Ak ste po prvej časti dúfali, že druhá bude kratšia, mám zlú správu. Nebude.
V Trebišove totiž stačí položiť jednu nevinnú otázku a o dve hodiny máte otvorených sedemnásť PDF, tri rozpočty a začínate chápať, prečo sa niektoré veci radšej fotografujú.
Tentoraz pôjde o nemocnicu, peniaze, dlhy a investície. Čiže o veci, pri ktorých sa dá pokaziť nálada aj bez autora. Ja k tomu iba pridám čísla, čo je tradične najrýchlejší spôsob, ako pokaziť aj zvyšok. Takže kávu odporúčam. Ružové okuliare odložte.
A ak máte radi jednoduché odpovede, ešte stále je čas zavrieť tento blog a pozrieť si oficiálnu komunikáciu mesta. Tam býva všetko v poriadku. Majú to dokonca v názve.
Prvá časť bola najmä o ľuďoch: koľko nás zostáva, prečo mladí odchádzajú a ako sa žije v meste, ktoré o sebe vie napísať plán rýchlejšie, než sa niektoré problémy stihnú vyriešiť.
Lenže kvalita života sa nekončí pri tabuli s nápisom Trebišov. Niekedy ju pochopíte vo chvíli, keď prestanete potrebovať lavičku, námestie či ďalšiu tabuľu vysvetľujúcu cenu predchádzajúcej tabule.
Pretože niekedy človek potrebuje niečo oveľa prozaickejšie.
Napríklad lekára.
Vtedy človek prejaví až prekvapivú ochotu vymeniť dizajnový kvetináč za fungujúce oddelenie. Infarkt nečíta výročnú správu. Rakovina nepočká na ďalšie programové obdobie. A keď zdravotná starostlivosť nie je nablízku, problém nezmizne: presunie sa do Košíc, Michaloviec do sanitky, do čakacej lehoty. Niekedy na celú rodinu.
Preto nemocnica nie je iba ďalšia budova na mape. Je súčasťou odpovede na otázku, či sa v tomto regióne dá bezpečne žiť, zostarnúť a ochorieť.
A presne tam sa začína druhá časť.
Budova môže zostať, starostlivosť môže odísť.
V roku 2021 sa pri príprave novej siete nemocníc objavili obavy, že by sa trebišovská nemocnica mohla zmeniť na zariadenie komunitného charakteru.
Znie to celkom nevinne.
O niečo menej nevinne už znel zoznam toho, čoho sa mohla takáto transformácia dotknúť. Neurológia. Onkológia. Traumatológia. ARO. Chirurgia. Gynekológia. Pediatria. Interné oddelenie.
Región pochopiteľne zareagoval. Vznikla petícia za zachovanie regionálnej úrovne nemocnice a podpísalo ju 25 791 ľudí. To už nie je zopár nespokojných ľudí pri pive.
Mesto vtedy argumentovalo tým, že okres má približne 1 100 km², nemocnica zabezpečuje starostlivosť pre spádovú oblasť približne 105-tisíc obyvateľov, upozorňovalo na dostupnosť zdravotnej starostlivosti aj na investície, ktoré už do nemocnice smerovali.
Inými slovami, Trebišov vtedy vysvetľoval štátu pomerne jednoduchú vec: že nemocnica pre viac ako stotisícový región by mala zostať nemocnicou, nie "doliečovák". „Štát evidentne nepochopil“.
O jej vzniku by vedel rozprávať môj starý otec Laco. On a ďalší boli pri zrode myšlienky, pri začiatkoch nemocnice a príbehu, ktorý pomohli vytvoriť a zažili jej začiatky; dnešnú debatu už nie. Práve preto nechcem, aby sme sa uspokojili s odpoveďou, že budova predsa stojí.
Človek by povedal, že práve toto je tá časť diskusie o zdravotníctve, na ktorej sa nebude veľmi o čom hádať. Lenže sme ešte len v roku 2021.
Nemocnica sa aj modernizovala.
A bolo by nefér tvrdiť, že sa do trebišovskej nemocnice neinvestovalo. Investovalo. A nie málo. To bola ta dobrá správa. A treba ju povedať nahlas, pretože kritika má zmysel iba vtedy, keď dokážeme priznať aj veci, ktoré sa podarili.
Nemocnica teda rozhodne nevyzerá ako miesto, nad ktorým všetci zlomili palicu.
