Píšem zo súhlasom svojej klientky. Pobavilo ju , keď som jej povedal, že ju budem nazývať v blogu exitusová sestrička. Napíšem to tak, aby som samozrejme neprezradil jej identitu. Jej príbeh ma ale fascinoval.
Nebudem rozpisovať s akým problémom prišla. skôr chcem opísať čo vo svojej 20 ročnej praxi v zahraničí ako zdravotná sestra na jednom oddelení zažila. Na jednej terapií sme sa dostali k tomu, že keď prišla na jedno zdravotné pracovisko, tak jej kolegyne povedali, že tam veľa exitusov nebýva .
Jej sa ale stalo to, že keď už tam z času na čas dáky exitus pacienta nastal, bolo to zvyčajne vtedy, keď ona mala službu. Niekedy keď boli pacienti v predsmrtnej agónií, zvyčajne ako keby počkali, kým bude mať službu ona.
Mohol by to byť iba jej dojem , ale spomínala to svojím kolegyniam. Pozreli sa do štatistiky úmrtí s jej službami a potvrdilo sa to. Skrátka štatisticky nepravdepodobné, väčšina exitusov bolo v jej prítomnosti keď mala službu.
Hovorila mi, že aj sama cítila, keď už niekto išiel zomrieť, tak sa mu snažila vytvoriť dôstojnejšie podmienky. Zabezpečila im samostatnú miestnosť, aby to umieranie nebolo medzi cudzími spolupacientami. Doktori to nemali radi, no aj tak to robila.
Skrátka pacienti ju mali radi.
Niečo podobné opisoval Americký psychiater Scott Peck vo svojom románe Posteľ u okna. Je to veľmi zaujímavý príbeh, kde opisuje príbeh jednej sestričky, ktorá pracovala v DSS. Tiež tam na ňu klienti čakali. Na jej službu, aby mohli pokojne zomrieť. Asi to u Pecka až taká fikcia nebola. Už pri čítaní sa mi zdalo, že je to príliš dobre napísané na to, aby to bola len fikcia. Je tam aj detektívna zápletka to už asi fikcia bola.
Tak či onak exitusová sestrička, čo prišla ku mne na terapie mala podobné charakteristiky. Nepatrila medzi vyhoreté sestričky, ale skôr svoju prácu brala ako poslanie. Keď mi ten príbeh hovorila a z toho čo ju poznám, som pocítil dojatie. Ak by som raz umieral v nemocnici, či inom zariadení a mal by som šťastie na takúto exitusovú sestričku, bral by som to ako posledný dar zhora.
