A JE TO na horách

Keď som nasledovné riadky rozprával spolužiakom a rodine ako najčerstvejší zážitok, niekto povedal: to napíš, to je zábavné a najmä dobré ponaučenie pre tých, čo sa raz zo dňa na deň rozhodnú popasovať s našimi horami.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)

Písal sa rok 2000, mal som po skúškach a čakali ma tri mesiace voľna. Vedel som, že dva mesiace budem brigádovať už klasicky v Allianzi. Ale tiež som chcel aj niekam ísť. Už po dva roky bol mojim parťákom pri behaní s čítačkou a robení inventarizácie majetku v tejto nadnárodnej spoločnosti spolužiak zo základnej školy Rudo. Je pravda, že od základnej sme sa štyri roky skoro vôbec nevideli a aj na základnej škole sme boli každý v inej skupine (presnejšie povedané  - on hral basketbal za Matador B a ja za A, z čoho vyplýva aj to, že cez prestávky bol každý medzi tými svojimi, aj keď sme boli jedna trieda). Nikdy som proti nemu nič nemal, no v princípe som ho ani poriadne nepoznal. A pravdu povediac ani si nepamätám, ako sme sa k sebe po tých štyroch rokoch dostali.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Ako sme tak behali po kanceláriách a dumali čo s letom, dostali  sme spásonosnú myšlienku - hrebeňová túra. Do tej chvíle sa naše turistické zážitky a skúsenosti rovnali výletom na Kačín, či Rudovým hubárskym vychádzkam so starým otcom. Celé naplánovanie bolo na mne, bo Rudo a mapa je ako ročné dieťa a deskriptívna geometria.( ale už sa zlepšil ).

Vybral som hrebeňovku Nízkych Tatier.

  Kúpil som si mapu, lepšie povedané tri mapy, pretože tento hrebeň má skoro 100 km a začal plánovať, kde spať a kde brať vodu, kde a kedy začať, tiež samozrejme kde a kedy skončiť tak, aby som ešte mohol skočiť za vtedajšou frajerkou do Starého Smokovca. V celku sa mi to zdalo jednoduché. Prespanie u Rudových starých rodičov v Ľubochni, ráno vlak a bus na Donovaly a môžeme začať šliapať. Prvá noc v Sedle pod Chabancom, druhá na Čertovici, tretia pri útulni Andrejcová a štvrtý deň len zbehneme cez Kráľovú hoľu do Telgártu a sme za vodou. Každý deň niečo cez 20 km  - to musí byť pre trénovaných basketbalistov brnkačka.

SkryťVypnúť reklamu

 Všetko bolo podriadené tomu, aby sme vždy večer mali kde brať vodu a spali aspoň trošku v civilizácii (keď sme už mali spať v stane). Pekne sme si rozdelili kto čo ponesie, aby sme mali približne rovnaké ruksaky a doplnili každý tromi dvojlitrovými fľašami, pretože na hrebeni nebolo kde brať vodu. Pretože sme boli ešte niečo menej ako začiatočníci, naša batožina obsahovala bavlnené tričká, flanelové košele a mikiny. Samozrejme všetko na každý deň čisté a pre istotu ešte aj extra teplé oblečenie, veď čo keby bola zima, nie? Alpinus ako jediný obchod s kompletnou turistickou výbavou sme obchádzali s bázňou, pretože ani brigádovanie v Allianzi nám nedovoľovalo si kupovať nejakú špeciálnu výstroj. To sa prejavilo po prvom dvihnutí ruksaku ráno v deň odchodu. Boli to 30 kilové hovädá a nie ruksaky na štvordňovú hrebeňovku. Keďže bolo potrebné sa ponáhľať na vlak, museli sme vyraziť. Celú cestu na Donovaly som dumal, ako to odnesieme. Celú trasu som mal v hlave, teoreticky som mal všetko premyslené, ale nejako mi to nekorešpondovalo s váhou ruksaku. V tých chvíľach bol rozdiel medzi mnou a Rudom len ten, že on ani teoreticky nevedel čo nás čaká, takže sa celú cestu len usmieval.

SkryťVypnúť reklamu

 Vyšlo nám fantastické počasie, ktoré nám hneď po vystúpení na Donovaloch ponúklo pohľad na celú trasu prvého dňa, ktorý vlastne pozostával z výstupu na hrebeň.

 Vošli sme do lesa a začali pomaličky stúpať na Kozí chrbát. Dusno, čo nás privítalo, nám vyzlieklo mikiny a ruksaky opäť oťaželi. Keďže boli ťažké, nenamáhali sme sa s pitím vody, veď sa napijeme keď budeme stáť v Hiadeľskom sedle. Rudo sa predsa len trošku viac vyznal v matke prírode (radšej nepíšem, že som v tom čase mal za sebou prvý ročník geografie na Prír. fakulte ), tak po ceste hore len konštatoval, že pred nami tadiaľ išiel medveď, čo mi odvahy nepridalo, ale zato na rýchlosti áno.