A potom odišli onkológovia.
Neskôr prišiel koniec augusta 2026. Všetkých päť atestovaných onkológov nemocnice odišlo na nové pracovisko v Košiciach. Nie jeden. Nie dvaja. Všetkých päť.
Prevádzka bola dočasne prerušená. Lenže pacientovi, ktorý potrebuje onkologickú liečbu dnes, je rozdiel medzi slovami „zrušené“ a „dočasne prerušené“ užitočný približne dovtedy, kým nezačne zisťovať, kam má ísť namiesto Trebišova. A práve tento prípad ukázal jednu oveľa väčšiu vec.
Keď sa zdravotníctvo stretne s ekonomikou.
Trebišovská nemocnica má komplikovaný rodokmeň. Prenajatý majetok patrí kraju, prevádzku zabezpečuje súkromník a pacientovi je v zásade jedno, komu patrí radiátor na chodbe.
Slovenské zdravotníctvo už dávno používa aj jazyk “trhu”. Poisťovňa nakupuje, nemocnica poskytuje, manažment počíta náklady a výnosy. Počítať ich musí.
Človek má však jednu ekonomicky otravnú vlastnosť: ochorie aj vtedy, keď sa to neoplatí.
Tak sme zo zdravotníctva postupne urobili aj biznis model. A potom sme s miernym prekvapením zistili, že biznis sa občas začne správať ako biznis.
A tak v roku 2011 KSK prenajal majetok nemocnice súkromnému prevádzkovateľovi a akcie nemocničnej spoločnosti naň dočasne previedol. A súkromná firma, celkom pochopiteľne, počíta náklady, výnosy a ekonomiku prevádzky. Bolo by zvláštne, keby nepočítala.
Otázka je, kto medzitým počíta pacientov.
Pretože zdravotníctvo má ďalšiu ekonomicky nepríjemnú vlastnosť: nie všetko, čo sa neoplatí prevádzkovať, si môžeme dovoliť nemať. Onkológia je na to pomerne drastický príklad, infekčné a pľúcne tiež. Pacient totiž nemá možnosť oznámiť nádoru, že jeho liečba momentálne nevychádza priaznivo v tabuľke.
A Košický samosprávny kraj nie je v tomto príbehu okoloidúci, ktorý z auta zazrel nemocnicu a spýtal sa, či sa tam niečo deje.
Pri odovzdávaní prevádzky súkromníkovi bol zmluvnou stranou. Preto je namieste otázka, čo urobil pre dostupnosť starostlivosti v regióne a aký je výsledok.
Pacient sa k lekárovi doma nedostane, ale kraj mu opraví cestu za ním. Ďalší predvolebný asfalt položí tesne pred voľbami: ešte sa z neho parí, už sa na ňom pózuje a praskliny zatiaľ láskavo počkajú, kým fotograf odíde. Na jej otvorení sa zoradia funkcionári, úsmevy a nožnice.
Ešte chvíľu a budeme sa dozvedať, že zdravotná starostlivosť je dostupná, pretože do Košíc sa už jazdí pohodlnejšie.
Mimochodom, na tých fotografiách stojí po boku miestnych štatutárov aj vedenie kraja. Župan je obvinený v kauze nákupu sypačov a teplomerov; obžaloba mu už bola doručená, súd o jej prijatí ešte rozhoduje. O vine tým, samozrejme, nerozhodujem. Lenže neprekáža miestnym štatutárom stáť s ním na spoločných fotografiách?
Krátka pamäť? Snaha “zbierať” politické body? Málo informácií? Ťažko povedať. Len sa pýtam, viete, ten divný pocit v malíčku.
Nehodlám röntgenovať zakrivenie chrbtice verejných funkcionárov ani skúmať ich osobnú morálku, to mi neprináleží. „Pýtam sa preto miestnych funkcionárov, či si uvedomujú, aký dojem politickej podpory môžu takéto spoločné fotografie vytvárať.“
Pre ľudí, ktorí v tomto regióne márne čakajú na pomoc, je ďalšia usmiata fotografia funkcionárov pred nezmyselne “položeným” predvolebným asfaltom na jednej “plechotickej” výsmechom do tváre.
Pri písaní tejto kapitoly mi už do smiechu veľmi nie je. O to viac ma mrzí a som sklamaný ako ľahko sa prejde od obáv pacientov k úsmevu na spoločnej fotografii, ktorá im lekára nezabezpečí.
