1 Poznámky k problému poznania
1.2.3 Ako je to v Kantovom chápaní bližšie s priestorom a časom
Predstava priestoru a času je každému z nás daná ako základňa našej schopnosti niečo nazerať. Podľa Kanta čas a priestor neexistuje v skutočnosti: sú to len základné čisté formy nášho názoru, ktoré nám umožňujú zmyslovo poznávať. Sú to len naše subjektívne výtvory; pretože však sú všetkým ľuďom spoločné, majú pre nás empirickú realitu, teda pre nás existujú, nie mimo nás. Okolnosť, že akákoľvek hmotná vec, ležiaca mimo priestor a čas, je úplne nemysliteľná a nepredstaviteľná, je Kantovi dôkazom subjektivity, apriórnosti týchto dvoch veličín ([2], 163).
Podľa Kanta svet vnímame rovnako preto, že máme spoločnú optiku, ktorou je nazeranie sveta v priestore a čase a jeho myslenie v kategóriách. Ale prečo máme túto spoločnú optiku? Ak priestor a čas sú len naším subjektívnym výtvorom, ako je možné prejsť od subjektívneho k objektívnemu, teda ako je možné, že priestor a čas rovnako nazerajú všetci ľudia, odkiaľ sa v nás berie objektívna predstava priestoru a času spoločná pre všetkých? Ak priestor a čas sú len subjektívnou formou nášho názoru, potom aj jav (predmet nášho vnímania), ktorý je nám daný v tejto forme, je len niečo subjektívne a predsa ho (relatívne) rovnako vnímajú dvaja ľudia. Ako je to možné? Iba tak, že obidvoch determinujú tie isté prírodné zákony, z ktorých potom vyplýva aj objektívna predstava priestoru a času.
V nazeraní / vnímaní, ktoré tvorí základ našej skúsenosti, môžeme objaviť dva faktory, ktoré nie sú pocitové:
Prvým je naša prítomnosť. Tá v procesuálnosti, vonkajšom dianí reality, tvorí základ našej predstavy času. V prítomnosti kontinuálne (spojito) vnímame zmenu, napríklad jazdu vlakom. Táto kontinuálnosť znamená, že procesy, ktoré sa dejú v prítomnosti, sa stávajú minulými a môžeme očakávať veci budúce. Zmena, aj pomalá (trvanie), vnímaná na pozadí prítomnosti vytvára našu predstavu plynutia času, ktorý prekračuje prítomnosť a siaha do minulosti a budúcnosti.
Čo je čas vtipne vystihol A. Einstein: Čas je to, čo ukazujú hodinky.
Vnútornú predstavu času vytvára vnímanie nášho bytia (pocitov) na pozadí prítomnosti.
Aforizmus – Problém času: Predstavu času vytvára zmena vnímaná na pozadí prítomnosti. Kam sa to všetko rúti? Prítomnosť tu bude vždy?
Druhým faktorom je rozloha predmetu, napríklad jablka. Tento faktor vytvára našu predstavu priestoru. Euklidovský priestor je niečo vyabstrahované z hmoty: sú to tri navzájom kolmé priamky predlžujúce rozmer telesa do nekonečna. V konečnom dôsledku, takáto predstava nie je reálna a platia neeuklidovské geometrie, ktoré lepšie zodpovedajú skúsenosti.
Možno súhlasiť s tým, že naše poznanie je zo strany subjektu dané našimi pozorovacími a rozumovými schopnosťami. S nimi pristupujeme k svetu (k objektu) a objavujeme prírodné zákony, čím sa utvára naša predstava sveta, vrátane predstavy priestoru a času. Predstava priestoru a času nám teda nie je daná apriórne. Aspoň v súčasnej ére relativistickej fyziky je Kantova teória apriórnosti osvietenskej predstavy priestoru a času neudržateľná!
Podľa Kanta všetku našu skúsenosť predchádza poznanie, že hmotu nazeráme rozloženú v trojrozmernom priestore a trvajúcu v čase. Podľa mňa je to objavený prírodný zákon.
1.2.4 Kategórie
Kantove kategórie (dvanásť kategórií odvodených z dvanástich foriem súdov) podľa môjho názoru neutvárajú našu skúsenosť, ktorá jedine v nich je mysliteľná, ale vyjadrujú možné stavy alebo vzťahy vecí – skutočností - vonkajšieho sveta, ktoré sme objavili skúsenosťou a rozumom.
1.2.5 Vec osebe
Kant, okrem iného, prišiel k záveru, že svet nepoznávame taký, aký skutočne je, ale len taký, ako sa nám javí a za javom nachádzal akúsi nepoznateľnú vec osebe, ktorá pôsobí na naše zmysly. To je podľa môjho názoru zbytočné a za javom netreba hľadať vec osebe. Svet poznávame taký, aký skutočne je, teda taký, ako sa nám javí. Bytie určitého predmetu je dané jeho aktuálnym alebo potenciálnym pôsobením na naše zmysly, teda bytie niečoho je jav. Nemá zmysel hovoriť o veci osebe, že je, pretože kategória bytia je daná skúsenosťou a vzťahuje sa len na javy. Toto je, pretože sa to javí. Bytie tohto je jav! Pravdaže hlbší význam nadobúda pojem bytia v prípade človeka, živočícha, rastliny a možno dokonca aj hmoty, pokiaľ u nich predpokladáme vedomie. Myslím totiž, že moje bytie, ani bytie zvieraťa či rastliny (zvnútra) nie je iba jav.
1.2.6 Zhrnutie
Tu bude asi jadro problému. Vety, ktoré objavíme rozumovou analýzou skúsenosti – názorom -, platia nutne a všeobecne. Napríklad poučka: „Súčet uhlov v trojuholníku = 180°,“ platí nutne a všeobecne, pretože sme sa o tom presvedčili názorom. Takisto poučka: „Všetko, čo je ľahšie ako voda, pláva,“ platí nutne a všeobecne, lebo sme sa o tom presvedčili názorom. Názor sa však môže zmeniť do inej paradigmy a je podmienený skúsenosťou – napríklad prechod od euklidovskej k neeuklidovskej geometrii. K. Popper správne vystihuje, že tieto názory musíme stále preverovať. Všeobecnosť a nutnosť nášho poznania, ktorú sa snažil zdôvodniť Kant svojou ťažkou teóriou (tým, že sa snažil dokázať syntetické súdy a priori) spočíva výhradne v našom názore – v tom, že sa o niečom názorne presvedčíme alebo si to domyslíme. Takto napr. veta: „Každá zmena má príčinu,“ platí (nutne), pretože sme na to prišli názorom a odôvodnene, s dostatočnou istotou, sme si to domysleli. Veta: „Všetka meď vedie elektrinu,“ platí preto, že si to s vysokou pravdepodobnosťou domýšľame. Ďalšie úvahy o syntetických súdoch a priori, na ktorých by mala stáť všeobecnosť a nutnosť nášho poznania, sú v podstate bezpredmetné.
Literatúra:
[2] NEFF, Vladimír. Filosofický slovník pro samouky, neboli, Antigorgias. Vyd. 2., rozš. Praha: Mladá fronta, 1993. 439 s. ISBN 80-204-0383-3.
