reklama

O randení, zrodení a bdelosti

Môžeme si myslieť o sebe, o svojom vývoji, o kvantových skokoch či krôčikoch, ktoré robíme, čo chceme, odpovede vždy, vždy dáva život.

O randení, zrodení a bdelosti
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

V reálnom živote, cez jeho prúdenie alebo spomalenie, vidíme, či sme na správnej ceste alebo v slepej uličke. Či bdieme, alebo naše vedomie spí. Či harmonicky ideme na pulze života, či nie. Aj o tom je naše rozprávanie.   

Daniel: včera som rozpoznal jeden svoj tieň, ktorý som dlho-dlho potláčal. Všimol som si, že niekedy sa pozerám do zrkadla tak, akoby som si zacláňal pohľad rukou – aj chcem, aj nechcem vidieť zrkadlenie. Nevedel som sa totiž prijať v niektorých situáciách. Rozpoznal som tieň v tom, ako si obliekam rôzne kabáty, masky, ako sa pasujem do určitých rolí. Čo sa stalo? Stretol som sa s priateľkou, s ktorou sme sa nevideli dlhšie. Myslel som si, že na stretnutie idem bez očakávaní. Nič som si nepripravoval. Chcel som byť autentický, napriek tomu som bol napätý. Objavil sa strach zo zlyhania. Doma mi neskôr došlo, že v roli randenia,  som ešte dieťa. Cítil som sa ako pubertiak na prvom rande, bol som sám v sebe v odpore, nechcel som prijať dieťa v sebe, vnútorné dieťa. Odmietal som ho. Vedel som, že ho treba prijať a potom sa dajú zranenia odpustiť, preliečiť. Odmietanie vnútorného dieťaťa však bolo silne zakorenené vo mne, nedalo mi niekedy ani vypovedať, čo cítim. Nevedel som ako začať, ako hovoriť, ako opísať to, čo cítim. Za všetkým bolo odmietanie môjho vnútorného dieťaťa. Zatláčal som ho do tieňa až tak veľmi, že sa len veľmi jemne ozývalo. Vtedy som si myslel, ako dobre pracujem na sebe, bol som hrdý na to, že všetko je jemné, nežné. Idealizoval som všetko sám pred sebou aj pred vami, nechcel som si zložiť masku. Rande ju zložilo, ukázalo, kde je pravda o mne samom... 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vladimír Červenák: Daniel, v tejto chvíli je najdôležitejšie pustiť emóciu, lebo pre teba je to desaťnásobná úľava vzhľadom k tomu, čím prechádzaš v tomto živote. Obnovuješ si citlivosť. Je to tvoj návrat k citlivosti, k vlastnej podstate, k tomu, čo si v minulom zrodení oddelil od seba. Uvoľnenie emócie je teraz to najdôležitejšie, čo sa ti  môže udiať. Púšťaj emócie a to, že ich dokážeš púšťať v spoločnom kruhu, je dôkaz toho, aký si silný.  Pusti a plač, koľko to pôjde, keby si aj pol dňa plakal. Prijatie príde úplne samé. Urob to teraz.

Teraz žijeme dobu, keď sa veci vracajú do zažitých koľají, na ktoré sme boli zvyknutí pred tým, ako sme boli udomácnení, znehybnení, a tak chcem upriamiť našu pozornosť na to, ako si zachovať bdelosť v týchto dňoch, ako je teraz dôležité byť bdelým.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Človek je nastavený cez amygdalu tak, že začína byť bdelým, keď je zle, keď niečo nie je s kostolným poriadkom, keď hrozí nejaké nebezpečenstvo. Striehne. Preto dávame pozornosť aj všetkému negatívnemu – akéže nebezpečenstvo nám hrozí? Sme naň upriamení. Počúvame negatívne správy. Zbystríme pozornosť, keď sa niečo deje. Zdvihneme obočie, že sa niečo deje. Keď dostávame signály, že niečo nie je v poriadku, že nejaké nebezpečenstvo hrozí, vtedy vieme byť bdelí. Aktivujeme sympatický nervový systém a on nás dostáva do napätia, do stresu. Stres nám naštartuje stresovú reakciu, stresové hormóny na úkor hormónov šťastia a pokoja. Aktivuje sa sympatikus.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zostať na pozadí bdelý, znamená za všetkým, čo sa deje pudovo a automaticky, je ešte jedna vrstva, na ktorú chcem upriamiť našu pozornosť. Tá vrstva je ticho za všetkým a to je pozorovateľ v nás. Tichý, nemenný, na ktorého už nemajú vplyv emócie, lebo je v našej spirituálnej zložke, nie v emočnej, nie v energetickej. Je nad energetickou úrovňou a odtiaľ ticho, bezmyšlienkovo, bdelo pozoruje.

