Rok čo rok si pripomíname významnú udalosť, november 1989. Išlo o posun vpred k demokracií. Medzi hlavnými predstaviteľmi figurovali hlavne Milan Kňažko a Ján Budaj. Obaja sa ukazujú byť politicky aktívni. Ale čo z toho? Kňažko bol snáď kandidátom na všetko a po štrnganí kľúčov nič prevratné a pokrokové nepriniesol. Ako keby si povedal, že on to začal a nemusí už nič dokončovať. Peňazí ma aj tak dosť. Tým druhým je Ján Budaj. Ten sa zakorenil prevažne v komunálnej politike. Od hlasu z tribún sa však toho veľa zmenilo ale samotný Budaj nie. Po 89 roku sa čakal nejaký pokrok a dokonca sa vkladala aj viera v predstaviteľov Nežnej revolúcie. No jediné čo sa dokázalo bolo o dosť väčšie kradnutie, ako počas rokov pred tým. A teraz sa pán Ján Budaj zobudil a chce všetko zachrániť. Bojuje proti pokroku a jeho jediným argumentom je, že on sa vtedy nebál. Len čo má spoločné jeho činnosť v 89 a teraz? Veľké nič.
Budaj sa stal predsedom najväčšieho mestského klubu, ktorý hlasuje vždy inak ako ostatní. To by na jednu stranu nevadilo, ale brániť sa pokroku? To už je horšie. Nikto nevie čo by chcel Budaj dosiahnuť tým, že PKO ostane na nábreží spustnuté a nevyužívané. Možno má z takých budov radosť, kto vie.
Združuje okolo seba aktivistov, ktorý kričia aj vtedy, keď on už nevládze. A to je niekedy problém. Keď bude raz treba vystavať nájomný dom zas sa postavia a budú kričať. Pán Budaj by si mal konečne uvedomiť, že rok 1989 netrvá celú večnosť. Na túto dobu netreba iba aktivistov, ale aj ľudí čo sú ochotní posúvať mesto do ďalšej rozvojovej etapy. Niektorí ľudia si proste neuvedomujú, že je čas z politiky odísť. Pochybujem, že by sa Budaj o Bratislavu zaujímal, keby nebol poslancom. Je to rovnaký prípad, ako Kňažko. Pred voľbami hovoril, akým bude on prínosom pre Bratislavu, no a po prehratých voľbách stratil o mesto záujem... Zrejme by tiež Budaj ostal ticho.
Ďakujem, ale neprosím.