Je veľkou škodou, že sa na Slovensku pri riešení politických problémov nesnažíme poučiť a využiť zažité skúsenosti s riešením podobných situácií v minulosti. Veď minimálne od vzniku Československa v roku 1918 až do komunistického prevratu v roku 1948 sa na Slovensku riešili veľmi podobné, až identické politické problémy ako dnes. A veľkou inšpiráciou pre nás môže byť Milan Hodža a jeho zápas za uchovanie demokracie a bezpečnosti na Slovensku. V podstate Milan Hodža celý svoj aktívny život riešil dve základné politické otázky, ktoré trápia aj nás.
Ako vybudovať na Slovensku udržateľnú demokraciu, ktorá nebude umelým konštruktom, ale bude vychádzať z reálnych hodnotových možností a daností slovenského vidieckeho prostredia?
Ako v ťažkých medzinárodných časoch a v zložitom stredoeurópskom priestore zabezpečiť pre Slovensko národné prežitie, rozvoj a bezpečnosť?
Doslova sa pýtal: „Jestvuje v strednej Európe nejaká seriózna sociálna štruktúra plniaca úlohu a predstavujúca záujmy západoeurópskych stredných vrstiev, na ktorú sa možno spoľahnúť, a ktorá by sa vo svojom najhlbšom záujme mohla a vždy sa i zúčastňovala neutíchajúceho boja za zachovanie slobôd?“
Odpovede na svoje otázky videl vo vytvorení konzervatívnej stredostavovskej demokracie postavenej na súkromných roľníkoch a úzkej spolupráci stredoeurópskych štátov. Základ tohto presvedčenia si vytvoril ešte za Rakúsko-Uhorska a postupne ho rozvíjal. A je paradoxom, že sa mu skôr podarilo o potrebe demokratizácie Uhorska presvedčiť následníka trónu Františka Ferdinanda d´Este, ako o správnosti hľadania opätovnej jednoty stredoeurópskeho priestoru prezidenta Beneša. Atentát na arcivojvodu Ferdinanda v Sarajeve však sen o reformovanej monarchii ukončil a Benešova zahraničnopolitická krátkozrakosť zase napomohla ukončiť na dlhý čas demokraciu v Československu.
Milan Hodža bol naozaj ojedinelý zjav v slovenskej politike, spájajúci intelektuálny a odborný pohľad na politiku s jej praktickým výkonom. V plnej miere na neho sedí charakteristika štátnika, ako človeka, ktorý na rozdiel od bežného politika nerozmýšľa v horizonte volebného obdobia, ale v horizonte budúcnosti štátu. Na kariéru politika európskeho formátu bol dobre odborne pripravený, študoval právo, filozofiu i históriu. Ovládal sedem rečí, okrem maďarčiny a nemčiny vedel aj po anglicky, francúzsky, srbochorvátsky, poľsky a rusky. Dorozumel sa aj po rumunsky.
Prvé skúsenosti z politiky začal Hodža naberať ako politický novinár. Ako 19- ročný v roku 1897 už píše do Slovenských listov, ako 20- ročný sa stáva budapeštianskym parlamentným spravodajcom a pracuje pre rakúsku tlačovú agentúru, ako 22- ročný zakladá vlastné noviny Slovenský denník. To je už aktívny aj v samotnom politickom dianí a v roku 1905 sa ako 27- ročný stáva poslancom Uhorského snemu za volebný obvod Vojvodina.
Významný zlom v živote Milana Hodžu nastáva v roku 1907, keď je pozvaný na stretnutie s arcivojvodom Františkom Ferdinandom d´Este. Jeho kritické, ale politicky vyzreté názory na dianie v Uhorsku, úvahy o možnostiach riešenia národnostného problému nemaďarských menšín, bol už dlhšie v hľadáčiku okolia následníka trónu. Arcivojvoda sa pripravoval na prebratie trónu s vlastným ambicióznym programom zmien. Po osobnom stretnutí s Hodžom sa František Ferdinand rozhodol slovenského politika zapojiť do práce svojho tímu. A tak sa Milan Hodža stal súčasťou Belvederského krúžku, ako sa nazýval okruh blízkych spolupracovníkov arcivojvodu. Pre mnohých to bolo prekvapivé rozhodnutie. Hodža bol ešte mladý človek v podstate nízkeho pôvodu a navyše evanjelik, čo bolo v prísne katolíckej rodine Habsburgovcov pri akejkoľvek dôvernejšej komunikácii veľký problém. No Milan Hodža sa vďaka tomuto oceneniu dostal do osobného kontaktu s reformnejšie ladenou konzervatívnou intelektuálnou elitou monarchie. Naplno to využil neskôr, keď po rozpade Rakúsko-Uhorska mal zrazu v každom nástupníckom štátne vplyvné kontakty a osobné známosti. Tým prevyšoval nielen slovenské politické kruhy, ale aj neskorších prvorepublikových českých politikov.
