Najmä ak Trump naznačuje, že fungovanie Rady mieru ma presahovať mandát OSN ohľadom kontroly nad realizáciou mierového plánu na obnovenie Gazy v Izraeli. Prístup Trumpa k fungovaniu Rady mieru je totiž veľmi blízky k súkromnému investičnému modelu. Trump sa automaticky vymenoval za jej nevoleného predsedu s právom veta, pričom všetky pravidlá rozhodovania sú vopred dané. Trump do tohto investičného podniku v podstate vkladá vojenskú silu USA, pričom jej použitie by malo byť platené vkladmi členských štátov v hodnote 1 mld. dolárov za každý štát. Podobne fungovali koristnícke výpravy v minulosti, kde najsilnejší člen účelového spojenectva poskytol ozbrojencov a ostatní dali financie na ich zaplatenie, pričom po skončení výpravy sa korisť vzájomne rozdelila.
Najtragickejšie pritom nie je, že Donald Trump dokáže bez hanby svoju „Radu mieru“ predstavovať takmer ako alternatívu OSN, ale že sa našlo také veľké množstvo štátov, ktoré o vstupe do tohto čudesného spolku uvažujú. To nehovorí len o silnej nedôvere voči doterajšiemu medzinárodnému systému, ale aj o záujme mnohých štátov vymeniť súčasný bezpečnostný systém za nový. Pred nedávnom vyzval kanadský premiér Mark Carney vo svojom už pamätnom vystúpení v Davose, aby sme odmietli „život v klamstve.“ Využijúc literárny odkaz Václava Havla vyzval politických lídrov, aby prestali zatvárať oči nad vážnym narúšaním súčasného bezpečnostného systému. Systému, ktorý sa začal formovať ešte počas hrôz druhej svetovej vojny s cieľom zabrániť ich opakovaniu v budúcnosti. Jeho esenciou sa stala Charta OSN, ktorá odmieta vojny ako spôsob riešenia medzinárodných problémov a vyzýva k univerzálnej ochrane ľudských práv, ľudskej dôstojnosti a rovnosti ľudí i národov na svete.
Chybný začiatok OSN
Vznešený obsah Charty OSN však od začiatku narážal na absenciu vlastných donucovacích prostriedkov. Winston Churchill na to upozornil hneď pri vzniku OSN, keď povedal, že: „Súdy a sudcovia môžu byť zriadení, ale nemôžu fungovať bez šerifov a strážnikov“. Pamätal si krach predchádzajúceho Spoločenstva národov, a preto navrhoval, aby si Organizácia spojených národov začala okamžite vytvárať vlastné medzinárodné ozbrojené sily. Mali ich tvoriť armády členských štátov, ktoré by ich OSN „zapožičali“. Pričom hlavná vojenská ťarcha mala byť na pleciach ozbrojených síl USA a Veľkej Británie. Jeho návrh ale nenašiel podporu.
Rizikom sa stalo aj to, že päť zakladajúcich štátov OSN získalo v Rade bezpečnosti právo veta na všetky prerokovávané rezolúcie. Ale čo v prípade, ak sa nejaký zakladajúci člen myšlienkam Charty OSN spreneverí? Tak ako to urobilo ZSSR, ktoré s právom veta začalo od začiatku blokovať OSN všetky dôležité rozhodnutia. A k sovietom sa v roku 1971 pridala komunistická Čína, ktorá v rade bezpečnosti nahradila dovtedajšiu Čínsku republiku, teda Taiwan.
„Pravda“ o súčasnom medzinárodnom systéme
Ak teda chceme naozaj „žiť v pravde“, tak si musíme priznať, že ani súčasný medzinárodný systém nebol bez chýb, negarantoval a nechránil mier na celom svete. Aj doteraz platilo, že mier bol chránený len tam, kde za nim stála reálna vojenská sila. A tiež sa stávalo, že neraz z obavy pred prípadným väčším konfliktom sa tolerovali menšie konflikty. Zažili sme to na vlastnej koži v roku 1968, kedy sa o sťažnosti Československa na vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa pre veto ZSSR ani nehlasovalo.
Vznikom OSN hrozby vojen a násilných riešení medzinárodných problémov nepominuli. Stalin na rozdiel od západných spojencov svoju obrovskú a dobre vyzbrojenú armádu po skončení druhej svetovej vojny nerozpustil. Pochopil ju ako šancu rozšíriť vplyv komunistickej ideológie ďalej do sveta. A tak hneď po skončení jednej vojny sa začalo vytvárať nové rozdelenie sveta. Na jednej strane stáli Spojené štáty, západná Európa a ostatné demokratické krajiny a na druhej Sovietsky zväz s podriadenými satelitmi. Oba tieto mocenské bloky svojím neustálym vojenským posilňovaním dospeli až do štádia, kedy boli vďaka jadrovým zbraniam schopné sa navzájom viacnásobne zničiť. A tak sa radšej zbytočne neprovokovali, čo znamenalo aj akceptovanie sfér vplyvu, do ktorých sa nezasahovalo.
