Nedávno izraelská prokuratúra obžalovala Yinona Leviho v súvislosti so smrťou palestínskeho aktivistu Awdaha Hathaleena, ktorý bol zastrelený v júli 2025 na juhu Západného brehu.
Na prvý pohľad by na tom nemalo byť nič mimoriadne. Človek je podozrivý, že zastrelil iného človeka, polícia prípad vyšetrí, prokuratúra vyhodnotí dôkazy a ak usúdi, že sú dostatočné, podá obžalobu. Tak má fungovať právny štát.
Podľa izraelskej ľudskoprávnej organizácie B'Tselem ide o prvého Izraelčana obžalovaného zo zabitia Palestínčana na Západnom brehu od 7. októbra 2023.
To je údaj, nad ktorým by sa mala izraelská spoločnosť vážne zamyslieť. Nie preto, že by každý incident medzi izraelskými osadníkmi a Palestínčanmi automaticky znamenal zločin Izraelčana alebo že by každé palestínske obvinenie bolo pravdivé. A už vôbec nie preto, že by násilie malej skupiny radikálov charakterizovalo státisíce Izraelčanov žijúcich za zelenou líniou.
Problém je presne opačný: malá skupina násilných radikálov dokáže poškodzovať obraz celej krajiny a izraelský štát jej v tom svojou nedostatočnou reakciou pomáha.
Osadník nie je synonymum pre násilníka
V zahraničnom spravodajstve sa pojem „settler“ často používa takmer ako označenie určitého typu človeka – radikálneho, náboženského, ozbrojeného a nepriateľského voči Palestínčanom. Realita je podstatne komplikovanejšia.
Na Západnom brehu žije približne pol milióna izraelských Židov. Sú medzi nimi sekulárni aj náboženskí Izraelčania, ľudia rôznych politických názorov či obyvatelia veľkých miest ako Ma'ale Adumim a Ariel, ktorých každodenný život má veľmi málo spoločného s mladými radikálmi z nelegálnych usadlostí na kopcoch. Hádzať ich všetkých do jedného vreca je nezmyselné.
Izrael však nemôže očakávať, že túto distinkciu bude svetová verejnosť a médiá robiť zaň. Musí ju demonštrovať vlastným konaním. Ak radikáli útočia na Palestínčanov, ničia ich majetok či sa dopúšťajú závažnejšieho násilia a izraelský štát ich dôsledne vyšetruje a stíha, je zrejmé, že ide o zločincov, nie o reprezentantov izraelskej spoločnosti. Ak sa však vyšetrovania opakovane končia bez výsledku, tento rozdiel sa zvonka začína strácať.
Čísla, ktoré nemožno ignorovať
Podľa údajov izraelskej organizácie Yesh Din skončilo v období rokov 2005 až 2025 približne 94 percent policajných vyšetrovaní ideologicky motivovaných trestných činov Izraelčanov proti Palestínčanom bez podania obžaloby. Iba približne tri percentá monitorovaných prípadov skončili úplným alebo čiastočným odsúdením.
Yesh Din nie je politicky neutrálna organizácia a jej metodológiu či výber prípadov je legitímne kriticky skúmať. Intelektuálna poctivosť vyžaduje povedať aj to. Rovnako nepoctivé by však bolo tieto čísla jednoducho zahodiť preto, že pochádzajú od ľavicovej ľudskoprávnej organizácie. Existenciu násilia židovských extrémistov uznávajú samotné izraelské bezpečnostné orgány a problém je predmetom opakovaných sporov medzi políciou, armádou, Shin Betom a politickým vedením.
Samotný nízky počet žalôb pritom ešte nedokazuje, že polícia či prokuratúra zámerne chránia páchateľov. Západný breh je komplikované prostredie na vyšetrovanie – a to nielen bezpečnostne, ale aj právne. Izraelskí občania žijúci na Západnom brehu podliehajú vo veľkej miere izraelskému civilnému a trestnému právu, zatiaľ čo Palestínčania v oblasti C podliehajú izraelskému vojenskému právu; v oblastiach A a B navyše vstupuje do hry čiastočne aj jurisdikcia Palestínskej samosprávy. Jeden násilný incident tak môže zahŕňať izraelského podozrivého, palestínsku obeť a svedkov či dôkazy nachádzajúce sa na území pod odlišnou jurisdikciou. Vyšetrovanie môže vyžadovať koordináciu izraelskej polície, armády, vojenskej správy a niekedy aj palestínskych orgánov. Systém je preto podstatne komplikovanejší než vyšetrovanie rovnakého trestného činu napríklad v Tel Avive.
K tomu sa pridávajú praktické problémy. Útočníci bývajú maskovaní, výpovede svedkov si odporujú, miesto činu nemusí byť okamžite zabezpečené a video často zachytáva iba časť udalosti. Niekedy nie je jasné, kto konflikt začal, inokedy môže Izraelčan oprávnene tvrdiť, že konal v sebaobrane.
Táto právna komplexnosť však nemôže byť univerzálnym ospravedlnením pre nízku úspešnosť vyšetrovaní. Právny štát sa neprejavuje tým, že odsúdi čo najviac ľudí, ale tým, že dôsledne vyšetrí každé dôvodné podozrenie a odsúdi tých, ktorým dokáže vinu.