Pri oslave Hodžových šesťdesiatin zložil Hodžovi poklonu gróf Richard Coudenhove-Kalergi, zakladateľ paneurópskeho hnutia, keď povedal: „Hodža je zároveň dobrým Slovákom, Čechoslovákom, Stredoeurópanom, Paneurópanom a kozmopolitom. Jeho obraz sveta sa tvorí v sústredených kruhoch, ktoré sa navzájom dopĺňajú, namiesto toho, aby boli vo vzájomných rozporoch. Tak je Slovák Hodža dnes česko-slovenským ministerským predsedom a priekopníkom paneurópskeho agrárneho hnutia a osobnosťou svetového vzdelania.“
Úplne logicky sa tak natíska otázka, prečo Milan Hodža, vzdelaný intelektuál, svojimi mnohými móresmi blížiaci sa skôr k aristokracii ako pospolitému ľudu, videl v zaostalom vidieku a v podstate chudobnom a nevzdelanom roľníckom stave fundamentálny stavebný kameň demokracie a slobody. A to nielen na vnútroštátnej úrovni, roľnícky stav videl ako najlepšieho pomocníka aj pre opätovné vybudovanie stredoeurópskej dôvery a spolupráce.
Našťastie, Milan Hodža bol pisateľsky veľmi aktívny, zostalo po ňom 7 zväzkov zobratých spisov s vyše 4 tisíc stranami. A aj jeho najvýznamnejšie politické dielo: Federácia v strednej Európe. Na nedostatok podkladov o jeho názoroch, myšlienkach a politických rozhodnutiach sa preto nemusíme sťažovať.
Konzervatívny vidiek versus mestský liberalizmus a socializmus.
Milan Hodža vyrastal v konzervatívnom prostredí, v ktorom už od čias romantizmu jestvoval silný vidiecky sentiment. Do našich krajov prišiel z nemeckých oblastí, kam sa zase dostal z Anglicka a Francúzska. Objavovať sa začal v prvej polovici 19. storočia, keď konzervatívne hnutie vedené estetizmom a prirodzeným vzťahom ku kráse krajiny, vytvorilo predstavu neporušeného vidieka ako opak škaredých priemyselných oblastí zhyzdených rýchlym industrializmom. K tomu sa rýchlo pripojil šok z dôsledkov rastúceho počtu mestského proletariátu na dovtedajšiu sociálnu štruktúru miest. Chudoba, opustené deti, verejná prostitúcia, alkoholizmus či organizované gangy boli javy, ktoré vo veľkých mestách jestvovali aj dovtedy, ale v obmedzenejšej podobe a mestá si s nimi dokázali poradiť. Dopúšťali sa ich identifikovateľní jedinci, neraz aj s rodinnými väzbami na mestskú komunitu. No teraz sa objavili v nekontrolovateľnom rozsahu a dopúšťali sa ich cudzí ľudia, cudzí nielen smerom k domácim mešťanom, ale aj k sebe navzájom. Bez akceptácie zaužívaných zvyklostí daného spoločenstva. Nečudo, že oproti tomu vidiecke komunity, žijúce stále v organickom vzťahu predstavovali pre mnohých ľudí, napriek všetkej svojej zaostalosti oázu pokoja, poriadku a mravnejšej „čistoty“.
Kultúrny a sociálny rozdiel medzi mestom a vidiekom sa časom stal aj predmetom odborných skúmaní a sociologických prác. A pre mnohých vtedajších sociológov vidiek zostával jediným autentickým kameňom tradičnej európskej civilizácie. Naopak mestá podľa nich ohrozovali fyzický a morálny rast národov. Milan Hodža bol s prácami sociológov vidieka oboznámený a veľmi často ich pri argumentácii o prospešnosti politického agrárizmu používal. A nebránil sa ani upozorňovaniu na hodnotovú odlišnosť oboch svetov. „ Pravidelnosť práce roľníka ...utvárajú svojrázne roľníkovo myslenie a psychológiu. Poriadok, neunáhlené, ale permanentné a vytrvalé úsilie, postavenie sa tvárou tvár ťažkostiam prírody a okolia, láska k pôde, najmä k vlastnému majetku a predstavivosť živená prírodou, toto všetko musí nevyhnutne vytvárať mentalitu odlišnú od mentality priemyselného robotníka obklopeného strojmi. Charakterizuje ju vlastnícky indvidualizmus kombinovaný s ekonomickou, spoločenskou a politickou disciplínou a duchom spolupráce, či už národným alebo medzinárodným.