Prečo je dôležité v tomto čase ostať bdelým? Prečo je dôležité z priestoru celistvosti, úplnosti, naplnenia, z advaity vnímať, pozorovať veci, situácie? Dôležité je to preto, lebo máme veľkú tendenciu skĺznuť do starých vzorcov. No, však už je dobre. A začneme sa pekne vracať do starého zabehnutého a ani nezbadáme, že sme v bazéne zvanom hrniec, v ktorom sa varí voda a my sme žaba, ktorá sa postupne uvarí. Opäť spadneme do starých vzorcov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 

Dnes som pozrel štatistiku skupiny. Momentálne je nás na zoomovom kruhu viac ako šesťdesiat.  Minulý týždeň, keď sme zmenili spôsob stretávania, bolo nás osemnásť, dvanásť... Akonáhle nebol luxus zoomu a bolo treba prekonať nejaké prekážky, ktoré sa vyskytli, a ktoré vyplývali z toho, že koľajnice boli nanovo nastavené. Nešli sme podľa vychodených, tak šup! do chaosu. Niektorí už neprišli, lebo boli unavení, vyčerpaní, alebo majú pocit, že už nepotrebovali spoločný kruh. Dnes nás je opäť viac ako šesťdesiat. Mnohí ste sa vrátili. To znamená, že ste bdelí, že máte vytrvalosť. Viete, že proces ešte neskončil. To znamená, že sme schopní stúpať ďalej bez ohľadu na to, že sme na vrchole hory alebo sa zdá, že cestička už je predšliapaná, uprataná, pohodlná, nehrozia žiadne nebezpečenstvá, takže sa uvoľníme, čo je skvelá správa.

Uvoľniť sa znamená aktivizovať parasympatikus a znovu dať priestor hormónom šťastia, radosti, užívať si svet bezstarostne. S dôverou. Treba dávať však pozor, po akej ceste s dôverou ideme. Ak sedíme na Titanicu a tancujeme s dôverou, to neznamená, že Titanic nesmeruje na kryhu a dole do vody. Smeruje. Nám je však veselo.

Bdelosť je na pozadí o tom, aby sme si boli vedomí, či sme na Titanicu alebo na Noemovej arche. Ak si na Noemovej arche, tam tancuj, dôveruj, kŕm zvieratká, užívaj si vietor na palube, rob, čo potrebuješ, rob, čo cítiš, že robiť chceš, lebo na pozadí bdelý pozorovateľ vníma: je to dobré, si na správnej lodi, smeruješ tam, kam smerovať chceš. Ak toto zatieniš, ak zabudneš a ocitneš sa na Titanicu, kde tiež tancuješ, uvoľníš sa a sleduješ vtáčiky a sleduješ, čo čašníci nosia a čo je práve na banketovom stole vyložené, aký program beží v kine a či je bazén dosť teplý alebo studený, a či v šampanskom je aj jahoda, alebo je bez jahody. To je hrozné, keď je bez jahody, to sa treba ísť sťažovať veľmi rýchlo. Všetko na Titanicu môže byť veľmi zábavné a uvoľňujúce, vyzerá to na  parasympatikus, ale na pozadí je sympatikus, stále napätie, lebo pozorovateľ vie, kam loď ide. On to vie celý čas a na to dostávame signály. Dostávame signály, aj keď sa nám zdá, že všetko je normálne, všetko je v norme, ale dostávame signály, že nie je to prirodzené.

