Sloboda slova a prejavu patrí medzi základné piliere demokracie. Je to hodnota, ktorá umožňuje otvorenú diskusiu, kritiku moci a rozmanitosť názorov. Často sa však zabúda, že sloboda nikdy neexistuje vo vákuu – jej rozsah a podoba vždy závisia od spoločenského prostredia, v ktorom je uplatňovaná.
Sloboda a jej hranice
Princíp slobody slova je založený na predpoklade, že väčšina spoločnosti dokáže rozlišovať medzi faktami a manipuláciou, medzi kritickým názorom a nenávistným útokom. Lenže v situácii, keď je časť populácie vystavená masívnej hybridnej propagande a dezinformáciám, tento predpoklad prestáva fungovať.
Ak 30 % obyvateľov verí v manipulatívne naratívy a klamstvá, sloboda slova sa môže zmeniť na nástroj šírenia nenávisti a chaosu. Sloboda sa tak paradoxne využíva proti samotnej demokracii.
Nebezpečenstvo zneužitia „free speech“
Jedným z najväčších rizík je, že šírenie nenávisti, konšpiračných teórií a výziev k násiliu sa môže skrývať za ochranu „free speech“. História a prax nám ponúkajú množstvo príkladov.
Už v 90. rokoch sa napríklad britský historik David Irving stal symbolom toho, ako možno slobodu prejavu zneužiť na popieranie historických faktov. Jeho spochybňovanie holokaustu nebolo len akademickým omylom, ale vedomým šírením antisemitizmu, ktoré viedlo k medzinárodným súdnym sporom a k dlhoročnej debate o tom, či aj „názor“ založený na klamstve má byť chránený.
Podobné dilemy sa objavili aj počas pandémie Covid-19, keď sa z najvyšších miest politiky šírili dezinformácie ohrozujúce verejné zdravie. Trumpova administratíva neraz zľahčovala riziká vírusu, relativizovala význam ochranných opatrení a spochybňovala efektivitu očkovania. Milióny ľudí tak nadobudli dojem, že ignorovanie vedeckého konsenzu je legitímny prejav „slobodného názoru“ – čo malo tragické dôsledky v podobe zbytočných úmrtí.
V európskom a stredoeurópskom priestore zas dlhodobo pôsobia ruskí trollovia, ktorí cielene zaplavujú sociálne siete propagandou relativizujúcou vojnu na Ukrajine. Tým, že agresiu vykresľujú ako „obrannú operáciu“ a spochybňujú vojnové zločiny, oslabujú demokratickú diskusiu a vytvárajú priestor pre proruské extrémistické sily. Aj toto sa deje pod rúškom „slobodného prejavu“, hoci ide o súčasť hybridnej vojny.
Nebezpečenstvo sa neobmedzuje len na geopolitiku. Hamas a Irán už roky využívajú internet a mediálny priestor na šírenie nenávisti a teroristickej propagandy. Videá oslavujúce útoky na civilistov, či otvorené výzvy na zničenie Izraela sa objavujú na platformách, ktoré sú pôvodne určené na slobodnú výmenu názorov. Tu už sloboda slova prestáva byť prostriedkom na demokratickú debatu a stáva sa priamym nástrojom verbovania a radikalizácie.
Ak spoločnosť nevie rozlíšiť medzi legitímnou kritikou a útokom na základné práva iných, riskuje, že šírenie nenávisti sa stane de facto legálne chráneným. V konečnom dôsledku to vedie k polarizácii, erózii demokratických inštitúcií a k umlčaniu umiernených hlasov.
Regulácia ako ochrana, nie ako cenzúra
Zdravá spoločnosť musí nájsť rovnováhu. Regulácia slobodného prejavu by nemala byť nástrojom umlčania kritikov moci, ale štítom pred tými, ktorí slobodu zneužívajú na jej likvidáciu. To znamená nastavenie jasných hraníc – zákaz vyzývania na násilie, obmedzenie šírenia dezinformácií, ktoré ohrozujú verejné zdravie či bezpečnosť, a ochranu menšín pred systematickými útokmi.
Demokracia si môže dovoliť maximálnu slobodu len vtedy, keď je spoločnosť dostatočne odolná a vzdelaná. V prostredí infovojny však úplne neregulovaná sloboda slova môže viesť k jej vlastnému zániku.
Záver
Sloboda slova je fundament, ale nie je to absolútna hodnota. Tam, kde sa stáva zbraňou v rukách extrémistov a manipulátorov, musí mať spoločnosť odvahu nastaviť hranice. Nie preto, aby umlčala názory, ale preto, aby ochránila samotný princíp slobody.