Nemôžeme preto vylúčiť, že istú mieru pozitívneho videnia vidieka spôsobil aj tento konzervatívny sentiment. Ale iste nebol pre Milana Hodžu určujúci. Hodža bol v prvom rade realistický človek s politickým inštinktom, ktorý neodmysliteľne patrí dobrému politickému lídrovi. Na rozdiel od starého martinské centra národného hnutia vnímal politický trend v Európe, ktorý smeroval k rozširovaniu volebného práva. A vedel, že Slovensko je krajinou vidieka s väčšinovým roľníckym obyvateľstvom. Nikdy nepopieral význam elity pri vedení krajiny, ale ľahko si spočítal, kto bude mať najviac hlasov. V priestore strednej Európy tvorilo vidiecke obyvateľstvo vyše 64 percent obyvateľstva, na samotnom Slovensku ešte viac.
A nečakal, kým táto zmena príde sama od seba, ale išiel jej aktívne oproti. Využil na to aj svoje pôsobenie v Belvederskom krúžku a spoluprácu s následníkom trónu Františkom Ferdinandom d´Este. Všeobecné volebné právo bolo podľa neho nielen nástrojom demokratickej a sociálnej zmeny, ale aj jedinou legitímnou cestou k zastaveniu národnostného útlaku v Uhorsku. Maďarov bolo v Uhorsku cca 40 percent, no obmedzené volebné právo im zabezpečovalo väčšinu. A následník trónu sa snažil posilniť jednotu monarchie, kde mu práve „spupná“ uhorská šľachta ležala v žalúdku. Milan Hodža preto presviedčal Františka Ferdinanda o prospešnosti všeobecných slobodných volieb, dokonca aj pozemkovej reformy vzhľadom na zníženie vplyvu „maďarského“ elementu na politiku Uhorska. Hodža vysvetľoval, že obe zásadné zmeny nebudú žiadnym nástrojom revolúcie, ale cestou k nastoleniu spravodlivejšej spoločnosti, no zodpovednej a konzervatívnej. Upozorňoval, že ak sa bude naďalej rozširovať rozdiel v bohatstve, môže dôjsť k neželanej radikálnej sociálnej revolúcii, ktorej by sa dalo predísť rozšírením vrstvy vlastníkov pôdy.
„Zaryté odopieranie politických práv masám spôsobí, že i tí najkonzervatívnejší roľníci podľahnú politickým, národným či sociálnym demagógiám. Ak sa však masám poskytnú politické práva, povedie to k vybudovaniu silnej konzervatívnej demokracie.“
Jeho úvahy potvrdili prvé všeobecné voľby pre všetkých mužov od 24 rokov v predlitavskej časti monarchie v roku 1907, kde sa vo voľbách potvrdil nárast promonarchistických kresťanských socialistov.
Niečo iné však boli očakávania žiaduceho politického správania sa vidieka pre udržanie monarchie a niečo iné pre udržanie demokratickej republiky. Pre udržanie monarchie postačovalo, že na tradicionalistickom vidieku zostával „cisár pán“ transcedentným stelesnením vyššej autority, reprezentujúcej prirodzený stav vecí na zemi. No demokratické zriadenie potrebovalo, aby sa vidiek stal aktívnou a uvedomelou súčasťou demokratickej politiky. Milan Hodža však ostával aj v tomto ohľade naďalej výhľadovo optimistický. Aby sa však prirodzený inštinkt vidieka pre konzervatívnu demokraciu naplno rozvinul, bolo treba podľa Hodžu zabezpečiť tri predpoklady: majetok, vzdelanie a dostupné úverové financie. Zabezpečenie všetkých troch požiadaviek sa stalo základom politiky agrárnej demokracie. Súkromné vlastníctvo sa malo na vidieku rozšíriť pozemkovou reformou, vzdelanie organizovaním rôznych osvetových besied a prednášok, a dostupný úver na kúpu pôdy cez výhodné štátne i družstevné pôžičky.
Agrárnu demokraciu vnímal Hodža ako nové, no zároveň aj jedinečné politické hnutie: „ani liberalizmus a ani socializmus sa nemôžu prispôsobiť povahe národa tak intímne, ako slovanskej povahe zodpovedá agrárna demokracia so svojim svetonázorom a programom, a to jednoducho preto, lebo agrarizmus priamo vyplýva s našej národnej povahy.... agrárno demokratická ideológia vzniká induktívnou metódou, zo syntézy všeobecných ideí s empirickou skúsenosťou“ ... nie na teoretických manifestoch vzdialených realite.“
Demokratickému agrárizmu nevyhovovala stará konzervatívna politika, ktorú v Uhorsku reprezentoval najbohatší šľachtický stav. A to jednak kvôli jej stavovskému charakteru i vlastníctvu veľkých pozemkov, ktoré sa mali stať predmetom pozemkovej reformy. Ako Hodža často pripomínal, agrárizmus bol politickým programom bojujúci o dôstojnosť roľníka, s cieľom otvoriť mu cestu k osobnej slobode, sociálnemu, intelektuálnemu a morálnemu pokroku, čo pozemkových magnátov nezaujímalo.