SkryťVypnúť reklamu

Kozí chrbát nás privítal asi tridsaťcentimetrovou vrstvou blata a zostup sa len náhodou nepodobal na jazdu v tobogane. Dole som exol fľašu vody a zjedli sme BeBe keksy, veď to nám bude stačiť na cestu hore. Tým hore sme mysleli Prašivú ( prvý veľký vrchol NT ), ktorú sme ale omylom považovali už za Chabanec a tak sme rátali s tým, že hneď za ním je cieľ našej prvej etapy. Niečo okolo 14.00 som rátal, že sme hore a dáme obedík ( polievka Vifon s chlebom a puding). Stúpanie bolo nečakane dlhé a môj smäd rástol úmerne s narastajúcou nadmorskou výškou, ale veď nie som nejaká padavka z Pétržky a vydržím, až hore. Keď sme dorazili tesne pod vrchol Prašivej, pre nás to bol ešte stále Chabanec, rozhodli sme sa pre obed v tráve. Krásne pražilo slnko, ja som prezieravo exol ďalšiu fľašu (veď už sme skoro tam), Rudo zatiaľ pripravil varič (každý sme niesli jednu bombu, veď čo keby sa minula, na čom by sme varili ) a len tak mimochodom zjedol 1/3 pecňa chleba (na 3 dni mimo možnosti kúpiť chlieb, sme si zobrali každý dva pecne – tu je asi väčšine jasné, prečo mali ruksaky 30 kg ). Proste a jasne idylka ako z filmu. Postupne nás dobiehali tí, čo sme ich predbehli (aby bolo jasné  - my sme naozaj šliapali do kopca čo to dalo a nie nejaké vegetné tempo), a priali nám dobrú chuť. Všetci sa ale tvárili, ako keby toho mali pred sebou ešte aspoň na 1 či 2 hodinky, čo mi nebolo úplne jasné, veď za vrcholom už len dole a sme pri útulni. Dojedli sme a že poďme si to vybehnúť, keď už sme tak blízko. Aj sme si vybehli a keď sme uvideli, ako sa hrebeň tiahne ďalej , len som ucítil na sebe Rudov pohľad s otázkou: kade k tej útulni? Vybral som mapu, pozrel sa pravde do očí, povedal som sorry, na dva kopce som zabudol a začali sme stíhaciu jazdu tých čo nás predbehli. Aj sme ich popredbiehali a aspoň s myšlienkou, že sme na tom aspoň kondične, keď už nie orietačne lepšie, sme zbehli k útulni pod Chabancom. Tu upozorňujem, že mne už chýbalo 6litrov vody, Rudovi 4 litre, ale z toho som mu liter vypil ja a Rudovi chýbal peceň chleba, ktorý zmizol v nás v pomere ja štyri krajce a Rudo zvyšok pecňa. Mal som v pláne spať v útulni z čisto vypočítavého dôvodu, nechcelo sa mi stavať stan, ale Rudo na tom nástojil a až po hodnej chvíľke vyzvedania sa priznal, že on rozpráva zo sna. Tak sme rozložili stan, doplnili vodu z miestneho žriedla, ktorá bola taká tvrdá, že keby som mal s ňou niekoho obliať, tak ho tie kvapky asi utlčú, uvarili večeru ( vifon a puding, ak by ste čakali klobásu alebo paštétu, tak omyl, bo čo ak by sa nám to po ceste pokazilo) a išli v celku unavení spať. V noci som pochopil, čo myslel Rudo tým, že rozpráva zo sna. Boli to monológy hodné nejedného diktátora.

 Ráno bolo pekelné, zlámaní, uzimení, všetko zbaliť, najesť sa, fuj a ešte aj vyliezť opäť na hrebeň. Na základe riadneho preštudovania mapy sme vedeli, čo nás čaká - do toho začalo pekne hriať slnko, takže radosť kráčať. Celé dopoludnie prebiehalo v pohodičke, samozrejme voda sa mi míňala extra rýchlo, ale už to nebolo exovanie fliaš. Navzájom sme si ich vyťahovali z ruksakov a podávali. Jasné, že pomer bol stále čo ja liter, to Rudo tri deci. Tak sme sa dostali až pred Chopok, kde som na svahu zazrel tri zvery. Hneď som mal plné gate, pretože čo iné ako medveď to mohlo byť( 2000 m n.m., PAKO!!! ).Rudo sa mi smial ako blázon, pretože pomýliť si kamzíky s medveďom, to môže len Daniel.