To je hlas nášho svedomia, ktorý sa ozýva v pozadí. Tichý hlások, ktorý keď neprehlušíme zábavou, spoznáme. Hovoríme - ideme sa baviť. Roz-hovor, roz-hodnutia – to nie. Ideme sa baviť. Zabávať. Prekryť to, že sme na Titanicu. Čím viac zábavy, tým menej si všimneme, že sme žaba v hrnci. Roz-hovor je o roz-hodovaní sa. To je o tom, že musíš niečo oddeliť od niečoho. Plevel od zrna. Hlušinu od diamantu, aby si rozpoznal, čo je čo. To je naše šieste energetické centrum, ktoré nám pomáha roz-poznávať, poznávať, roz-lišovať. Čiže sme vedení k jednote, ale k nej vedie cesta cez roz-, že roz-delíme dualitu.

Nadobudneme jasno, kde chceme byť. Nie či sme horší, alebo lepší, alebo či sme na správnejšej strane ako niekto iný, ale či roz-poznáme, ktorá cesta vedie k celistvosti a ktorá k zatrateniu, k umenšeniu, k sebazničeniu, k zmenšeniu. Teda rozpoznať dve sily – expanziu a kompresiu a či sme sa stratili v niektorej, alebo si uvedomujeme dôležitosť v pozemskom svete oboch, keď sú v symbióze. Keď harmonicky vytvárajú pulzovanie života: stiahnutie – uvoľnenie, stiahnutie – uvoľnenie. Za tým je neustály pocit rozširovania vnútorného priestoru, ktorý sa zväčšuje tak, ako celý vesmír rastie a neustále sa rozširuje, expanduje a my sme jeho súčasťou. Ten pocit na pozadí nám dáva informáciu o priestore, v ktorom sa nachádzame. Ak cítime expanziu, nielen telo, sme v správnom priestore.

Lidé bděte, zostaňte bdelými. Zostaňme bdelí, vnímajme, čo sa deje aj v spoločnosti na pozadí. Zostaňme na Noemovej arche, neopúšťajme ju. Nič neskončilo. Proces pokračuje ďalej. Rovnako ako s koronou. Nič neskončilo. Proces pokračuje ďalej. To, že máme uvoľnenie, je dar, ale to neznamená, že už je koniec, že už máme imunitu, že už sme sa naučili v symbióze žiť s milým patogénom, ktorý nás prišiel láskavo upozorniť, zaťukať nám na dvere, že: Haló, ľudia, buďte bdelí. To je náš učiteľ bdelosti.  Je normálne, keď sme na vrchole, sa tešiť a začať plesať, ale prirodzené je, keď sme na vrchole, nestarať sa o to, že sme na vrchole a kráčať ďalej bdelí. Kráčať ďalej bdelí. Kráčať ďalej z priestoru celistvosti, z priestoru advaity.

Sú dva typy ľudí: sú ľudia, ktorí majú pred sebou maják a idú za majákom. Potom sa sťažujú, že maják málo svieti a mal by byť taký, a mal by byť hentaký. Pre nich učitelia nikdy nie sú dosť dobrí a hľadajú iných učiteľov. Menia majáky, ale vždy idú za nejakým majákom, za nejakým svetlom.

Potom je druhý typ ľudí, ktorí svetlo objavili v sebe a lampáš v nich im osvetľuje cestu, ktorá je pred nimi. Precíť, prosím,  pocity medzi týmito dvoma stavmi vedomia. Z ktorého priestoru je jeden pocit, z ktorého druhý? Ktorý je z Titanicu, ktorý z Noemovej archy? Potom preskúmaj, ako to máš ty. Kto je tvojím majákom a kde je? Či je pred tebou a ty ideš ako oslík za otiepkou sena a každú chvíľu máš iný maják? Alebo v tebe je maják, svetlo, zdroj celistvosti advaita a žiari ti jasným svetlom. Svieti ďaleko pred teba a ty kráčaš s dôverou po ceste, ktorú máš osvetlenú.