Agrárna demokracia sa zároveň vytvárala aj ako reakcia na ekonomický liberalizmus i socializmus, ktoré podľa Hodžu roľnícky stav obe rovnako ignorovali a neuznávali. Liberalizmus sa orientoval na mestá a ich priemyselný a finančný rozvoj. Socialisti zase v ekonomickej rovine poznali len spoločné vlastníctvo a roľník s vlastnou pôdou sa stával ich nepriateľom. U socialistov Hodžovi tiež prekážal ich ateizmus : „My v materializme bez etiky vidíme vývin jednostranný a nebezpečný. My žiadame základ mravný a etiku čerpáme k nemu z nepoškvrneného náboženstva. ... my chceme náboženstvo nenarušené, prameň mravnosti pre život“.
Milan Hodža predpokladal, že v rurálnom prostredí strednej Európy agrárna demokracia nahradí liberalizmus a zastúpi ho v usilovaní o slobodu a hospodársky rozvoj. Zoberie si z neho všetko pozitívne a uplatniteľné, napríklad v ekonomickej oblasti dôraz na individuálnu iniciatívu a spravodlivé ohodnotenie ľudského úsilia trhom.
Tradícia a spoločenský poriadok
Koncipovanie agrárneho hnutia, ako jedinečného a zodpovedajúceho prirodzenosti slovenského prostredia, jasne ukázalo vzťah Milana Hodžu k dôležitosti tradícii a spoločenskému poriadku.
„Národ nežije iba v jednej svojej generácii, ale vo všetkých svojich pokoleniach, ktorých kultúrny výkon nie sme ochotní obetovať, lebo svoju prítomnosť a svoju budúcnosť chceme stavať na základe svojej minulosti.“
„ Tradíciu neslobodno zavrhovať. Ak ju chápeme ako neprerušovanú vývojovú kontinuitu generácií a nie pohodlné lipnutie na formách, ktoré sa vývojov už prekonali, je tvorivou silou.“
Ozajstná sebarealizácia človeka predsa nespočíva v jeho vytrhnutí zo zvyklostí a hodnôt, v ktorých vyrastal a v ktorých žije. Ľudská prirodzenosť netúži po permanentnom boji s okolitým prostredím, ale v schopnosti nájsť v ňom možnosť svojej realizácie.
Preto sa aj Hodža snažil dokázať, že túžba po slobode a demokracii nie je pre roľnícky stav nová. Príkladom už existujúcich úspešných stredostavovských konzervatívnych demokracií boli pre neho Švajčiarsko i škandinávske štáty so silnými roľníckymi stranami. Upozorňoval tiež, že roľnícky stav nebol „mŕtvou“ zložkou spoločenských udalostí ani v strednej Európe. Počas minulosti roľníci sami iniciovali viacero stavovských povstaní. Mnohé pritom v časoch, keď sa roľníkom darilo a nevznikali ako reakcia na narušenie zaužívaných pravidiel, ale ako uvedomelá snaha po ich majetkovej a spoločenskej emancipácii.
„Stredoeurópsky roľník teda bol od úplných začiatkov boja za individuálnu slobodu prostou, ale nepopierateľnou súčasťou toho sociálneho liberalizmu, ktorý je, ako sa ukázalo, nevyhnutným predpokladom a atribútom budúcej demokracie.“
Doslova píše:
„Najdôležitejším konsolidačným prvkom demokracie sa tak stalo roľníctvo. Myšlienkový obzor vidiečana stojí na troch pilieroch. Prvým je náboženstvo... Základom druhého je rodinný život roľníka. Tretí tvorí usporiadaná pravidelnosť, lekcia, ktorú im uštedruje pôda a jej funkcie. Túžba po individuálnej a sociálnej slobode korenila v hĺbke sedliackej duše. Rozvíjali sa v nej dve idey: idea slobody a idea poriadku. „
Či:
„ Roľníctvo obohatilo demokraciu disciplínou, možnosťami adekvátneho ekonomického systému a vlohami pre medzinárodnú tímovú prácu a tým poslúžilo civilizácii. Postavilo sa za individuálnu slobodu so sociálnymi istotami a riadenou ekonomikou a za národnú slobodu a bezpečnosť zaštítenú medzinárodnou spoluprácou.“
Jeho jasný postoj k dôležitosti tradície v spoločenskom poriadku štátu sa netýkala len konceptu agrárnej demokracie. Za konzervatívne hodnoty bojoval na všetkých štátnych pozíciách, ktoré zastával. Ako minister poľnohospodárstva usporiadal pozemkové vzťahy s ostrihomským biskupstvom, čo mu v Prahe vyčítali. Ako minister školstva a osvety vysvetľoval dôležitosť hodnotových tradícií štátnosti. Vnímal pozitívny význam husitizmu, ale zdôrazňoval skôr jeho schopnosť opustiť radikalizmus, keď sa vďaka kráľovi Jiřimu z Podebrad stal zodpovednou štátotvornou ideou. No rovnako bojoval za zaradenie cyrilometodskej a dokonca aj svätováclavskej tradície do panteónu štátnej pamäti. Upozorňoval, že štát musí mať jednu dušu, nesmie sa z nej nič dôležité vytesniť, čo sa týkalo aj katolicizmu v Čechách. Pomáhal budovať odkaz Štefánika (aj keď sa nikdy nestretli), dokonca v časoch sporov s Maticou slovenskou navrhoval zriadiť Štefánikov inštitút, ako jej intelektuálny a vzdelávací protipól. Ako vplyvný predstaviteľ vládnej moci tlačil na vyriešenie vzťahov s Vatikánom, čo sa aj v roku 1928 podarilo a neprišlo k odluke štátu a cirkvi.