Jestvujúci stav zmenil až koncom 80. rokov Ronald Reagan. Namiesto opatrného prešľapovania vedľa seba prišiel s rozhodným postojom, že komunistickému zlu sa ďalej nesmie ustupovať. Reagan bol presvedčený, že politický systém potláčajúci ľudskú slobodu a tvorivosť nemôže ekonomicky súperiť so slobodným svetom. A tak využijúc projekt tzv. hviezdnych vojen spustil ešte väčšiu súťaž v zbrojení, ktorú už východný blok naozaj finančne nezvládol a Sovietsky zväz padol na kolená.
Rozpad komunistického bloku poskytol svetu „druhú“ šancu začať odznovu a medzinárodné problémy plne riešiť v zmysle Charty OSN. Pozitívny precedens sa objavil hneď v roku 1990 po obsadení Kuvajtu irackým diktátorom Saddámom Husajnom. Túto agresiu dokázalo OSN takmer okamžite bez obvyklých obštrukcií odsúdiť. Voči Iraku prijalo štyri rezolúcie, pričom povolilo aj použitie vojenskej sily na oslobodenie napadnutej krajiny. Koalícia vytvorená USA zahrňovala 34 štátov a spravodajské informácie im poskytlo aj nové postkomunistické Rusko. Vojaci z bývalých nepriateľských strán bojovali zrazu spoločne a svoje miesto si v následnej krátkej vojne zastali špeciálne jednotky z Poľska i naša chemická jednotka. Akoby naozaj svitalo na lepšie časy.
Limity OSN pretrvávajú
Pre toto „nové“ OSN sa ozajstnou prvou výzvou stala vojna v bývalej Juhoslávii. Začala v roku 1991, pričom do samotných vojenských aktivít bojujúcich strán OSN nezasahovala. Ale vzhľadom na správy o hromadných etnických čistkách sa pokúsila vytvoriť pre civilistov bezpečné „chránené“ zóny. Ich ochranu mali garantovať „mierové sily“ OSN. Kompromisný mandát pre ich nasadenia bol však veľmi slabý. Vojaci OSN mohli byť vyzbrojení len ľahkou výzbrojou a aj tú mohli použiť len v prípade sebaobrany. Tým prakticky nedokázali nič ochrániť a naopak sami sa stávali terčom útokov. Smutne známy masaker v Srebrenici, keď pred očami vojakov OSN srbské jednoty povraždili tisícky bosniackych civilistov bol toho tragickým vyvrcholením. Aby napokon OSN dokázala naplniť svoje rezolúcie, musela požiadať o pomoc NATO a až jeho letecké zásahy donútili Srbsko začať rokovať o ukončení vojny.
OSN hanebne zlyhala aj počas genocídy v Rwande v roku 1994, ktorú ignorovala. Ani priaznivejšia medzinárodná situácia nezmenila platnosť upozornenia Winstona Churchilla. OSN bez vlastnej vojenskej sily stále muselo hľadať štáty, ktoré by boli ochotné v jej mene mocensky zasahovať. V prípade veľkých konfliktov takou silou po páde komunizmu disponovali len USA s NATO.
USA na svetovej scéne
Potom prišiel 11. september 2001, ktorý do medzinárodného priestoru priniesol novú hrozbu. Dovtedy viac menej lokálny problém terorizmu sa stal globálnym. No vďaka nemu ostali Spojené štáty aktívnym hráčom na svetovom poli. Inváziu do Afganistánu uskutočnili Spojené štáty ešte spolu so spojencami z NATO, nakoľko teroristický útok na USA bol vnímaný ako vojenský útok na člena aliancie. Ale následnej invázie USA do Iraku sa už Sevoroatlantická aliancia ako organizácia nezúčastnila.
Teroristický útok na Spojené štáty zásadným spôsobom zmenil pohľad vtedajšieho amerického prezidenta Georga W. Busha na princípy a priority zahraničnej politiky USA. Bush, inšpirovaný Reaganovým bojom s komunizmom, pochopil terorizmus ako nové „zlo“ ohrozujúce civilizovaný poriadok sveta a vyhlásil mu globálnu vojnu. Bol presvedčený, že živnou pôdou pre terorizmus je svet beznádeje a chudoby, ktorú dokážu odstrániť len režimy podporujúce úctu k ľudskej dôstojnosti, slobode a ekonomickej tvorivosti. Do boja s terorizmom a autoritárskymi režimami sa preto nepustili len americké vojenské jednotky. Súčasťou americkej zahraničnej politiky sa stala aktívna podpora všetkých snáh o zvrhnutie nedemokratických režimov.