Práve tu vzniká nepríjemná otázka: robí Izrael naozaj všetko potrebné na to, aby tie dôkazy získal? Ak polícia príde neskoro, nedostatočne zabezpečí miesto činu, nevypočuje svedkov alebo nezíska dostupné záznamy, prokurátor môže neskôr úplne oprávnene skonštatovať, že nemá dostatok dôkazov pre začatie stíhania.
Keď sa do vyšetrovania zamieša politika
Situáciu komplikuje aj politika. Časť súčasnej izraelskej politickej reprezentácie pochádza z ideologického prostredia osadníckeho hnutia alebo je od jeho podpory politicky závislá. To samo osebe samozrejme neznamená podporu násilia.
Problém vzniká, keď politici spochybňujú bezpečnostné orgány práve v prípadoch, keď postupujú proti židovským extrémistom. Polícia, armáda a Shin Bet potrebujú jednoznačný signál, že násilný trestný čin sa bude vyšetrovať rovnako dôsledne bez ohľadu na identitu páchateľa.
Ešte dôležitejšia je však prevencia. Úlohou štátu nie je iba vyšetrovať násilie po tom, ako k nemu dôjde, ale vytvárať prostredie, v ktorom potenciálny páchateľ vie, že jeho konanie nebude tolerované. Práve tu nesie politická reprezentácia osobitnú zodpovednosť. Ak sa politici zastávajú radikálov, relativizujú ich násilie alebo útočia na bezpečnostné orgány, ktoré proti nim zasahujú, výsledkom nemusí byť priame nabádanie k násiliu. Pre človeka na radikálnom okraji však môže byť odkaz veľmi podobný: štát stojí skôr za mnou než za tými, ktorí ma majú zastaviť.
Izraelská vláda by mala vysielať presne opačný signál. Násilné skupiny treba identifikovať skôr, než dôjde k ďalšiemu útoku, organizované bunky rozbíjať a bezpečnostným zložkám dať jednoznačnú politickú podporu pri presadzovaní zákona. Prevencia pritom nie je iba otázkou ochrany palestínskych civilistov. Je aj ochranou izraelskej spoločnosti pred radikalizáciou vlastného okraja.
Izrael tým škodí predovšetkým sám sebe
Izrael už desaťročia žiada svet, aby rozlišoval medzi štátom Izrael, jeho občanmi, izraelskými osadníkmi a malými skupinami extrémistov. Je to oprávnená požiadavka. Zároveň však štát musí robiť svoju časť práce.
Keď svet obletí video maskovaných osadníkov útočiacich na palestínsku dedinu, horiace auto alebo zničené olivovníky a o niekoľko mesiacov príde správa, že vyšetrovanie bolo uzavreté bez obžaloby, pre zahraničného pozorovateľa je jednoduché dospieť k záveru, že Izrael takéto správanie toleruje. Tento záver môže byť nespravodlivý, ale nedostatočné vymáhanie práva ho pomáha vytvárať.
Každý takýto incident je zároveň darom pre ľudí, ktorí sa snažia vykresliť celý Izrael ako násilnú koloniálnu spoločnosť. Ak páchatelia zostávajú nepotrestaní, získavajú navyše argument, že nejde o exces jednotlivcov, ale o súčasť systému.
Pre Izrael je to absurdná a úplne zbytočná strata dôveryhodnosti. Násilní židovskí radikáli nepoškodzujú iba svojich palestínskych susedov. Poškodzujú izraelskú bezpečnosť, diplomaciu a medzinárodnú reputáciu. A poškodzujú aj státisíce normálnych osadníkov, ktorí sú následne vo svetových médiách hádzaní do rovnakého vreca s nimi.
Tvrdý postup proti týmto skupinám preto nie je „propalestínsky“. Je v prvom rade proizraelský.
Neznamená to exemplárne tresty, obchádzanie procesných práv ani odsudzovanie ľudí na základe politickej objednávky. Presný opak. Exemplárna má byť istota, že zákon sa uplatňuje a že štát vynaloží rovnaké úsilie na vyšetrenie násilia bez ohľadu na to, kto ho spáchal.
Prípad Yinona Leviho by nemal byť výnimočný
Neviem, či je Yinon Levi vinný. O tom nerozhoduje novinár, aktivista ani článok na internete, ale izraelský súd. Štát prípad vyšetril, prokuratúra dospela k názoru, že má dostatok dôkazov na podanie obžaloby a Levi dostane možnosť brániť sa pred súdom.
Tak má systém fungovať.
Znepokojujúce preto nie je, že sa to teraz stalo. Znepokojujúce je, že obžaloba Izraelčana za smrť Palestínčana je natoľko nezvyčajná, aby sa sama osebe stala medzinárodnou správou.
Ak chce Izrael presvedčivo tvrdiť, že násilní židovskí radikáli nereprezentujú izraelskú spoločnosť, nestačí to hovoriť. Musí to ukázať.
Obrázok: Ilustrácia vygenerovaná umelou inteligenciou
článok bol publikovaný na facebook.com/tachles.tv
