Takže, vždy, keď idú maturanti mestom, schytávam taký ten blahosklonný úsmev na perách i na srdci. Myslím si: No, veď uvidíte, čo Vás ešte čaká..." a naozaj mám vtedy pocit, že by som už sladkých - násť naozaj nechcela mať. Nechcela by som zažívať zas sklamania, rozchody. Či?
Zo sentimentálneho rozjímania ma však vytrhne ani nie tak piskot píšťaliek, ale pokrik: „Podporte nás!" , zvyčajne spojený s nastrčeným „klobúkom". Vtedy vo mne ožíva neveriaci a pochybujúci tomáš. Ja, ktorá som sa zapovedala, že žobrajúcim deťom, spoluobčanom tmavšej i svetlejšej pleti peniaze nedám, lebo nie som až taká naivná, aby som verila v ich racionálne /?/ použitie, ja, radšej riskujúca, že rožok, oplátka, alebo niečo iné konkrétne vhodné len na jedenie mi bude vhodené do hlavy a miesto ďakujem, odznie niečo iskrivejšie... JA mám vytiahnuť svoju peňaženku a prispieť našim nádejným inžinierom, lekárom, technikom, kaderníčkam a čo ja viem ešte akým nádejným odborníkom, na ich, veď si to povedzme na rovinu, alkoholické stretnutie?
No, neviem. Zatiaľ som tento boj vyhrala v prospech slovka: NIE. Nikdy som nenašla odvahu povedať na rovinu: Prepáčte, ale veď by som Vám vlastne ublížila, ak by som Vás podporila. Nikdy som nemala chuť spustiť mravokárnu reč, lebo to mi naozaj neprislúcha. Nejaká tá výhovorka sa vždy našla, aby som odrazila domŕzajúcich nádejných maturantov. A tiež sa priznám, že keď vidím, ako idú maturanti mestom, občas ma nohy akosi samé od seba odnesú na náprotivnú stranu cesty ako je tá, po ktorej idú tí prevahoví.
Za starým politickým režimom som nikdy neplakala, ale k niektorým mravným imperatívom, na ktoré sme ako - násť - roční nadávali, nerozumeli im a nesúhlasili s nimi, by som sa aspoň občas, aspoň zlomkovo, vrátila.