Schizofrénia a náboženstvo – časť 3 Rešerše, 3.3

Písmo: A- | A+

Koncepcia »nie ja« je predovšetkým odpoveďou nebuddhistickým filozofom, ktorí sú toho názoru, že telom a mysľou je možno nájsť nejakého ich majiteľa, označovaného ako átman. Táto koncepcia je však pre buddhistov omyl.

Úvodom: Tento článok je časťou mojej e-knihy Schizofrénia a náboženstvo (výber z tvorby), ktorá je dostupná zdarma na stiahnutie v internetovom kníhkupectve Martinus. Ak sa vám článok páči, stiahnite si e-knihu, aby som mal aspoň nejaké predaje - zdarma. Knižku si ľahko vyhľadáte a stiahnete. Stačí na stránke Martinus.sk zadať do vyhľadávača moje meno Pavol Dančanin alebo titul Schizofrénia a náboženstvo a knižku si stiahnuť.

3.3 Dalajláma XIV.. Přirozenost Buddhy: rozhovor o povaze lidského „já“.

Čitateľovi ponúkam buddhistický pohľad na problematiku Ja.

Vo Francúzku ste v roku 1993 hovorili o teóriách Ja a »nie ja«. Povedali ste, že buddhizmus síce odmieta existenciu trvalého individuálneho a nezávislého Ja, nie však existenciu »ja« ako činiteľa, činnej sily. A povedali ste niečo veľmi zaujímavé: Individuálna duchovná bytosť zostáva i po dosiahnutí buddhovstva, a preto je možné i u buddhov hovoriť o osobnej identite. Moja otázka znie: Aký je vzťah osobnej identity buddhu a teórie átmanu? Nešlo by hovoriť o paralele?

Nie. Pojem átman má úplne iný význam: Vzťahuje sa k Ja určitej osoby a rozumie sa, že je úplne nezávislá na telesných a mentálnych zložkách.* [* päť telesných a mentálnych zložiek – telesnosť, pociťovanie, vnímanie, vôľa, chápanie]. Átman znamená Ja chápané oddelene od tela a mysle. Táto koncepcia je však pre buddhistov omyl.

Jasné svetlo [vlastná prirodzenosť mysle] nie je osoba ani žiadna vnímavá bytosť. Je to časť vedomia, a teda len základňa pre určenie vnímavej bytosti, »ja« alebo »osoby«. Nie je to však priamo »ja«. Dosiahnutím buddhovstva miznú hrubé vrstvy myslenia, vytrácajú sa. Zostáva len jasné svetlo. Totožnosť buddhu je od tej chvíle daná kombináciou subtílnej mysle a subtílnych energií tela, a teda ničím iným než piatimi veľmi jemnými telesnými a mentálnymi zhlukmi. Buddhizmus neuznáva teóriu duše (alebo vyššieho Ja) ani na rovine bežných bytostí, ani na žiadnej ďalšej, vrátane buddhovskej. (...)

Odmietnutím teórie átmanu či duše odmietame pojatie osobnej, substanciálnej samostatnosti: neexistuje nezávislé, zo seba jestvujúceho Ja. Osoba či »ja« však áno. Lenže je úplne závislá na piatich psychofyzických zložkách, čo platí pre každú vnímanú bytosť od najnižšej až po samotného Buddhu. (...) ([5], 27-29).

Filozofia »nie ja« nijako nepopiera, že »ja« existuje. Koncepcia »nie ja« je predovšetkým odpoveďou nebuddhistickým filozofom, ktorí sú toho názoru, že telom a mysľou je možno nájsť nejakého ich majiteľa, označovaného ako átman. O ňom tvrdia, že je niečím trvalým... Ťažkosť s udržaním tejto teórie je spätá s ich filozofickým problémom prijať »samotné ja«, čím sa chce povedať, že – podobne ako každý iný jav – i »ja« je niečo iba závislého.

Buddhistické hľadisko toto »samotné ja« naopak vyznáva. Povedzme napríklad, že v tejto miestnosti je päť osôb... (...) Ak však skúmame, čo presne táto osoba je, nie sme ju schopní zachytiť, a táto skutočnosť poukazuje priamo k jadru koncepcie »samotného ja«. Ak sledujeme určitú osobu, ako jej »ja« nedokážeme určiť nič viac než jej telo a myseľ, takže »ja« je len kombinačným určením mysle a tela. A pretože je len týmto, nemôže existovať žiadne nezávislé Ja. Buddhistický záver znie: »ja« - alebo koncepcia »ja« - je »samotným ja«, ustanoveným na základe piatich telesných a mentálnych zložiek – takzvaných skandh –, alebo jednoducho telom a mysľou ([5], 64-66). 

