Danica Polčíková
Rodinu si nevyberieš, ale vycvičiť sa (vraj) dá ...
Narodila som sa do celkom pokojnej doby. Bolo už po vojne. Ešte nie tak dlho, aby si to ľudia nepamätali a teda si vážili, že majú dosť jedla, pitia a rodinných príslušníkov. Tesne som prešvihla aj revolúcie, ktoré vzhľadom na „významnosť“ nášho mini štátu znamenali hádam poslednú nádej na nejaké „vzrúšo.“ Rodičia iba občas okrajovo spomenuli notoricky známe štrnganie kľúčov na námestí. No keďže v tej dobe boli aj vlastníkmi asi päťročného „mňa“, s nikým sa nepobili a pobrali sa domov skôr, než som stihla nachladnúť alebo byť zvečnená nadšenými dobovými fotoreportérmi. A hľadaj potom tému na písanie....
