Filozofia ako integrita seba samého

Písmo: A- | A+

Práve takýto rozmer má kniha Pavla Dančanina Schizofrénia a náboženstvo (výber z tvorby), predovšetkým jej prvá kapitola, podľa ktorej je celá kniha nazvaná. Pavlov text je filozofiou v pôvodnom slova zmysle.

Úvodom: Tento článok je časťou mojej e-knihy Schizofrénia a náboženstvo (výber z tvorby), ktorá je dostupná zdarma na stiahnutie v internetovom kníhkupectve Martinus. Ak sa vám článok páči, stiahnite si e-knihu, aby som mal aspoň nejaké predaje - zdarma. Knižku si ľahko vyhľadáte a stiahnete. Stačí na stránke Martinus.sk zadať do vyhľadávača moje meno Pavol Dančanin alebo titul Schizofrénia a náboženstvo a knižku si stiahnuť.

 

Filozofia ako integrita seba samého

 

V súčasnosti si pod filozofiou predstavujeme akademickú disciplínu, ktorej cieľom je systematické spracovanie nejakého (filozofického) problému. Toto chápanie filozofie je však relatívne mladé. Zrodilo sa zhruba v 17. storočí a reprezentujú ho systematické diela klasikov novovekého filozofického myslenia akými sú R. Descartes, I. Kant či G. W. F. Hegel. Kráľovskými disciplínami takto chápanej filozofie sú logika (teória myslenia), epistemológia (teória poznania), ontológia (teória bytia) a normatívna etika. V druhej polovici 20. storočia sa však chápanie filozofie začalo meniť. Priekopníkmi iného pohľadu sa stali autori ako P. Hadot, M. Foucault, J. Patočka a ďalší. Podľa nich sa západná filozofia vo svojich počiatkoch spájala skôr so spôsobom existencie – s módom života, než so systematizáciou. Filozofia, prinajmenšom v antickom období, sa realizovala ako životná skúška a životná prax.

Za iniciátora takto chápanej filozofie býva považovaný Sókratés. Predovšetkým jeho dôraz na delfskú maximu „poznaj sám seba“, ktorú realizoval prostredníctvom skúmania seba a druhých. Sokratovský rozhovor bol životnou skúškou. Jeho úlohou nebolo vytvoriť nejaký teoretický systém, ale preskúmať súlad slov a činov, teda toho, ako daný človek svetu rozumie a ako v ňom koná. Postarať sa o súlad medzi rozumením a konaním znamenalo postarať sa o seba. Starosť o seba mala vyústiť v pravdivý a dobrý život. Pravda nejakého presvedčenia tak nestála len na formálno-logických operáciách, ktoré by toto presvedčenie automaticky legitimizovali. Základné formálno-logické operácie ostali v platnosti a boli dôležité, ale pravdivosť presvedčenia sa osvedčila až jeho praktizovaním. Podobne to platilo aj v otázke dobra. Dobrý život nespočíval v dodržiavaní nejakého vopred daného morálneho kódexu, ale v etickom konaní jednotlivca. Opäť tu nešlo o zrušenie morálky či relativizáciu akýchkoľvek etických zásad. Kľúčovým pre morálne konanie bolo, aby etické predpoklady, z ktorých vychádza, boli vytvorené a prijaté vedome, a aby sa osvedčili v praxi. Starosť o seba sa tak stala starosťou o pravdu a dobro, nie v ich teoretickom a normatívnom význame, ale vo význame praktickom.

Uvedený spôsob praktizovania pravdy a dobra umožnil rozvoj pestrej škály neskorších antických filozofických smerov. Spoločné východisko zároveň viedlo k tomu, že takmer všetky smery sa zhodli na tom, že cieľom života je blaženosť (eudaimonia), ktorá sa zakladá na zdatnom konaní. Medzi jednotlivými školami samozrejme nejestvovala zhoda ohľadom zdatnosti alebo nezdatnosti daného konkrétneho postoja alebo činu. Zhodli sa však v tom, že blaženosť nie je možná bez adekvátnej praxe. Jednotlivé smery sa tiež líšili v tom, ako samotnú blaženosť konkretizovali. Väčšinou však pri tom používali výrazy ako „najlepší stav duše“, „sebestačnosť“, „sila vôle“, „vláda nad sebou“, „duševná neochvejnosť“, teda výrazy, ktoré odkazujú na nejaký typ osobnostnej integrity. Starosť o seba tak nadobudla aj terapeutický rozmer. Osobnostná integrita bola chápaná ako vyliečenie sa z nevedomosti a morálnej slabosti.

Takáto liečba bola podmienená vykonávaním rôznych praxí – cvičením sa (askésis) v adekvátnom spôsobe života. Vzhľadom na svoju špecifickú orientáciu ponúkali antické filozofické smery celú škálu praxí – od telesných až po duchovné. Patrili k nim rôzne typy telesných cvičení vrátane otužovania a vykonávania fyzicky namáhavých prác, politická parrhésia (smelé vypovedanie pravdy, ktorú vladár alebo zhromaždenie nechce počuť), sokratovská irónia (ukazovanie ľuďom, ktorí si myslia, že niečo vedia, že to nevedia a následné znášanie ich hnevu), kynická anaideia (bezostyšné poukazovanie na pokrytecké dodržiavanie konvencií), rozoznávanie slastí a ich adekvátne užívanie, sebaovládanie v emočných reakciách, sebaspytovanie, neustále pripomínanie si vlastnej smrteľnosti, ale aj výcvik v logickej argumentácii, alegorický výklad náboženských textov, rozjímanie o pôsobiacich a cieľových príčinách, náhode, nutnosti, o bohoch.