Usporiadaná sloboda, autorita, stabilita a zodpovedná demokracia
Sloboda je pre konzervativizmus zásadná hodnota, ale nikdy nebola cieľom samým o sebe. Slobode sa nedarí všade. Usilovať sa o slobodu musí byť preto usilovaním o inštitúcie a zvyklosti, ktoré ju umožnia a ochránia. Presne takto sa vyjadroval aj Hodža pri úvahe o základoch novej československej ústavy.
„Okrem zákona musí jestvovať i duch zodpovednosti, ktorý v skutočnosti nemôže nahradiť nijaký písaný zákon. Existuje nepísaný zákon usmerňovanej slobody, ktorý musí zvíťaziť, ak má jestvovať skutočná sociálna spravodlivosť a demokracia. Nekladie slobode človeka nijaké hranice, pokiaľ on neohrozuje slobodu iných. Usmerňovaná sloboda neznamená iba kompromis, ale harmonickú syntézu individuálnych a kolektívnych práv a povinností.“
Milan Hodža podporoval a obhajoval princípy obmedzenej demokracie, ktoré charakterizovali politický systém medzivojnového Československa. Základným nositeľom politického života v Československu nebol občan, ale politické strany a nimi zakladané inštitúcie. Napríklad agrárnici zakladali množstvo profesionálnych združení, vzdelávacie inštitúcie, úverové družstvá i výrobné organizácie... podobne socialisti, ľudovci i živnostníci a štátni zamestnanci.
V medzivojnovom Československu vznikla, z pohľadu dnešných demokratických očakávaní, nie celkom demokratická situácia, keď si výkon politickej moci bez ohľadu na výsledky volieb spoločne delilo päť, takzvaných štátotvorných politických strán. Len raz sa podarilo na dva roky vytvoriť aj s aktívnym Hodžovým pričinením vládu občianskych a pravicových strán s bližším politickým programom. Táto neštandardná situácia však zohľadňovala realitu, keď ostatné politické strany boli voči režimu negatívne nastavené a v podstate predstavovali pre štát hrozbu. Okrem komunistov to boli nemecké a maďarské strany, ku ktorým sa neskôr pridali aj slovenskí ľudáci. Takto bol pri vládnutí vždy nutný veľký kompromis, čo síce brzdilo všetky vyhranenejšie politické záujmy, ale zároveň udržovalo v štáte väčšinový konsenzus v najdôležitejších štátnych záujmoch a politikách. Pre mladú demokraciu to bol stabilizačný prvok. Aj preto Hodža obhajoval politické strany ako základné kamene zastupiteľskej demokracie.
„Politická strana je nevyhnutným spojivom medzi jednotlivcom a štátom. „Nijaké strany“ v skutočnosti znamená „iba jedna strana“ a stranícky monopol predznamenáva totalitné tendencie nezlučiteľné s demokraciou.“
V Československu bol zavedený imperatívny poslanecký mandát, ktorý tiež sťažoval vznik politických kríz a rozklad politickej scény. Zasadnutia parlamentu boli strohé a vecné, okrem vystúpení menšinových opozičných strán. Všetko dôležité bolo vopred dohodnuté na koaličných stretnutiach zástupcov piatich strán. Hodžovi tento systém vyhovoval. V tom sa odlišoval od Masaryka a jeho tézy, že demokracia je diskusia. Hodža naopak aj vzhľadom na nebezpečný vývoj v Európe po náraste ľavicových aj pravicových radikálnych strán upozorňoval, že funkčná demokracie si žiada rozhodnosť. „Rozvláčnené“ diskusie a debaty boli u neho skôr znakom neschopnosti a neochoty prijímať dôležité rozhodnutia, ako znakom demokratickej vyspelosti spoločnosti.