Na základe tejto „Bushovej doktríny“ sa USA stali dobrovoľnými policajtmi sveta. To ale platilo len počas jeho dvoch volebných období, nástupom demokratov na prezidentský post so to zmenilo. Barak Obama začal ústup Spojených štátov zo svetového diania a pokračoval v tom aj Joe Biden. Ale ani Barak Obama a ani Joe Biden nikdy nespochybňovali, že Spojené štáty naďalej stoja vo svete na strane slobody a demokracie. A že agresorov treba odsúdiť a ak sa dá, obetiam pomôcť. Až Donald Trump spojil ústup zo svetového diania aj s ústupom od podpory hodnôt slobodného sveta. Jeho nedávne nariadenie ukončilo činnosť USA v 65 medzinárodných programoch, z čoho 31 bolo pod hlavičkou OSN. Spojené štáty pritom nevystúpili len zo Svetovej zdravotníckej organizácie či Fondu na podporu demokracie, ale aj z Globálneho fóra pre boj s terorizmom.
Rozbitie dnešného medzinárodného systému nemá mierovú alternatívu
Áno, doterajší medzinárodný systém nebol bez chýb. Ale napriek tomu dával nádej, že vo svete existuje väčšinová zhoda na odmietaní násilia ako spôsobu riešenia konfliktu, na dodržiavaní zmlúv a schopnosti jasne rozlišovať medzi agresormi a obeťami. Predstavoval medzinárodné fórum schopné trestať porušovateľov medzinárodného práva a vytvárať priestor pre pomoc napadnutým. Umožňoval nám žiť v predstave, že svet uznáva základné civilizované hodnoty, považuje ich za správne a nasledovania hodné.
Nefunkčnosť OSN je dlhodobo dobre známou skutočnosťou. Aj republikánski predchodcovia Trumpa poukazovali na neefektívnosť jej rozhodovania, duplicitné programy bez kontroly rozpočtov, politizáciu odborného rozhodovania a znaky korupcie. Ale ako upozornil George W. Bush, opustenie vplyvu v týchto organizáciách nepomôže zlepšeniu ich činnosti, len zabráni možnosti strážiť ich agendu a pretláčať v nich záujmy slobodného sveta. Keby Donald Trump chcel, mohol svoj vydieračský štýl využiť na reformu OSN. Ale on sa rozhodol slabosť dnešného medzinárodného systému využívať na budovanie nového systému. A nie je v tom sám, našiel si vo svete ďalších spojencov a podporovateľov.
Nevedno, či sa Trumpovi naozaj podarí vybudovať nový svetový poriadok. Celý americký kontinent už neskrývane považuje za územie, o ktorom chce rozhodovať výlučne sám. A zvyšnú časť sveta hodnotí z pohľadu ekonomických záujmov a obchodu. Ale ani nie tak z pohľadu USA ako štátu, ako skôr z pohľadu osobných záujmov a oligarchickej kliky, ktorú má na seba naviazanú. Neprekážajú mu autoritárske vlády ani porušovania ľudských práv a slobôd. Hodnoty západnej civilizácie prestávajú byť z pohľadu Trumpa univerzálnymi právami, ktoré by mal svetový poriadok chrániť. Pričom hlavne ich aktívnou ochranou zdôvodňovali doteraz Spojené štáty svoje pôsobenie vo svete, a teda aj presadzovanie vlastných štátnych záujmov.
My v Európe sa môžeme uspokojovať predstavou, že štátov a kultúrnych spoločenstiev, pre ktoré sú hodnoty slobody a demokracie uznávaným štandardom, nie je vo svete málo. A ak sa tieto štáty, ktoré patria k najbohatším na svete, rozhodnú upevniť vzájomnú vojenskú spoluprácu a potvrdiť princíp vzájomnej kolektívnej bezpečnosti, dokážu vo svete vytvoriť dostačujúcu odstrašujúcu silu aj bez USA. Ale ak sa rozpadne systém medzinárodného práva, ostatná časť sveta zostane reálne vydaná napospas svojvôli a agresie. A tie môžu prerásť do konfliktov, ktoré nakoniec neobídu nikoho. Agresorov preto, lebo agresívne štáty môžu prežiť len udržiavaním agresívneho správania. A ostatné preto, lebo rozširujúci imperializmus agresorov môže vážne ohroziť ich existenčné, ekonomické alebo surovinové potreby. Nehovoriac o tom, že dôvodom vojny sa môže stať aj prípadné samotné rastúce násilie a neľudské zaobchádzanie s obeťami agresie, ktoré dosiahne hranice, kedy si civilizovaná časť sveta povie, že stačilo.
Dnešný medzinárodný poriadok nemá uspokojivú náhradu. Nebol dokonalý, nedokázal zabrániť všetkým vojnám ani potrestať všetkých agresorov. Ale udržiaval zrkadlo správnosti a spravodlivosti, čo v našom nedokonalom svete vôbec nebolo málo.
autor je politológ a historik