Ale môže im to pripomenúť, komu to pri voľbách spočítať.
Kraj nám síce môže ukázať zápisnice a rokovania. Pacient by radšej videl termín a lekára. Jeho rodina totiž tiež pravidelne zasadá. V čakárni.
Čo sa zmenilo pre pacienta.
V zdravotníctve sa stretávajú verejné peniaze, verejný záujem a súkromné podnikanie. Všetci teda chceme zdravé zdravotníctvo. A, prirodzene, zdravý biznis. Bolo by príjemné, keby z toho celého vyšiel zdravý aj občan.
Najväčším omylom je predstava, že kolaps zdravotníctva jedného rána jednoducho príde. Že zaznie alarm, nemocnice sa zatvoria a minister zdravotníctva v televízii oznámi: „Tak. Od dnešného dňa nám skolabovalo zdravotníctvo.“ Bolo by to vlastne celkom praktické. Aspoň by sme vedeli dátum.
„Kolaps“ nepríde ako cunami. Prichádza potichu. Po jednom lekárovi, jednom oddelení a jednom termíne. Najskôr čakáte na operáciu dlhšie. Potom ešte dlhšie. Na odborné vyšetrenie už nečakáte týždne, ale mesiace. Sanitka nemá voľnú posádku. Z oddelenia odíde lekár. Potom druhý. Niekde sa obmedzí ambulancia, inde služba. A stále vlastne všetko funguje.
Na papieri.
Až jedného dňa prestane byť otázkou, kedy vás vyšetria, a začne byť otázkou, kto vás vôbec vyšetrí. Tisíc malých zlyhaní, z ktorých sa postupne stane normálny stav.
Trochu menej lekárov a sestričiek. Trochu dlhšie čakanie. Trochu ďalej za vyšetrením. Trochu častejšie „nedá sa“. A človek je neuveriteľne prispôsobivý tvor. Zvykne si skoro na všetko. Aj na veci, na ktoré si nikdy zvyknúť nemal.
A niekedy sa nevráti. Otec. Mama. Starý rodič. Dieťa. Človek, ktorému pomoc prišla neskoro. Diagnóza sa našla neskoro. Operácia sa nestihla. Alebo jednoducho nebol v správnom čase dostupný človek, ktorý mohol pomôcť.
A vtedy môžete rodine veľmi podrobne vysvetliť optimalizáciu siete, nedostatok personálu, kompetencie jednotlivých inštitúcií aj ekonomické limity systému. Prázdna stolička pri rodinnom stole tomu bude rozumieť po svojom.
Keď denne vidíte, čo sa v nemocnici deje, keď čítate tieto riadky, viete, že „kolaps“ zdravotnej starostlivosti v našom okrese nie je hrozba z budúcnosti.
"Už sa deje. Potichu. V čakárňach, kde pribúdajú ľudia a ubúda personál."
Zdravotníctvo samozrejme musí hospodáriť rozumne. Peniaze nie sú nekonečné. A tým sa dostávame k problému, ktorý je oveľa širší než nemocnica.
Peniaze, priority a to, čo po nich zostane.
Žiadne mesto ich nemá nekonečne veľa. Ani kraj. Ani štát. Hoci pri pohľade na niektoré haciendy „žralokov“ po republike má človek občas pocit, že fyzika verejných financií pozná lokálne anomálie.
Veta „nemáme peniaze na všetko“ je pravdivá a zároveň zbytočná. Samozrejme, že nemáme. Rozpočet je zoznam priorít preložený do eur. A ten sa číta lepšie než volebný program.
Keď súčasné vedenie preberalo mesto na prelome rokov 2014 a 2015, Trebišov evidoval úvery približne 4,8 milióna eur. Na konci roka 2025 bol celkový dlh približne 9,64 milióna. Zdvojnásobil sa. Hotovo, môžeme sa pohoršiť a ísť domov.
Lenže by to nebolo fér.
A teraz možno trochu sklamem tých, ktorí čakali finančnú apokalypsu. Významnú časť dnešnej sumy tvoria úvery ŠFRB a záväzky súvisiace s predfinancovaním eurofondových projektov. Po zákonných odpočtoch predstavoval upravený dlh približne 2,68 milióna eur, teda 9,42 % bežných príjmov. Trebišov nie je z pohľadu zákonnej zadlženosti na pokraji bankrotu. Priestor na investície existuje.