Antická filozofia tak stála na rôznych technikách praktizovania seba samého. Jednoducho povedané, na to, aby ste sa stali filozofom (kynikom, stoikom, epikurejcom, skeptikom, platonikom) nestačilo naučiť sa teoretické základy daného smeru. Znamenalo to zvoliť si istý spôsob života, vycvičiť sa v ňom, porozumieť mu a osvedčiť ho v životnej praxi – spoznať samého seba, vyliečiť sa z nevedomosti a morálnej slabosti a vytvoriť si vlastnú osobnostnú integritu. S tým súvisela aj žánrová pestrosť antickej filozofickej spisby. Filozofia nebola limitovaná len na náučné pojednania (typu dnešných monografií a odborných článkov). Kľúčovým žánrom boli sokratovské dialógy, dôležitými boli chreie (krátke anekdoty viažuce sa k činom filozofov), náučné básne, rečnícke cvičenia, listy priateľom, výpisky výrokov, či denníky. Písanie nebolo len „záznamom“ nejakej filozofickej teórie alebo praxe, bolo zároveň jej vedomým praktizovaním.

Práve takýto rozmer má kniha Pavla Dančanina Schizofrénia a náboženstvo (výber z tvorby), predovšetkým jej prvá kapitola, podľa ktorej je celá kniha nazvaná. Nachádzame v nej Pavlovu púť (starí Gréci používali pre púť slovo theoria – nazeranie) k hľadaniu a vytváraniu vlastnej integrity, teda niečoho, o čo sa snaží každý, kto sa aspoň trochu stará o seba samého.1 Text začína opisom konkrétnych udalostí z Pavlovho života, ktoré sa rozvinú cez zakúsenie synchronicít, zážitkov s vedomím, až do meditačných a mystických stavov. Takéto skúsenosti majú silný dezintegrujúci dopad a Pavol musí vyvinúť veľké úsilie na ich integráciu. Počas tejto cesty sa vyrovnáva s náboženskými a duchovnými textami kresťanstva, hinduizmu a buddhizmu. Prežívanie a neustále premýšľanie celého procesu vyústi v jeho „mystické myšlienky“ – zhustené výroky, majáky lemujúce jeho cestu. Tie nakoniec zhrnie do troch bodov svojho „učenia“ a doplní komentármi ďalších textov a rešeršami z diel hinduistických a buddhistických majstrov.

Hlavnou učiteľkou a zároveň hlavnou prekážkou na tejto ceste integrácie je schizofrénia, ktorú Pavol otvorene priznáva. Ona mu poskytuje možnosť rozpriestraniť dušu do kozmického priestoru, ona mu bráni v integrácii seba samého. Je zdrojom pravdy i pochybnosti, výšin i pádov, odstupu i pohltenia. Schizofrénia je Pavlovým tieňom, ktorý projektuje a zároveň sa snaží integrovať. V hmýrení skúseností, uvedomení, pochybností, nových skúseností, nových uvedomení, nových pochybností... sa jeho ja cyklicky rozpúšťa a kryštalizuje. Pavlov text je vedomým praktizovaním jeho cesty. Stavia čitateľa pred otázky: Kde sú hranice môjho ja? Kde sú hranice normality? Čo je imaginácia a čo realita? Ako v tom celom naložiť sám so sebou? Pavlov text je filozofiou v pôvodnom slova zmysle. Je praktizovaním seba samého, snahou o vyliečenie sa z nerozumnosti a slabosti, snahou o integráciu seba. Držme si na tejto ceste palce.

Prof. Matúš Porubjak

filozof

Poznámky:

1V Platónovom diele Obrana Sókrata sa Sókratés obracia na Aténčanov nasledovnými slovami: „‚Mám vás, občania aténski, úprimne rád, ale radšej poslúchnem boha než vás, a ubezpečujem vás, že dokiaľ budem dýchať a mať silu, neprestanem filozofovať a povzbudzovať vás i napomínať, s kýmkoľvek z vás sa kedy stretnem, vykladajúc, ako mám vo zvyku: Ty, šľachetný muž, Aténčan, občan z obce najväčšej a preslávenej múdrosťou i silou, nehanbíš sa starať len o to, mať čo najviac peňazí, slávy a pocty, ale o rozumnosť (fronésis), pravdu (alétheia) a dušu (psyché), aby bola čo najlepšia, nedbáš a nestaráš sa?‘ A ak to bude niekto z vás popierať a tvrdiť, že sa stará, neprepustím ho hneď ani neodídem, ale sa ho budem vypytovať, skúmať ho a vyšetrovať, a ak sa mi zazdá, že nedosiahol dokonalosť (areté), ale to len hovorí, budem mu vyčítať, že si veľmi málo váži najvzácnejšie veci, ale väčšmi horšie.“ (Platón, Apol. 29d–30a, preklad J. Špaňár)

Literatúra k filozofii ako starostlivosti o seba je za posledné desaťročia rozsiahla. Záujemcom môžem odporúčať nasledovné knihy, ktoré vyšli v českom a slovenskom jazyku a sú stále dostupné.

Foucault, M.: Dějiny sexuality II., III. (Užívání slastí, Péče o sebe). Herrmann & synové, 2003.

Foucault, M.: Moc, subjekt a sexualita. Kalligram, 2000.

Hladký, V.: Změnit sám sebe (Duchovní cvičení Pierra Hadota, péče o sebe Michela Foucaulta a péče o duši Jana Patočky). Pavel Mervart, 2010.

Suvák, V.: Foucault. Od starosti o seba k estetike existencie a ešte ďalej. Petrus, 2021.

Skryť Zatvoriť reklamu