„Keď sa pôvodné parlamenty zmenili na zákonodárne orgány, ich povinnosťou bolo osvojiť si, že zákonodárstvo znamená pozitívnu činnosť. Samozrejme, musí jej predchádzať kritika a diskusia, ale naozaj iba predchádzať, nesmie zdržovať či prekračovať rozumné hranice. Demokracia musí byť konštruktívna.“
Alebo ešte jasnejšie:
„Kritika je síce soľou opozície, soľ má však k jedlu ešte ďaleko“
Milan Hodža svojím spôsobom obdivoval aristokraciu, jej správanie a prirodzený cit pre rozhodovanie a vládnutie. A to nielen kvôli jej šarmu, ktorý mu bol blízky, ale aj pre stabilitu, ktorú tento stav svojím zodpovedným vlastenectvom prinášal krajine. Napríklad, keď po rozpade monarchie prišiel nový vodca končiaceho Uhorska gróf Károlyi s programom národnostne spravodlivého usporiadanie vnútorných vzťahov, aj keď osobne túto ponuku už neakceptoval, uznanlivo povedal:
„Ja osobne verím v existenciu podvedomej, tradičnej intuície, v ktorej popredné uhorské rodiny excelovali, kedykoľvek museli čeliť životne dôležitým záležitostiam národnej a medzinárodnej politiky.“ Podobne vnímal aj Lajosa Kossútha, ktorý sa zase svojho času stal tribúnom „liberálnej revolúcie“. Aj keď Kossútha kvôli jeho postoju k slovenskej otázke odsudzoval, pozitívne spomínal jeho prejav, kde upozorňoval, že: „Šľachta si musí zachovať svoje vedúce postavenie za každú cenu. Preto by bolo pochabé sa stavať proti prúdom politických myšlienok, ktoré by mohli neskôr triumfovať. Treba stáť na ich čele a formovať podľa vlastných potrieb. “
Aristokracia však nebola v Československu dostatočne zastúpená a tá čo ostala, najmä na Slovensku, stále vzhliadala skôr k Budapešti ako Prahe. Preto hľadal jej náhradu. Vedel, že prežitie demokracie potrebuje hodnoverné prirodzené autority, vzory demokratického správania, či už pôjde o ľudí, stavy alebo inštitúcie.
„Naša demokracia musí mať autoritu, musí mať kolektívnu autoritu danú zákonom. Tú predstavuje demokratický parlament a jeho vláda. Demokracia potrebuje autority naliehavejšie ako aristokracia.“
Vďaka silnej pozícii politických strán, ktoré sa začali meniť na takmer oligarchické inštitúcie, sa novú štátotvornú elitu snažil nájsť v pevnej a súdržnej straníckej hierarchii, ktorá pre neho predstavovala ďalší stabilizačný prvok v štáte.
„V priebehu dvadsaťročnej modernej demokracie v Československu sa nevymenil nijaký politický či stranícky predstaviteľ. Vyznávači dynamických procesov v politike môžu povedať, že takáto stabilita ohrozuje pokrok. Ale neohrozovala. Politický líder, ktorý vyšiel z radového členstva a nikdy neprestal byť s ním spojený putami spriaznenosti, dôvery a bratstva, nemôže nikdy ustrnúť vo svojom vlastnom vývoji.“
Ako správny aristokrat ducha však napriek tomu upozorňoval, že vzdelanie a pôvod sa nedajú tak ľahko nahradiť a často mu v politike chýbali.
„Čo sa týka československej demokracie, jej mentality a vodcov, vyrastali z dolných vrstiev. Vzišlo z nej mnoho pozoruhodných osobností roľníckeho a robotníckeho pôvodu, ktoré sa stali vplyvnými politikmi... A jednako, pri budovaní demokracie duchovných hodnôt hodných československej histórie mohli, rozhodujúcu úlohu zohrať iba intelektuáli.“
Vlastníctvo a regulovaný trh
Doba po prvej svetovej vojne po celej Európe priniesla usmerňovanie slobodného trhu a zavádzanie rôznych sociálnych programov. Subjektívnym dôvodom bol silný vplyv socialnodemokratických strán na vládne politiky Európy, objektívnym spoločenské a sociálne problémy, ktoré neregulovaný trh nevedel riešiť.