A tým sa debata komplikuje. Samotnú výšku dlhu by som vedeniu vôbec nevyčítal. Nemusíme zatiaľ posielať mestské lavičky do záložne.
Musíme sa však pýtať: Čo po tom dlhu zostalo? Požičať si na infraštruktúru, ktorá slúži desaťročia, môže byť rozumné. Horšie je požičať si milión a o desať rokov rozmýšľať, kam vlastne išiel.
Existuje totiž ešte jeden dlh. V účtovníctve ho nenájdete, banka naň neposiela splátkový kalendár a ministerstvo financií ho nezapočíta do limitu. Napriek tomu ho raz niekto zaplatí.
Investičný dlh
Mesto môže mať zdravé financie a chorý majetok. Vodovod má oproti účtovníctvu jednu nepríjemnú vlastnosť: nevie, že podľa tabuľky sme na tom dobre.
Presnú hodnotu investičného dlhu Trebišova nepoznáme a bolo by nepoctivé predstierať opak. Pri pohľade na komunikácie, chodníky, verejné budovy a technickú infraštruktúru však môžeme celkom bezpečne predpokladať, že sa nebavíme o peniazoch na nový kávovar.
A opäť treba byť férový k súčasnému vedeniu. Tento problém nevytvorilo. Trebišov si ho poctivo pestoval celé desaťročia.
Najkrajšie to vidno na vode.
Mestský program rozvoja na roky 2023 až 2032 opisuje nepriaznivý stav vodovodu a postupnú výmenu jeho úsekov vodárenskou spoločnosťou. Ide o starší, zdedený problém; vodovod navyše neprevádzkuje mesto.
Po viac ako desiatich rokoch vo vedení sa však už netreba pýtať iba na to, kto problém zdedil. Treba sa pýtať, ako mesto spolupracuje na riešení a čo po sebe nechá ďalším.
Vodárne pripravujú rekonštrukciu 1,345 kilometra problémových úsekov v Trebišove za 348-tisíc eur. Opisujú opakované poruchy a straty vody.
To nie je rekonštrukcia celého mestského vodovodu; je to konkrétny krok v sieti, ktorej stav sa nedá napraviť jedným výkopom.
Keď sa pozeráte na tie sumy a rozsah siete, začínate chápať aký prúser leží pod nohami.
Vodovod sa sám neopraví a účet nezaplatí ani Brusel v prestrojení za inštalatéra. Zaplatíme ho my – vo vode alebo z verejných peňazí. Čím dlhšie budeme čakať, tým drahšie. Potrubie sa totiž riadi jednoduchým pravidlom: keď sa na opravu nenájdu peniaze, urobí si otvor samo.
Našťastie máme petangové ihrisko. Proti petangu nič nemám. Je to pekný šport. Najmä keď vám počas hry nepraskne vodovod.
Mesto, samozrejme, potrebuje športoviská, kultúru aj príjemný verejný priestor. Milión sa však dá minúť iba raz. Vodovod, cesta či strecha pritom roky počkajú. Potom si termín rekonštrukcie určia samy, svine. Zásadne keď je rozpočet hotový a bagre objednané inde.
Inventúra reality
Trebišov by si preto zaslúžil niečo nudnejšie než ďalšiu veľkú víziu: "audit investičného dlhu". Spočítať stav ciest, chodníkov, vodovodov, kanalizácie, budov, osvetlenia a športovísk. Zistiť, čo je v poriadku, čo treba opraviť a čo už drží pokope iba preto, že fyzikálne zákony zatiaľ rešpektujú územný plán.
To by však znamenalo na chvíľu prestať počítať nové projekty a začať počítať výtlky, praskliny, poruchy a kilometre infraštruktúry pamätajúce časy, keď sa telefón pripájal káblom a internet vydával divné zvuky.
Zatiaľ máme elegantnejší systém: čo nezmeriame, neexistuje. Čo ešte stojí, je funkčné. Čo tečie, opravíme. Čo netečie, pravdepodobne opravujeme. A čo sa rozpadne úplne, dostalo konečne reálnu šancu uchádzať sa o eurofondy.
Kruh sa uzavrel.
