Niektoré témy sa do verejnej diskusie vracajú ako bumerang. Môžete ich prejsť desaťkrát, dvadsaťkrát, môžete ich rozobrať do posledného argumentu – a aj tak sa znova objavia. Jednou z nich je aj otázka: Kedy je kritika Izraela legitímna, a kedy už len maskovaná nenávisť voči Židom? V teórii to znie jednoducho. V praxi sa však tá hranica stiera, ohýba a stráca medzi výkrikmi, tweetmi a transparentmi. Izrael je dnes pre mnohých symbolom všetkého zlého, čo sa dá na svete pomenovať. Pre iných je zase nedotknuteľný. Lenže medzi týmito dvoma extrémami je priestor, kde by sa dalo premýšľať triezvo – keby o to niekto ešte stál.
Kritizovať Izrael je úplne v poriadku – tak ako kritizovať Ameriku, Francúzsko či Slovensko. Politika nie je posvätná, a demokracia bez kritiky je len divadlo s jednou replikou.
Lenže rovnako, ako existuje rozdiel medzi kritikou a urážkou, existuje rozdiel medzi kritikou izraelskej vlády a popieraním samotného práva Židov na štát. Moderný „ľavicový antisionizmus“ tento rozdiel zámerne rozmazáva. Tvári sa, že útočí na politiku, no v skutočnosti útočí na samotnú existenciu štátu, ktorý tú politiku robí. Veta „Som proti sionizmu, nie proti Židom“ znie vznešene, až kým sa nezamyslíme, že „sionizmus“ znamená len presvedčenie, že židovský národ má rovnaké právo na sebaurčenie ako ktorýkoľvek iný. Ak niekomu toto právo upierame – nie preto, že nesúhlasíme s politikou vlády, ale preto, že ide o Židov – nie je to kritika. Je to len antisemitizmus v modernom dizajne. Kritizovať Izrael je nielen dovolené, ale aj potrebné. Je to demokratický štát, ktorý robí politické rozhodnutia, vojenské zásahy a prijíma zákony – a tie podliehajú rovnakému verejnému posúdeniu ako kroky ktorejkoľvek inej vlády.
Oprávnená kritika hovorí o konkrétnych činoch, nie o kolektívnej vine. O faktoch, nie o mýtoch.
Môžete nesúhlasiť s rozširovaním osád na Západnom brehu. Môžete spochybniť proporcionalitu niektorých vojenských zásahov. Môžete kritizovať súdnu reformu, ktorá podľa mnohých ohrozuje demokratické inštitúcie. To všetko sú politické postoje, nie antisemitizmus.
Problém nastáva, keď sa kritika prestane týkať činov a začne sa týkať samotnej existencie. Keď sa z „nesúhlasím s politikou izraelskej vlády“ stane „Izrael by nemal existovať“. Alebo keď niekto začne porovnávať izraelskú armádu s nacistami – lebo nič neprezrádza morálnu lenivosť viac ako lacné historické paralely.
Moderný ľavicový antisionizmus je zvláštny fenomén. Tvári sa, že kritizuje „štátne štruktúry útlaku“, ale v praxi kritizuje samotnú existenciu jedinej židovskej krajiny na svete. Základná téza – že Izrael je „koloniálny projekt bielych Európanov“ – ignoruje realitu, že väčšina izraelských Židov sú potomkovia utečencov z arabských krajín, Iránu či severnej Afriky. Zrazu nevadí, že židovský národ mal na tom území kontinuálne osídlenie tri tisíc rokov. Vadí len to, že sa bráni.
Tento „antisionizmus“ sa často opiera o humanistický jazyk, no jeho výsledkom je rovnaké staré posolstvo: Židia nemajú nárok na sebazáchovu, lebo vraj porušujú cudzie práva. Takto sa z morálneho univerzalizmu stáva selektívna empatia – súcit len s jednou stranou konfliktu.
Nie všetko, čo sa tvári ako spravodlivosť, ňou aj je. Hamas a jemu podobné islamistické či džihádistické skupiny pochopili, že v ére sociálnych sietí netreba vyhrať vojnu – stačí vyhrať príbeh. A tak dlhé roky investujú do mediálneho a akademického frontu: do univerzitných katedier, ľudskoprávnych organizácií, influencerov, ktorí pod zámienkou „solidarity s Palestínou“ preberajú ich naratív bez kritického odstupu.
Nič nie je jednoduchšie ako vystrihnúť 15 sekúnd z vojnového záznamu, pridať patetickú hudbu a vyhlásiť, že „Izrael vraždí deti“. To, že Hamas zámerne používa civilistov ako živé štíty, sa do popisku už nevojde. Tieto obrazy sa potom dostávajú do legitímnych médií, ktoré – zo snahy byť „vyvážené“ – preberajú lži ako „alternatívny pohľad“. A koleso sa roztočí: akademici citujú médiá, médiá citujú aktivistov a aktivisti sa odvolávajú na akademikov.
Z pravdy sa stane relatívny pojem a zo zverstiev Hamasu „reakcia na útlak“.
Výsledkom je zvláštny paradox: tí, ktorí sa najhlasnejšie bijú za ľudské práva, si často nevšimnú, že obhajujú hnutia, ktoré upierajú práva ženám, homosexuálom a iným menšinám. Kritika, ktorá je poctivá, sa nebojí faktov. Nehľadá vinníka podľa identity, ale podľa činov. A práve to dnes chýba – poctivosť rozlíšiť medzi chybou a zlom, medzi politikou a ľuďmi. Nie každá kritika Izraela je antisemitizmus. Ale každá „kritika“, ktorá odmieta židovské právo na existenciu, ktorá prehliada realitu teroru a ospravedlňuje vraždenie, už nie je názorom – je to morálna korupcia preoblečená za súcit.
Ak sa má svet niečo naučiť z histórie, tak to, že nenávisť, ktorá sa tvári ako spravodlivosť, vždy skončí rovnako: vylúčením, démonizáciou a nakoniec násilím.
Preto treba byť opatrný, keď sa hnev mení na slogan a slogan na istotu. Lebo tam, kde sa prestane rozmýšľať, začína ideológia – a tá má antisemitizmus v DNA, nech si oblečie akýkoľvek kabát.
Obrázok: Ilustrácia vygenerovaná umelou inteligenciou
článok bol povodne publikovaný na facebook.com/tachles.tv