Konzervatívne strany v tomto období tiež patrili k oponentom neriadeného trhu a už od polovice 19. storočia prinášali aj vlastné sociálne programy na zmiernenie chudoby. Na rozdiel od socialistov však chránili nedotknuteľnosť vlastníctva a odmietali daňové zásahy do dedičských konaní. Vlastníctvo vždy vnímali ako záväzok voči spoločnosti, majetok bol pre konzervativizmus spájaný s rôznymi povinnosťami voči spoločnosti i s dobrovoľne „povinnou“ dobročinnosťou. Napokon, prvé obmedzenia práce detí i pracovného času ako takého, zaviedla konzervatívna vláda Benjamína Disrealiho v Británii a prvý prepracovaný program sociálneho zabezpečenia v Európe zaviedol na konci 19. storočia v Nemecku konzervatívec Bismarck.
Rovnako tomu bolo aj na Slovensku v časoch medzivojnovej republiky. Proti zásadám neobmedzeného trhu a nekontrolovanej ekonomiky boli takmer všetky politické strany. Zhodovali sa aj v potrebe sociálnej politiky. A tak ako v Európe, líšili sa v pohľade na úlohu vlastníctva, osobnej iniciatívy a štátu. Konzervatívne strany nepodporovali štátom riadenú ekonomiku a volili skôr zásahy prostredníctvom ochranných ciel a vopred dohodnutých podmienok kúpy tovarov pred neosobnými súťažami a trhovými špekuláciami.
V tomto duchu aj Milan Hodža vnímal súkromné vlastníctvo ako základný predpoklad slobodného a prosperujúceho života ľudí. A rovnako, ako väčšina vtedajších politikov z oboch politických pólov, nemal problém s obmedzením trhu. Dokonca s cieľom rozšíriť vrstvu vlastníkov pôdy ešte za monarchie hovoril o potrebe pozemkovej reformy, teda o obmedzení hornej hranice pre veľkosť vlastnených pozemkov. Ako však po realizácii pozemkovej reformy v povojnovom Československu upozorňoval, nadmerná pôda bola štátom od vlastníkov riadne vykúpená a predaná záujemcom. Nešlo o zoštátnenie a rozdávanie majetku, ale o vytvorenie širokej a nezávislej vrstvy stredných roľníkov, prirodzených ochrancov štátu pred revolúciami: „Proletariát bez pôdy môže byť, a to sa aj potvrdilo, najvhodnejším miestom, kde sa môže zachytiť deštruktívna nákaza. Zdá sa, že rozloženie systému súkromného vlastníctva do čo najviac miliónov rúk spoločnosť skôr upevní, než ohrozí....Masy maloroľníkov vlastniacich pôdu vytvárajú nepreraziteľný múr proti pokusom o sociálne prevraty.“
Po pozemkovej reforme spojenej s rozumnou úverovou politikou finančných inštitúcií sa sedliacky stav v Československu naozaj začal postupne rozvíjať. Zisky slovenských roľníkov v rozpätí rokov 1920 až 1935 vzrástli v priemere o 140%. Hlavným cieľom reformy bolo podporiť vznik silného stredného sedliackeho stavu. Rozpredaj veľkostatkov dosiahol, že 86 percent pôdy sa stalo majetkom maloroľníkov a stredných sedliakov. Na rozdiel od Čiech, kde už za monarchie existoval silný a uvedomelý stredný sedliacky stav, na Slovensku však aj po reforme ostávali najpočetnejšími maloroľníci s vlastníctvom 4 až 20 hektárov. Išlo v podstate a samozamestnancov s maximálne pár sezónnymi pomocníkmi. Za stabilizačný politický i sociálny faktor boli ale považovaní až strední sedliaci s vlastníctvom od 20 do 40 hektárov. Táto skupina sedliakov bola gramotná, vzdelaná a na vidieku pôsobila podobne ako slobodný stredný stav v mestách. Za bohatých vlastníkov pôdy boli považovaní vlastníci od 100 hektárov, ktorých však na Slovensku bolo veľmi málo a zväčša to boli predstavitelia pôvodnej šľachty, ktorá ostala na Slovensku. Horný limit na množstvo vlastnenej pôdy bolo 150 hektárov.
Milan Hodža sa vo svojej snahe vybudovať na Slovensku silnú strednú vrstvu však neorientoval výlučne na vidiek a roľníkov. Do svojho programu podpory ekonomickej iniciatívnosti zahrňoval aj všetkých živnostníkov a malých a stredných podnikateľov. Na Slovensku preto podporovalo agrárnikov oproti českým krajom aj oveľa viac zástupcov stredného stavu z miest. Druhým dôvodom pre podporu agrárnikov bolo, že okrem sociálnych demokratov boli agrárnici jedinou vládnou stranou zo Slovenska zastúpenou vo vláde.
