný mód.
Ikonický Kirkjufellsfoss bol pre mňa sklamaním
Na záver dňa sme sa podľa plánu dostali ku Kirkjufelsfoss. Z Rejkjaviku je vzdialený 180km priamou čiarou, no my sme si to dali po pobreží, takže sa to pretiahlo na 280km. Pôvodne sme sa chceli konečne ubytovať v kempe, využiť sprchu a vodopády omrknúť ráno, no keď nám bolo oznámené, že sa do sprchy sa aj tak dostaneme až ráno, keď otvoria plaváreň a aj tak za ňu musíme platiť osobitne otočili sme to, že budeme spať zase na pankáča a vrátili sme sa na parkovisko priamo pod horou.
Na parkovisku okrem nás stál zaparkovaný iba jeden karavan, takže sme v tom aspoň neboli samy. Začali sme si rozkladať našu kuchynku, že si navaríme rýchlu večeru, keď sa v tom od vodopádov vracala partička ľudí.
To by nebolo nič zaujímavé, keby to nebola partička Slovákov z toho karavanu. Takže si viete asi predstaviť ako tento večer dopadol. Pri poháriku (možno dvoch) a tepla z prenosného grilu sme sedeli do rána a vymieňali si zážitky z ciest.
Spánok sme si zase nedopriali, dali si raňajky a rozlúčili sa. My sme sa vybrali k vodopádom a oni smerom do Reykjavíku.
Za mňa osobne bola návšteva tohto miesta sklamaním, pretože som za tých pár dní videla omnoho krajšie miesta, ktoré boli nádherné z každého uhla pohľadu, nie len z toho na dokonalú fotku. Ale sto ľudí sto chutí.
Ja som si tie vodopády predstavovala, že budú priamo pod ikonickou horou a nie, že ich od seba bude deliť hlavná cesta a niekoľko sto metrov. Je to zastávka na pár minút. Kratučká prechádzka, fotka nejaký ten prelet a môžeme pokračovať. Teda najskô tá sprcha v miestnej plavárni za 500 ISK
(cca 3 Eura)
Buhužiaľ pojem rýchlo sa nie vždy chápe rovnako. Dávidko sa rozhodol bazén pred sprchou využiť, len mi o tom nejako zabudol povedať a tak som ho dosť dlho čakala vonku pri aute za nie ideálneho letného počasia.
Ma skoro urvalo, keď som sa dozvedela pravý dôvod jeho “meškania”. Kto ho pozná tak by ho určite napadlo niečo iné.
Cez fjordy k vodopádu Dynjandi
A ak čítate tento blog prvýkrát, tak naše príbehy z ciest majú vždy nejaký ten neplánovaný bonus. Verte tomu, že tentoraz to nebolo stretnutie Slovákov ani mŕtvola v truhle, ale moje vytúžené Westfjords, ktoré nám poriadne zdvihli adrenalín.
Dávidko žil v Nórsku, takže pre neho fjordy ničím výnimočným nie sú. Ja som si tie výhľady naozaj užívala. Šofér už asi o niečo menej. Cesta bola väčšinu času v katastrofálnom stave. Prudko hore, prudko dole, okolo fjordu, zase hore, dole a takto dookola. Kilometre preto ubiehali veľmi pomaly. A to sme ich od rána po náš prvý cieľ mali prejsť ešte 300.
Po niekoľkých hodinách sme sa konečne dostali k vodopádu Dynjandi. Už podľa veľkosti parkoviska muselo ísť o veľmi navštevované miesto aj napriek tej nekonečnej ceste. Vzhľadom na pokročilú hodinu tam však okrem nás stáli len tri autá.
Už z parkoviska bol nádherný výhľad. Je to kaskádovitý vodopád, takže po ceste na vrchol míňate niekoľko menších vodopádov. Pred výstupom sme sa chceli konečne najesť, no množstvo múch, komárov a neviem akej ďalšej hávede nám to veľmi nedovolilo. Dali sme si aspoň čokoládu na energiu a do batohu pribalili pivká, ktoré si vychutnáme hore.
Po ceste sme stretávali ľudí, ktorí sa už vracali, takže sme si vodopád nakoniec užili úplne sami. Dali sme si naše zaslúžené pivko, porobili pár fotiek, Dávidko natočil nejaké prelety a jednoducho sme si užívali atmosféru neprichádzajúcej noci a samoty uprostred ničoho s výhľadom do neznáma.
Jedno uštipnutie a všetko sa zmenilo
Po návrate na parkovisko, keď sme už nastupovali do auta, dostal Dávidko zrazu ranu do spánku, ktorú si nevedel vysvetliť. Behom pár sekúnd nám však napadlo, že to mohla byť včela, pretože ich tam pár poletovalo.
Po pár minútach cesty autom začalo Dávidka všetko svrbieť a začal červenať. V aute nie je práve najlepšie svetlo, a tak som si najskôr myslela, že preháňa. Zastavil na kraji cesty a vystúpil, aby som sa na to pozrela. V tej chvíli bolo jasné, že to nie je dobré. Dostal brutálnu alergickú reakciu.
Po celom tele sa mu začali robiť fľaky a pupáky, tvár mu rýchlo opúchala a s artikuláciou to kvôli opuchu tiež išlo dole vodou. Z našej hotelovej kuchynky sme skúšali všetko, čo radil internet a čo by teoreticky mohlo zabrať. Štípanec si potieral surovým zemiakom, potom sme ho natreli medom, studené obklady tiež nezaberali, práve naopak, všetko sa ešte zhoršovalo. Tak som mu dala moje lieky na sennú nádchu. Veď alergia ako alergia. Pre istotu rovno dve tabletky.
Sme uprostred fjordov v pokročilej večernej hodine. Naspäť do mesta sú to aspoň štyri hodiny po fakt zlej ceste, takže vracať sa neprichádzalo do úvahy. Na mape sme hľadali aspoň nejakú dedinku s hotelom. To nám dávalo nádej, že bude otvorený a niekto nám pomôže. Keď sme zbadali vysvietený dom uprostred ničoho, namierili sme si to k nemu s tým, že poprosíme o pomoc. Bohužiaľ, bola to iba galéria a nikto ani v domčekoch okolo neotváral. Neostávalo nám teda nič iné, len pokračovať ďalej.
Skoro po dvoch hodinách jazdy po nie práve najlepších cestách sme hotel síce nenašli, zato okolo polnoci ešte otvorenú čerpaciu stanicu, kde práve upratovali. Snažili sme sa zistiť, kde je najbližší doktor, no odpoveď, že je to ešte 50 km, nás veľmi nepotešila. Dali nám však číslo, na ktoré si máme zavolať a po telefóne požiadať o radu.
To by ale musel niekto zdvihnúť telefón. Že áno. Pri najhoršom sme boli pripravení volať na 112, ale tomu sme ešte dávali čas. Predsa len, platiť na Islande záchrannú akciu vrtuľníkom bola úplne posledná možnosť.
Chvíľu po opustení pumpy lieky našťastie začali účinkovať. Artikulácia sa vracala do normálu, svrbenie ustúpilo a horúčka sa síce zmenila na zimnicu, no hlavné bolo, že sa počas spánku nezadusí opuchom. Tie lieky ho totiž úplne odrovnali.
Kopce a nekonečná štrková cesta sa konečne zmenili na asfaltku, čo bolo moje jediné šťastie. Prvýkrát od nášho príletu totiž nastala skutočná tma a neviem si celkom predstaviť ísť ďalších pár stoviek kilometrov po rovnako nekonečnej ceste ako prvé hodiny.
Fjordy sú nekonečné ako zima na Kysuciach
Fjordov som mala už naozaj dosť a chcela som sa z nich čo najskôr dostať von pre prípad, že by sa Dávidkovi pohoršilo. Únava však bola silnejšia, a tak som sa snažila nájsť miesto, kde prespíme. V tme som však nič nenápadné nevidela, a tak som náš hotel na kolesách zaparkovala nad mestečkom Sudavík na parkovisku s výhľadom na obe strany fjordu, hneď vedľa hlavnej cesty. Nech ten výhľad na druhý deň aspoň stojí za to.
Ten stres, ktorý sme od stretnutia so včelou prežívali, neprajem nikomu. Počas raňajok sme sa zhodli na tom, že fjordy sú super prvé štyri hodiny, no dva dni hore-dole sú už fakt veľa. Výhľady sú síce úžasné, ale v podstate na každom kopci veľmi podobné a okrem vodopádu Dynjandi sme na nič výnimočné nenarazili.
Nejako sme nedomysleli, že keď sa na tú cestu raz vydáme, nie je cesty späť. Časovú náročnosť prejazdu západnými fjordami sme si vôbec nevedeli predstaviť. Tak sme sa zaťali a ďalšiu zastávku si naplánovali až o 300 km ďalej.
A či ľutujeme, že sme si urobili takmer 600-kilometrovú obchádzku kvôli jednému vodopádu? Tak to určite nie. Mňa tieto spontánne naplánované cesty veľmi bavia. Na Islande o to viac, že si nemusíme lámať hlavu s tým, kde budeme večer spať, pretože hotel máme stále so sebou. Za šesť dní sme našťastie nemuseli ani raz do kempu, a tak sme ušetrené peniaze mohli investovať napríklad do predraženého pivka, ktoré po celom dni na ceste vždy dobre padlo.
Westfjords nám síce dali poriadne zabrať, ale ukázali nám presne ten Island, kvôli ktorému sme sem prišli. Divoký, nevyspytateľný a miestami poriadne náročný.