Monika: Ďakujem, Vladko, za tvoje slová. Sedia do písmenka - aj maják, aj lampáš je vo mne. Od včera sa totiž cítim, akoby som sa druhýkrát narodila. Zastavila som sa a uvedomila si svetlo, ktorým mi pred niekoľkými rokmi posvietila lekárka. Určila mi totiž správnu diagnózu a ja som videla svetlo na konci tunela. Poďakovala som sa jej ako znovuzrodená, že ma zachránila. Včera som sa tretíkrát narodila, ale už tam nebol nikto, kto by ma zachraňoval, kto by mi povedal, čo sa deje. Rozsvietilo sa mne samej, pomohla som si ja. Sama seba som porodila, taký pocit som mala. Áno, bola som na Titanicu a uvedomila som si, že signály bdelosti som vytesňovala a strácala som bdelosť. Po uvedomení si svojho svetla som odrazu mala kopec energie. Témy, ktoré v kruhu otvárame a vidím ich vo svojom živote, viem riešiť a toto mi dodáva silu. Tancujem. Sama sebe som si lampášom.

Vladimír Červenák: mala by si si dať nové meno, keď si sa zrodila. Aké? Lada? Používaj ho ako prvé (Monika zacítila nesúhlas. Svoje občianske meno kládla na prvé miesto. Chýbalo porozumenie medzi komunikujúcimi, hovorila, že je normálne mať meno od rodičov ako prvé.) V normálnosti sme najprv v tele, potom v myšlienkach a potom už nevieme kde. Nevieme. Zabudli sme, čo bolo na počiatku. Keď sa držíš prvého prikázania, musí to byť opačne. Najprv je Boh, potom energia, potom pocit, potom sú myšlienky a až potom telo. Keď sa telo rozkladá, proces ide odzadu: najprv telo, potom myseľ, potom emócie, potom zostane energia a to večné za energiou. Duch ostane vždy. Vždy si ním bola, vždy ním si, vždy ním budeš, ale tvoje ľudské meno sa s telom na prach obrátia. To je len ilúzia.

Monika: teraz mi to dáva zmysel.

Vladimír Červenák: vidíš, aké je ľahké porozumenie, keď rozumieme? Rastieme spolu.

DagmaRA Sarita Poliaková

DagmaRA Sarita Poliaková

Bloger 
  • Počet článkov:  312
  •  | 
  • Páči sa:  25x

Slnečné znamenie Strelec mi zasvietilo pri narodení do šťastného a tvorivého života, o ktorom môžem už teraz v jeho poslednej tretine povedať, že bol a stále aj rýchly, aj plný zaujímavých situácií aj výziev, aj plný príležitostí či možností... Dokážem chvíľu aj zastať, aj leňošiť, aj pyžamové dni si už dopriať, rovnako milujem samotu, ako aj priateľov, milujem nádherné kruhy, ktoré vytvárame na seminároch etikoterapie i na meditačných stretnutiach či na stretnutiach so ženami v ČAROkruhoch. Vyštudovala som pedagogiku, pritiahla ma novinárčina, na dôchodku etikoterapia a astrológia. U mňa sa tieto dve "dámy" spojili a objavujú sa aj v kratších či dlhších zamysleniach. Milujem písanie, keď príde inšpirácia. Vtedy mám pocit, že slová prichádzajú samé a samé sa aj ukladajú do viet. Tak sa uložili aj do knihy o mojej dcére, ktorá končila život na detskej onkológii, a tak sa v knihe S TEBOU, MIRKA objavili aj ďalšie deti, ktoré som počas polročného pobytu na tomto oddelení spoznala. Neskôr, keď ma život na chvíľu zastavil cez chorobu, vznikla z rozhovoroch, ktoré vznikali pre noviny, kniha S VAMI, KRÁSNE BYTOSTI. Bolo mi cťou poznať toľko nádherných ľudí. Niekoľko kníh je stále v "šuflíku", niekoľko nápadov v hlave, keď dozrie čas, uzrú svetlo sveta. Milujem totiž písanie. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu