Dnes už nikomu nie je neznámy pojem „rozvojové krajiny“ alebo „krajiny 3. sveta“. Všeobecne sa jedná o krajiny s nízkym HDP (hrubý domáci produkt) na 1 obyvateľa. Ďalšími znakmi rozvojovej krajiny je nízky index ľudského rozvoja, vysoká úmrtnosť, nízky životný štandard. Za rozvojové krajiny sa považujú takmer všetky štáty Afriky a Latinskej Ameriky, štáty južnej, juhozápadnej a juhovýchodnej Ázie a Oceánie.
Do týchto krajín prúdi už nejaký čas značné množstvo humanitárnej pomoci a napriek tomu sa nekonajú veľmi závažné zmeny. Ako je to možné? Presne podľa názvu témy možno skonštatovať, že ide o bludný kruh chudoby. Skúsim voľne rozobrať niekoľko príčin tejto situácie.
Ktoré sú krajiny 3. sveta? Ak si pozrieme dejepisný atlas, zistíme, že krajiny 3. sveta zahŕňajú takmer všetky bývalé kolónie. Pokým neprišli kolonizátori, ich obyvatelia si slobodne, pokojne žili s tým čo mali. Prišli však kolonizátori z Európy, ktorí násilím urobili z týchto obyvateľov otrokov a odniesli do svojich štátov všetko cenné, čo našli - nerastné bohatstvo, nové poľnohospodárske plodiny, korenia a iné produkty a suroviny, ktoré boli v Európe vzácne. Krajiny pomaly pustli. Kolonizátorské veľmoci sa nestarali o to, ako by mohli obnoviť situáciu v týchto krajinách, ale len o to ako z nich čo najviac vyťažiť a zbohatnúť. To sa dialo napríklad v obchodnom trojuholníku medzi Európou, Amerikou a Afrikou, keď sa z Afriky dovážali čierni otroci do Ameriky. Po 2 svetových vojnách sa všetky kolónie politicky oslobodili od kolonizátorov. Od čias, kedy to boli kolónie sa zmenilo aj zmýšľanie ľudí. Dovtedy sa nikto o to, čo sa v kolóniach dialo, nezaujímal. Po oslobodení už áno. Kolónie sa oslobodili síce politicky, ale nie ekonomicky. Keďže ich krajiny sa nachádzali v biede, požičiavali si prostriedky z krajín, ktoré im kedysi vládli. A to boli práve naše kolonizačné veľmoci. Ktoré sú kolonizačné veľmoci? Anglicko, Francúzsko, Španielsko, Portugalsko, Holandsko, Taliansko a nejaké kolónie malo aj Nemecko. Toto sú dnes krajiny vyspelej Európy. Bohaté štáty.
A nedivím sa. Ak občania môjho mesta vezmú do rúk zbrane, vtrhnú do nejakej dediny, dedinčanov vezmú do otroctva a vezmú si všetko cenné, čo tam nájdu, samozrejme, že zbohatnú títo občania mesta. Nie je však to, čo urobili zločin? Samozrejme, viem, že tieto krajiny bohatli aj z iných zdrojov, ale jedným z nezanedbateľných boli práve kolónie.
Rozvojové krajiny si teda požičiavali prostriedky od svojich bývalých zotročovateľov. Tie im však nepožičali len tak, s vedomím, že je to pre nich prinajmenšom morálna povinnosť, ale na úrok. Úrok je veľkým problémom tohto bludného kruhu. Nestačí splatiť pôžičku, ale aj úrok. Pokým nie je pôžička splatená, úrok narastá. Ak niekomu v núdzi požičiam 300E s nehoráznym 50% úrokom na mesiac a on zarába 600E mesačne, musí mi vrátiť do mesiaca 450E. Ak ich nesplatí, o 2 mesiace mi bude musieť vrátiť 600E, čo je dvojnásobok požičanej sumy atď. Je nemožné aby mi ich splatil s takým príjmom. Toto je len vymyslená situácia, lenže situácia v rozvojových krajinách je podobná (samozrejme, že až na 50% úrok nepožičiavajú).Každý rok rozvojové krajiny platia Západu 9-krát viac v splátkach dlhov, než dostávajú vo forme pomoci. Britská charita v roku 1997 vyzbierala 26 miliónov libier na pomoc Afrike. Túto sumu Afrika „vrátila“ za jediný deň formou splácania dlhu a úrokov. Každý obyvateľ krajiny 3. sveta v priemere dlhuje 250 libier. To je viac ako vôbec môže zarobiť. Jednoducho povedané, dlh rozvojových krajín sa zväčšuje a zväčšovať sa pravdepodobne aj bude, lebo pre obyvateľov týchto krajín je ťažké uživiť vôbec samých seba , nieto ešte platiť dlhy... Nie je teda trocha pokrytecké, že vlády vyspelých krajín sa tvária, že im chcú pomôcť a pritom im stále neodpustili dlhy?