Je to vlastne geniálne. Pri dostatočne dlhej absencii údržby sa totiž z problému postupne stane príležitosť. Z príležitosti projekt, z projektu dotácia, z dotácie tlačová správa a z tlačovej správy fotografia.
Možno je investičný dlh mesta „30 miliónov. Možno 50. Možno 100“. Nevieme. Máme rozpočet, stratégie, akčné plány a pravdepodobne aj PDF vysvetľujúce ostatné PDF. Stále však nemusíme vedieť, koľko stojí opraviť to, čo už máme.
Je to ako vlastniť dom, v ktorom tečie strecha, elektrika si pamätá Dubčeka a pivnica má vlastný ekosystém – ale pri nedeľnom obede sa bude seriózne diskutovať o altánku. Možno naň dokonca získame dotáciu. A tým je, samozrejme, rozhodnuté.
„Audit“ by mal ešte jeden nepríjemný dôsledok: museli by sme určiť poradie.
Čo má prednosť? Havarijný stav? Bezpečnosť? Počet ľudí, ktorým investícia slúži? Energetická úspora? Sociálny prínos? Ekonomická návratnosť? Alebo jednoducho to, na čo práve prišla eurofondová výzva.
Eurofondy umožňujú projekty, na ktoré by mesto samo nemalo. Problém nastane, keď prestaneme hľadať peniaze na svoje priority a začneme hľadať priority k peniazom, ktoré sú práve k dispozícii.
Predstavme si rodinu. Tečie jej strecha, nefunguje kotol a záchod splachuje iba vtedy, keď sa k nemu správate s úctou a rešpektom. Rodinná rada zasadne a rozhodne: “kúpime vírivku” Je na ňu 95-percentná dotácia. Strecha tečie ďalej, ale teraz už do domácnosti s vírivkou.
„Vírivka za štyritisíc nás stála drobné.“ Výborne. Je február, doma jedenásť stupňov a kotol nefunguje. Ale uznajte: za takú cenu by bola hlúposť nezmrznúť vo vírivke.
Presne vtedy sa strategické plánovanie mení na akciový leták.
Mesto už nehovorí: „Toto potrebujeme, poďme na to nájsť peniaze.“ Hovorí: „Na toto sú peniaze, poďme zistiť, prečo to potrebujeme.“ Priority určuje PDF s názvom „Výzva č. 47“. Stačí počkať, čo bude budúci mesiac v akcii.
A aby sme nehovorili iba abstraktne, celkom pekným príkladom investičného dlhu sú trebišovské nadjazdy. Ich oprava je dobrá správa a presne ten typ investície, ktorý treba urobiť. Zároveň však nádherne ukazuje, ako investičný dlh funguje.
Roky používate infraštruktúru, ktorá starne. Opravu odkladáte, pretože ešte slúži. Potom ešte chvíľu slúži. A potom už veľmi neslúži. A zrazu nemáte investičný plán. Máte problém. Nadjazd totiž na rozdiel od rozpočtu nevie, že tento rok máme iné priority.
Betón nečíta programové vyhlásenia. Korózia nesleduje eurofondové výzvy. A statiku mimoriadne málo zaujíma volebný kalendár. Preto je oprava nadjazdov úspech. Ale zároveň aj celkom pekná pripomienka, že najdrahšia údržba býva tá, ktorú sme dostatočne dlho nemuseli robiť. A presne toto je investičný dlh.
Účet za včerajšie „ešte to vydrží“.
Trebišov vie získavať peniaze
A teraz férovo. V oficiálnom odpočte za december 2022 až december 2024 mesto uvádza investície 32 969 120 eur vrátane TIOP ŽSR a externé financovanie 28 994 432 eur. Medzi projektmi je 78 nájomných bytov za približne 5,66 milióna, kompostáreň za 3,49 milióna, cyklotrasa za takmer dva milióny a projekt MOaPS za približne 492-tisíc eur.
To nie sú drobné nájdené medzi vankúšmi mestského gauča.
A bolo by hlúpe predstierať opak len preto, že píšem kritický text. Nie je pravda, že sa v Trebišove nič nerobí. Robí. A schopnosť pripraviť projekt, podať žiadosť, zvládnuť administratívu a dostať do mesta cudzie peniaze je niečo, za čo si politické vedenie aj profesionálny aparát mesta zaslúžia uznanie. Bez irónie.