Hodžov ekonomický pohľad teda spočíval v podpore súkromného vlastníctva i osobnej iniciatívy, ale tak ako vlastníctvo, tak aj osobná iniciatíva mali byť spojené s verejným záujmom. Trh nevnímal ako nutný priestor tvrdej súťaže, ale skôr ako priestor umožňujúci dohodu výrobcov, spotrebiteľov i sprostredkovateľov. A k tomu by malo dôjsť bez štátneho donútenia, na základe ekonomickej výhody zabezpečujúcej primeraný zisk všetkým účastníkom dohody. Trhové špekulácie s cieľom maximalizácie zisku vyslovene odmietal a považoval ich za necharakterné. Napriek podpore základných trhových pravidiel sa Hodža stále opieral o vedomie istého morálneho imperatívu, ktorý mal byť uplatňovaný aj v trhovom prostredí.
Najväčšie rezervy neriadeného trhu videl Milan Hodža najmä v oblasti pôdohospodárstva a poľnohospodárskej výroby. V podstate je tomu tak aj dnes, keď celá oblasť pôdohospodárstva funguje vďaka celoeurópskym a štátnym dotáciám. Aj vtedy bol najväčší problém s umiestňovaním prebytkov na vonkajších trhoch, alebo naopak s riešením ich nedostatku. Navyše pred sto rokmi bolo pestovanie plodín ešte závislejšie od vonkajších vplyvov počasia ako dnes.
Tieto problémy odporúčal Hodža riešiť koordináciou a dohodou všetkých účastníkov poľnohospodárskeho trhu, a to ako na vnútroštátnej, tak aj celoeurópskej úrovni. Práve ekonomická spolupráca agrárnikov v Európe bola aj hlavným dôvodom vytvorenia Zelenej internacionály, celoeurópskej organizácie roľníckych strán. Vďaka svojim organizačným a politickým predpokladom sa nie náhodou Milan Hodža stal jej predsedom. Členovia Zelenej internacionály podporovali koordináciu poľnohospodárskych politík na zásadách trhovej kooperácie a cez svoj politický vplyv v jednotlivých štátoch Európy ho aj pretláčali do štátnych politík. V podstate išlo o vznik dohôd o maximálnych výnosoch a minimálnych cenách komodít a vzájomnej pomoci pri umiestňovaní produktov na trh. Tento zásah do trhu síce mohol niektorým účastníkom trhu (najmä špekulantom) znížiť potenciálne vyššie zisky z predaja, no väčšina, vďaka garantovaným cenám a teda aj lepšej hospodárskej predvídateľnosti podnikania, získala. Ako povedal: „Nový systém nebol nijakým „etatizmom“, iba pripúšťal štátne zásahy, neumožňoval však štátnu ekonomickú diktatúru. Išlo vlastne o organizovanú spoluprácu všetkých zúčastnených faktorov a skupín.“
Medzivojnové Československo patrilo v Európe k úspešným a bohatým štátom. To sa prejavovalo aj na oveľa vyššom sociálnom zabezpečení pracovníkov, a teda aj na vyšších výrobných nákladoch. Tento trhový hendikep tiež sťažoval úspech na trhoch riadených len pravidlami voľného trhu a Hodža ho neváhal vyvažovať ochrannými clami na dovoz.
„Naše výrobné náklady sú preto vyššie, lebo svojmu robotníctvu poskytujeme sociálnu politiku, akú nemá žiaden národ v strednej Európe. Táto politika stojí peniaze. Pretože chceme a trváme na tom, aby český, slovenský a vôbec pracujúci človek v našom štáte mal naďalej svoju sociálnu starostlivosť... prácu musíme chrániť, či už colnopolitickými, alebo akýmikoľvek opatreniami. „
S pohľadu klasickej liberálnej ekonomiky bol neštandardný aj spôsob, akým v medzivojnovom Československu fungoval finančný trh. Až dve tretiny finančných inštitúcií, bánk i sporiteľní boli vo vlastníctve rôznych verejnoprospešných družstiev a organizácií. Svoje vlastné finančné inštitúcie mali aj politické strany. Bol to dôsledok tradície ešte z „národnooslobodzujúcich zápasov“ v monarchii, kedy české i slovenské finančné inštitúcie slúžili na podporu národného osvetového rozvoja a vznikali spontánne z verejných zbierok. Ich primárnym cieľom bolo pomáhať verejnému záujmu a nie vytvárať zisk. Tie finančné inštitúcie, ktoré pokračovali týmto prístupom k poskytovaniu financií aj po vzniku republiky sa však často dostávali do finančných problémov. A tlaky na ich následné štátne oddlženie bolo nielen proti pravidlám slobodného trhu, ale poskytovalo priestor pre korupciu a finančnú závislosť. Takémuto podozreniu tak logicky čelil aj Milan Hodža, keď sa zistilo, že napríklad Tatra Banka, ako vďaku za pomoc pred bankrotom poskytla výhodný úver agrárnej strane na činnosť.
autor je politológ a historik, člen strany Demokrati
