Prečo Izrael (a v širšom zmysle aj USA) potrebovali zaútočiť na Irán ako prví? Odpoveď je v skutočnosti oveľa jednoduchšia, než sa často prezentuje v médiách.
Na chvíľu skúsme odložiť bokom jadrový program. Ten dominuje verejnej debate, titulkom aj politickým vyhláseniam. Lenže jadrová bomba je – paradoxne – skôr politický a strategický symbol než okamžitý nástroj vojny. Oveľa praktickejšou a bezprostrednejšou hrozbou je niečo iné: iránsky raketový arzenál.
Irán dlhodobo vlastní tisíce balistických a iných rakiet schopných zasiahnuť ciele vo vzdialenosti okolo 2000 až 3000 kilometrov. V tomto dosahu sa nachádza celý Izrael, veľká časť Európy a mimochodom aj desiatky amerických vojenských základní rozmiestnených po celom Blízkom východe. Nejde teda o hypotetickú kapacitu – ide o reálny arzenál, ktorý existuje, je rozmiestnený a v prípade rozhodnutia ho možno použiť prakticky okamžite.
Samozrejme, existuje obrana. Izrael má viacvrstvový systém protivzdušnej obrany – Iron Dome, Davidov prak, Arrow. K tomu americké systémy Patriot alebo THAAD. Technologicky ide o špičku sveta.
Lenže aj najlepší systém má jeden problém: fyziku, matematiku a cenu.
Interceptory – teda rakety, ktoré ničia útočiace strely – stoja milióny dolárov za kus. V prípade niektorých systémov dokonca desiatky miliónov. A čo je ešte dôležitejšie, ich zásoby nie sú nekonečné. Batérie majú obmedzený počet rakiet a ani sklady sa nedajú dopĺňať okamžite.
Ak by Irán spustil masívny útok a odpálil stovky alebo tisíce rakiet naraz, nastáva problém, ktorý je vo vojenskej terminológii veľmi dobre známy: saturácia obrany – teda jej zahltenie.
A ani k nemu vlastne nemusí dôjsť, aby nastal problém. Stačí jednoduchá matematika. Iránsky arzenál je obrovský sám o sebe, ale keď k nemu pripočítame rakety Hizballáhu a ďalších iránskych proxy skupín v regióne, dostávame sa k číslam, ktoré môžu v dlhšom konflikte presiahnuť celkové zásoby interceptorov, ktoré má Izrael a jeho spojenci k dispozícii. Aj veľmi úspešná obrana sa totiž dá vyčerpať – jednoducho tým, že protivník má viac rakiet než vy máte protirakiet.
A potom tu je ešte jeden detail, ktorý sa v debatách často stráca: Izrael je malý štát bez strategickej hĺbky, takže aj relatívne malé percento prienikov môže mať veľmi vážne následky.
Preto je izraelská bezpečnostná doktrína dlhodobo postavená na jednoduchom princípe – ak sa objaví hrozba, ktorá môže byť existenčná, je lepšie ju zničiť skôr, než bude použitá. Izrael túto logiku v minulosti použil viackrát a nejde o žiadnu novinku.
A práve preto je strategicky dôležité zasiahnuť raketovú infraštruktúru skôr, než sa dostane do hry. Odpaľovacie zariadenia, sklady rakiet, výrobné závody, radarové systémy a protivzdušnú obranu.
Ak sa počas prvých hodín operácie podarí zničiť stovky odpaľovacích zariadení, zníži sa množstvo rakiet, ktoré môžu byť vypustené. Ak sa zničia sklady a výroba, zníži sa schopnosť konflikt predlžovať. A ak sa vyradí protivzdušná obrana, útočník získa možnosť operovať nad územím protivníka bez katastrofálnych strát.
To všetko je pomerne základná vojenská logika. Nie je to žiadna exotická doktrína ani zvláštny experiment.
Zaujímavé je skôr to, že tento aspekt takmer úplne chýba vo verejnej diskusii. Tá sa sústreďuje hlavne na jadrový program, ktorý je síce politicky výbušný, ale z vojenského hľadiska nemusí byť najbezprostrednejším problémom.
Oveľa praktickejšia otázka totiž znie: čo sa stane, ak krajina s tisíckami balistických rakiet – a sieťou spojencov s ďalšími desiatkami tisíc rakiet – vystrelí veľkú časť z nich naraz?
A odpoveď na túto otázku je nepríjemne jednoduchá.
Ak čakáte na prvý úder, už ste prehrali časť hry.
Preto v takomto prostredí preventívny útok nie je agresívny rozmar ani geopolitická póza. Je to logický dôsledok reality, v ktorej jedna strana disponuje obrovským raketovým arzenálom a druhá nemá luxus dovoliť mu ho použiť ako prvému.
Porušili týmto útokom Izrael a USA medzinárodné právo? Pravdepodobne áno. Lenže v medzinárodnej politike to nie je nič výnimočné. Medzinárodné právo totiž nie je univerzálny arbiter morálky ani správnosti – je to skôr pravidlo hry, ktoré štáty dodržiavajú dovtedy, kým to nepovažujú za nezlučiteľné so svojím prežitím.
Obrázok: Ilustrácia vygenerovaná umelou inteligenciou
článok bol povodne publikovaný na facebook.com/tachles.tv