Jednou z príčin v niektorých krajinách sú si aj sami obyvatelia. Svojím životným štýlom prehlbujú svoju chudobu. Príkladom sú kočovné kmene z istej oblasti v severnej Afrike. Majú svoje stáda a chodia z trávnatej oblasti do ďalšej trávnatej oblasti. Problém je, že ich stáda, keď nájdu vegetáciu, ktorou sa živia, spasú ju od koreňa a podupú. Tá krajina sa však neobnoví behom pár dní, ale na regeneráciu je potrebný dlhý čas, ak je v stave schopnom obnovy. Aj vďaka tomuto sa púšť rozširuje. Keďže teda putujú z miesta na miesto so svojimi stádami a každé miesto môžu použiť len raz, prirodzene, raz sa im tieto miesta minú a už nebudú mať kam chodiť so svojimi stádami. Kedysi žili takýmto kočovným spôsobom života aj niektoré európske kmene, avšak usadili sa a zem začali obrábať. Namiesto pastierov sa z nich stali farmári, ktorí udržiavali svoju pôdu v stave stále schopnom pre produkciu úrody. Ak si títo ľudia nárokujú na humanitárnu pomoc, bolo dobré, keby neprišla pomoc v tom, že by dostávali len potraviny, ale aj poľnohospodárske nástroje a stroje, vybavenie, veci potrebné na to, aby si mohli nájsť nejaké miesto, na ktorom sa usadia a začnú žiť inak. Kto dá človeku viac?- Ten čo chudobnému dá chleba, alebo ten, ktorý ho naučí urobiť si chleba?
Mentalita národov žijúcich v rozvojových krajinách môže byť veľkou brzdou pri snahách vymaniť sa spod chudoby. V mnohých afrických krajinách je povolené mnohoženstvo, striedanie partnerov a dokonca ticho tolerované cudzoložstvo. Nielenže to vedie k tomu, že mnoho detí sa rodí do rodín, ktoré ich nemôžu uživiť, ale zároveň sa šíri AIDS. Niektorí tvrdia, že pomôže zavedenie prezervatívov, ale ja som k tomu dosť skeptický, nakoľko neverím, že prezervatívy úplne vylúčia možnosť nákazy AIDS a už vôbec neverím, že africké obyvateľstvo ich radostne prijme a bude používať pri každom pohlavnom styku.
V Indií je množstvo kusov hovädzieho dobytka. Napriek tomu je tam však hladný ľud. Nemôžu kravu zabiť, lebo veria, že je posvätná. Náboženstvo je citlivá záležitosť, preto by som do toho nerád príliš zasahoval, ale možno by Indická vláda mala tento zákon trocha prehodnotiť, alebo nájsť alternatívu, napr. predať hovädzí dobytok, ktorí je posvätný za iný, ktorý nie je posvätný. Napokon, je tu problém v nás Európanoch. My, napriek tomu, že máme nielenže dostatok ba dokonca nadbytok, nie sme ochotní vzdať sa niečoho v prospech iných. Vo Francúzsku bola pred pár rokmi vysoká úroda obilia. Chudobné rozvojové krajiny ho majú vždy nedostatok. Lenže nemajú prostriedky na to, aby si ich mohli kúpiť, takže Francúzi toto obilie spálili v elektrárňach. Plytvanie... Takto to spravili aj iné štáty a EÚ dokonca dala príkaz vláde SR ešte v 2005 aby sa spálilo obilie a zlikvidovali zásoby cukru, ktoré boli vraj nadbytočné. Českej republike zase EÚ udelila pokutu, za to, že vyrobili viac mlieka. Toto je žiaľ, finančná politika mocných. Keby bolo potravín veľa, klesla by ich cena na trhu. Ale tým, že ich je rovnako (a aby boli rovnaké likvidujú sa) sa ceny udržiavajú a krajiny, ktoré už teraz sú dosť bohaté stávajú sa ešte bohatšími. Z rozvozu, darovania potravín by krajiny iste nezbohatli. Matka Tereza povedala – „Chudobu nestvoril Boh. Vytvorili sme ju my, ja a ty, naším sebectvom.“
