Ak sa pozrieme na dejiny po Šesťdňovej vojne v roku 1967, stojí za zmienku jeden fakt, ktorý málokto pripomína: Izrael mohol vtedy Západný breh jednoducho anektovať. Mal absolútnu vojenskú prevahu, mohol Palestínčanov vyhnať alebo ich začleniť do vlastného štátu. To sa v dejinách stalo nespočetnekrát – víťaz vojny si ponechal územie a problém bol „vyriešený“. Izrael sa však vedome rozhodol inak: ponechal územie v statuse „okupovaného“, aby ho mohol neskôr vymeniť za mier.
Presne to sa napokon stalo s Egyptom. V roku 1979 Izrael vrátil celý Sinajský polostrov výmenou za mierovú zmluvu – a odvtedy s Egyptom žije v relatívne stabilnom mieri. Rovnaký scenár mal Izrael pripravený aj pre Palestíncov: „Zrieknite sa snahy zničiť nás, uznajte našu existenciu a dostanete svoj štát.“ Tento úmysel sa však nikdy nenaplnil – nie vinou Izraela, ale odmietaním palestínskeho vedenia.
Palestínska zodpovednosť, o ktorej sa mlčí
Nikto nespochybňuje, že Palestínci žijú v ťažkých podmienkach. Ale treba otvorene povedať, že značná časť ich problémov plynie zo slabého a rozdeleného vedenia a z nejasných cieľov:
Jedni hovoria o slobodnom palestínskom štáte vedľa Izraela.
Iní hovoria o území „od rieky až po more“, teda o zničení Izraela ako židovského štátu.
Jedni súhlasili s dohodami z Osla, iní ich odmietajú.
Ako má vzniknúť štát, ak neexistuje jednotné vedenie, jednotná vízia a jasné požiadavky? Izrael nemá s kým podpisovať zmluvy či viesť rokovania. Vždy, keď sa objavila dohoda, časť Palestínčanov ju sabotovala terorom či ideológiou totálnej negácie.
Nárok, ktorý nie je taký jednoznačný
OSN už desaťročia priznáva Palestínčanom absolútny a nezrušiteľný nárok na vlastný štát. Robí to často s až obsesívnou intenzitou – desiatky rezolúcií, výbory, osobitní spravodajcovia. No pritom zabúda, že:
Palestínci už viackrát odmietli návrhy na vlastný štát.
Sami sú rozdelení a nevedia, či chcú štát vedľa Izraela, alebo namiesto Izraela.
Ich „právo“ je prezentované ako večné a nespochybniteľné, hoci v realite je politicky aj historicky sporné.
Záver
Medzinárodné právo a OSN stavajú Izrael do pozície obvineného, pričom Palestínci sú vykresľovaní ako večná obeť. No objektívny pohľad ukazuje, že Palestínci nesú vlastnú zodpovednosť – odmietli ponuky na štát, nedokázali sa zjednotiť a nikdy nepredložili jasnú, realistickú víziu mieru.
Ak by Izrael chcel, mohol Západný breh dávno anektovať a problém by vyriešil silou. To sa nestalo – práve preto, že Izrael nechal otvorené dvere pre kompromis a výmenu územia za mier. Žiaľ, palestínske vedenie túto možnosť nikdy nevyužilo. A kým to neurobí, zostane ich nárok sporný – bez ohľadu na to, koľko rezolúcií OSN bude prijatých.
Koniec štvrtej časti.
Obrázok: Ilustrácia vygenerovaná umelou inteligenciou
článok bol povodne publikovaný na facebook.com/tachles.tv