»Nie-ja« pritom nie je žiadnym sebaodsunutím v zmysle nesebeckosti, ale poukazuje k prázdnote ([5], 23-24). Anátman, »nie-ja«, je v skutočnosti len charakteristika či vlastnosť každej jednotlivej osoby. Neexituje teda ani žiadne nadindividuálne »nie-ja«. Anátman je obyčajnou negáciou Ja, ktoré má údajne byť čímsi substanciálnym a postaveným samostatne nad všetkým ostatným ([5], 29).

V buddhizme neexistuje žiadny druh kozmického vedomia; všetko je vždy individuálne. Buddhisti neuznávajú nijaké všeobjímajúce vedomie, ktorého súčasťou by bolo vedomie naše. Je treba pochopiť, že individualitu nachádzame na každej úrovni ([5], 39). Neexistuje vedomie, do ktorého by sme sa mohli rozplynúť ([5], 33).

Vedomie nekonečne rastie, alebo sa stáva stále osvietenejšie?

Buddhovská myseľ poznáva a chápe všetky javy, nech už sa dejú na ktorejkoľvek úrovni. Pretože sú ale zásadne pominuteľné a neustále sa menia, podlieha zmenám i vnímajúca myseľ buddhu. Do procesu večných zmien je vtiahnuté všetko, čo je stvorené, a teda i jeho myseľ. V prípade buddhu nejde ale o transformačný rast, ale len o premenlivosť.

V našej mysli je to inak: mení sa nielen tým, že sa v nej odráža stále sa meniaca situácia, ale dochádza tu i k dospievaniu – pokiaľ sme však nasadili správne prostriedky. Vtom prípade sa v našej mysli časom odohrajú zvláštne zmeny, ktorých vrcholom je dosiahnutie buddhovstva, stavu, keď získame všetky kladné vlastnosti a prekonáme všetky záporné. Viac sa už potom dosiahnuť nedá: je to vyvrcholenie duchovného vývoja ([5], 34-35).

Rozvojom, posilňovaním a zjemňovaním mentálneho potenciálu sa nevytvára nejaké vesmírne vedomie, ktoré by ďaleko prekonávalo všetky ostatné. Tak to nie je. Dochádza k prerodu, ktorým sa myseľ stáva vševediacou. Buddhistické texty tento stav väčšinou popisujú ako prenikanie mysle všetkými javmi. Neznamená to však, že plne rozvinutá myseľ tieto javy ovláda, ani že tento stav je základom každého indivídua. Ide skôr o to, že od tej chvíle je táto individuálna myseľ osvietená, takže všetko vie. Nie je nič, čo by nedokázala poznať. Je vševediaca. Schopnosť čímkoľvek preniknúť je možnosťou všetko poznať ([5], 40-41). (Moja poznámka: Rád by som videl, čo by buddha dokázal v kvantovej fyzike :-).)

Moja poznámka: Toto sa týka špeciálne Maháršiho (časť 3.1 a 3.2).

Mám samozrejme slobodu preskúmavať a posudzovať každé [Buddhovo] slovo, lebo základným buddhistickým postojom je, že prednosť pred výrokmi autority majú výsledky vlastných bádaní a vlastných pokusov. (...) Avšak ja s najväčším rešpektom dávam prednosť postupu Nágárdžunyho: zanechal nám k rozpoznaniu hlbšej podstaty skutočnosti veľmi užitočný spôsob skúmania a zvažovania, ktorý ďalej rozvinuli jeho nástupcovia, zvlášť Čandrakirtí. Keby som niečo také odmietal a tvrdil, že skúsenosti všetkých veľkých majstrov sú falošné, tváril by som sa, že som múdrejší a že som došiel ďalej, čo sa nedá tvrdiť. A som naviac presvedčený, že títo starí majstri mali naozaj bystrý rozum ([5], 62-63).

Môj komentár na záver: Ale ma dalajláma zotrel - všetko je vždy individuálne. Ak mu správne rozumiem, podľa neho by nadindividuálna psychika nemala fungovať. Podľa mojej skúsenosti, ľudské vedomie je niečo spoločné, univerzálne a rozložené vo svete. Skrz to univerzálne vedomie sa napájam na ľudí. S „napájačkami“ mám bohaté skúsenosti. Tiež sa mi často stáva, že osídlim nebo, najmä na fotografiách, ale aj v realite. Neviem, či toto („napájačky“ a nebo) buddhisti vnímajú. Hmýriť v tom univerzálnom vedomí, to je moje hobby, moja cesta. Ja tomu hovorím „výhonky prázdnoty“. Učenie o prázdnote prijímam.

Literatúra:

[5] Dalajláma XIV.: BSTAN-'DZIN-RGYA-MTSHO, XIV. a MICHEL, Peter. Přirozenost Buddhy: rozhovor o povaze lidského "já". 1. české vyd. Praha: Aquamarin, 1996. 71. s., [8] s. obr. příl. ISBN 80-901922-4-6.

Skryť Zatvoriť reklamu