 Pod Chopkom sme dali desiatu a pokračovali na obed k Štefánikovej chate. Zabudol som spomenúť, že sme tam obsadili na 30 minút kadibúdku ( Rudo 4 min, ja 26 minút – to som ani nemal noviny), čo spôsobilo asi 10-metrovú radu nervózne prešľapujúcich turistov v rukách žmoliacich Harmasan). Rád by som vedel, či za posledných 6 rokov tam bola vôbec ešte nejaká rada.

 Na Štefánikovej chate sme si dali chutný obedík (Vifon a puding) a chystali sa na posledné štyri hodinky cesty na Čertovicu. Bolo niečo okolo 13.00 a slnko neuveriteľne pražilo. Vodu sme si síce doplnili, ale aj tak jej bolo málo. Tá cesta nemala konca kraja. Boli sme neskutočne unavení a smädní. Pri poslednej fáze zostupu na Čertovicu mi Rudo zmizol z dohľadu, pretože nasledovala tiahla zákruta. Mal som úpal, začalo ma bolieť koleno, bol som hladný, smädný a to všetko sa kumulovalo do neskutočnej únavy. Pristihol som sa pri tom, ako si sadám do trávy a rozmýšľam nad tým, že zavolám mamke, nech po mňa niekoho pošle. Bolo mi do revu, lebo som nevedel, kedy to skončí. Asi po 10 minútach sa Rudo opäť objavil v zákrute, že kde som, veď už sme na asfalte. Kurníkšopa, ja som nariekal cca 100 metrov od parkoviska na Čertovici. Konečne sme sa zložili, postavili stan, dali chutnú večeru (Vifon, puding), Rudo bachol ešte pol pecňa do seba a v pláne bola hygiena. Teplota vody mi spôsobila takú triašku, že kandel nekandel - spať budem špinavý.

 Ďalší deň mal byť kritický, keďže bol tretím v poradí, ale bol asi najviac v pohode. Vedeli sme ako najúspornejšie piť, nebolo už tak teplo, pomaličky sme stúpali lesom plným čučoriedok opäť na hrebeň. Práve čučoriedky nám spestrili stravu a postarali sa o zaujímavý stret s miestnymi domorodcami tmavšej pleti. Celú cestu cez čučoriedky sme počuli niečo podivne pískať, asi po 30 minútach sme si všimli, že to sú miestni Rómovia a tak si dávajú signál, keď niekto ide a môže ich vyrušiť pri česaní čučoriedok. Písknutie a všetci ležali v čučoriedkach, dve písknutia a opäť všetci zohnutí česali. Pekne sme sa pozdravili pri odchode z lesa a vybrali sa v ústrety sedlu Priehyba.

 Tam sme stretli staršieho pána s vnukom, ktorí nás varovali, že s takými ruksakmi vyliezť na Veľkú Vápennú, je zbytočné vysilenie a mali by sme to obísť po bežkárskej trase. Pekne sme sa poďakovali a poďme ho priamo hore. Po cca 100 krokoch a 100 nádychoch a výdychoch sme pochopili, čo tým ujco mienil. Ale nedalo nám to a pokračovali sme hore. Bol to riadny fučák, ale oplatil sa, bo nás čakal asi jeden z najkrajších výhľadov. Na severe Popradská kotlina, z juhu Hornádska kotlina, za nami Chopok a pred nami Kráľova Hoľa. Odtiaľ až po Andrejcovú to už bola prechádzka.

 Rozložili sme stan, doplnili vodu, rozložili náš švédsky stôl (Vifon, puding - tu niekde začal môj odpor k vanilkovému pudingu od istého doktora) a s plnými bruchami zaľahli. Na posledný deň nám ostali ešte 2 pudingy, 1 peceň, 2 vifony, džem a na slávnostný obed niekde v Telgárte sme si ušetrili instantné cestoviny s divinovou omáčkou.

 Posledný deň sme vstali s entuziazmom ako nikdy, bo sme mali pred sebou posledné štyri hodinky cesty. Kráľovu hoľu sme prebehli len s malým pozastavením na desiatu a spievajúc pesničky ako Cigánky barón som ja, Močila konope močila, Ó happy day, Macejko ( samozrejme zo všetkého len refrény ) sme sa vybrali zostúpiť do Telgártu. Na tomto mieste je ešte potrebné spomenúť, že na Čertovici sme stretli jedného Čecha a tomu som povedal, že ak dôjde až na Kráľovu hoľu, tak uvidí veľký dvojkríž, ktorý je tam postavený ako symbol Slovákov. Ja som tomu tiež veril, pretože v mape to tak je. Až na to, že ten dvojkríž v mape je značka pre vysielač. Bolo to moje veľké sklamanie a to nechcem vedieť, ako sa tváril Čech, ktorý mi to zožral. V tej chvíli som naozaj pochyboval, či ten, čo nevie čítať mapu, nie som náhodou JA.

 Cesta dole vzhľadom na moji nenávisť k dlhým zostupom a boľavému kolenu ubiehala rýchlo, ale pohľad na nás vyzeral asi tak, že ja som sa snažil pomaličky a opatrne ísť čo najpriamejšou cestou, zatiaľ čo Rudovi vidina civilizácie dodala toľko energie, že si mohol dovoliť behať hore-dole po celom svahu a zbierať huby.

V Telgárte sme si po nakúpení ovocia v miestnom zelovoci išli uvariť obed. Varilo sa na autobusovej zástavke, pretože mrholilo a keďže to trvalo trošku dlhšie ako vifon, porozkladali sme si veci, nech sa nedusia v ruksakoch. To sa ale vynorili miestne domorodé deti a začali obkukávať naše veci. Dôvod? Nie, nechceli nič zobrať, ani si dlhodobejšie požičať, ani sa neprišli pozrieť, čo spôsobilo ten strašný zápach, čo sa začal šíriť dedinou, ale na tom mieste sa robili aj trhy a oni si mysleli, že sme prišli predávať.

 Po dobrom obede sme si povyberali z tých smradľavých vecí tie najmenej zapáchajúce a vybrali sa na vláčik, ktorý nás mal dopraviť do Vernáru, kde sme chceli chytiť bus alebo stop do Popradu.

 Bus sme nestihli a tak sme začali stopovať pred horským priechodom Vernár. Ja som dúfal v nejaké sympatické autíčko, čo nás rýchlo a pohodlne dopraví do Popradu, ale Rudo ma stále ubezpečoval, že s ním nám hrozí akurát tak Avia. A mal aj pravdu, ale myslím si, že ani on neveril, že to skončí sedením na korbe, ktorá bola z polovice zaplnená vrecami s vápnom.

 Tomuto stopu ale predchádzal stop, čo mohol zmeniť minimálne môj najbližší život, ak by som Ruda neprehovoril, že Rožňava je opačným smerom a počúval jeho hormóny namiesto môjho zaláskovaného srdca. Preto si zaslúži svoju vlastnú časť.

 Ako sme tak stopovali, zrazu sa k nám blížilo maličké auto s českou ŠPZ a v ňom sedeli dve veľmi pekné devy. Pristavili sa pri nás a nám skoro padli sánky nad tou milotou a krásou, čo z toho auta sálala (umocnené tým, že štyri dni sme nevideli peknú babu). Opýtali sa kam ideme a že ak chceme, môžeme s nimi ísť do Rožňavy. Na to sa Rudove hormóny opýtali TO JE KDE? a silou mocou, že on chce ísť do Rožňavy. Presviedčal som ho, že máme v Smokovci stretnutie a Rožňava nie je naším smerom. Na to on mával rukami, ukazoval mi to auto aj s posádkou a kričal, že on chce ísť do Rožňavy. Bol som tvrdohlavý a stál si za svojím. Samozrejme, že dôvod bola frajerka v Smokovci, ale vedieť predpovedať budúcnosť tak ešte Ruda do toho auta aj natlačím. Devy sa krásne usmiali, popriali šťastnú cestu a odfrčali smerom na Rožňavu. Po nich tam ostala len moja grča v hrdle, že čo ak sme mali ísť ( neviem čo sme od toho viacej čakali ) a 185 centimetrová a cca 75kg vážiaca kôpka nešťastia v Rudovom prevedení. Polovicu cesty na korbe Avie sa so mnou nerozprával a počas druhej polovice ma častoval len invektívami. Nezazlievam mu to.

Príchod do Popradu bol relatívne neskoro večer a preto sme mohli zabudnúť, že sa prepašujeme do liečebného domu Palace k známym a tam prespíme. Skončili sme v šachte, pod pódiom letného amfiteátru v Starom Smokovci. Pravdepodobne najhorší nocľah môjho života.

Keď sme si tie 4 dni po čase zhrnuli, tak okrem toho, že mne ubudlo 10 kilo, sme boli múdrejší o kopu skúseností na ďalšie túry, ktorých sme potom ešte absolvovali neúrekom. Aj napriek tomu, že sme vymenili skoro celý náš turistický šatník, kúpili camelbagy a lepšie študovali mapy, sme si neodpustili pár grandióznych turistických fópa, o ktorých ale napíšem niekedy inokedy

Martin Daniel

Martin Daniel

Bloger 
  • Počet článkov:  2
  •  | 
  • Páči sa:  0x

normálny chalan, s pedagogickým vzdelaním, Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

275 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

717 článkov
SkryťZatvoriť reklamu