Tak. Pochválili sme. Môžeme pokračovať.
Možno ste si už položili otázku, čo by sa v Trebišove stavalo, keby na päť rokov prestali tiecť eurofondy a dotácie. Konečne by sme videli, čo dokáže mesto zaplatiť z vlastného hospodárenia.
Obávam sa, že slávnostne by sa otvárala nanajvýš obálka s účtom za elektrinu. Hospodáreniu mesta sa budem venovať neskôr.
Získať peniaze je polovica disciplíny. Druhá otázka znie: Na čo ich použijeme? Aj výhodne financovaný projekt môže byť fantastický. A môže byť aj hovadina. Len mimoriadne výhodne financovaná hovadina. Dotácia robí projekt lacnejším, nie potrebnejším.
Schopnosť vyčerpať eurofond totiž nemôže byť sama osebe rozvojovou stratégiou. Eurofond je nástroj. Nie cieľ. Inak by najúspešnejším mestom nebolo mesto, v ktorom sa dobre žije, ale mesto, ktoré dokázalo minúť najviac cudzích peňazí.
Mesto môže povedať: získali sme, postavili sme, otvorili sme. To sú výstupy. Dajú sa spočítať, odfotiť a doplniť sumou s takým počtom núl, až človek nadobudne pocit, že Trebišov nečerpal eurofond, ale objavil ropu.
Pretože „postavili sme“ je informácia. „Vyriešili sme“ je výsledok.
Aký problém sa vyriešil?
Koľko ľudí projekt používa?
Koľko bude stáť jeho prevádzka?
Ako bude vyzerať o päť rokov?
Na tieto otázky sa už stuha strihá horšie.
Cyklotrasa: Test toho, čo znamená zodpovednosť za verejnú investíciu.
A teraz si rozdiel medzi výstupom a výsledkom ukážme prakticky.
Cyklotrasa Trebišov – Zemplínske Hradište. Celkový rozpočet projektu bol 1 993 787,59 eura. Celá suma išla z Plánu obnovy a odolnosti SR, bez vlastného spolufinancovania mesta. Úsek 3,45 kilometra nového asfaltu. Projekt zahŕňal aj obnovu 5,29 kilometra existujúcich asfaltových chodníkov, rekonštrukciu dvoch lávok cez Trnávku a Drieňovec. Samotné získané financie bol úspech, samozrejme pre dobrý a zmysluplný projekt, ktorým cyklotrasa nepochybne je. Bodka. Lenže prišiel...
September 2026.
Na väčšine nového viac ako trojkilometrového úseku sú podľa reportáže STVR trhliny a jedna z dutín dosahovala hĺbku až 86 centimetrov.
Osemdesiatšesť centimetrov. To už nie je výtlk. To už je ponuka pivničných priestorov. Pri deväťdesiatich centimetroch by sme možno nemuseli riešiť reklamáciu, ale kolaudáciu suterénu. Pri metri môžeme rovno pridať schody a pri vhodnej eurofondovej výzve tam raz môže vzniknúť sieť jaskynného systému.
A pritom od slávnostného otvorenia 27. júna 2025 neuplynulo ani pätnásť mesiacov. Človek pri investícii za takmer dva milióny eur možno naivne očakáva všeličo. Napríklad, že prvé opravy prídu až po prvej narodeninovej torte.
Cyklotrasa sa rozhodla preskočiť tortu a prejsť rovno na reklamáciu.
Takže dnes nevieme poctivo napísať: „Môže za to mesto.“ Nevieme. Rovnako nevieme napísať: „Môže za to zhotoviteľ.“ Nevieme.
A to je v poriadku. Od toho máme znalecké posudky, projektovú dokumentáciu, zmluvy a súdy. Blog nie je stavebný znalec a ja nemám v pláne určovať príčinu poruchy asfaltu podľa fotky v správach.
Počas písania tohto blogu vyšla informácia že mesto neuspelo na súde pri spore o bankovú záruku použitú na opravy cyklotrasy. Rozhodnutie zatiaľ nie je právoplatné a stále neurčuje, kto môže za poškodený chodník. Znamená však, že popri otázke „kto to pokazil?“ máme ďalšiu: kto zaplatí opravu, ak záruka neobstojí?
Otvorená zostáva aj otázka, či jej stav neohrozí peniaze z Plánu obnovy; o ich vrátení zatiaľ rozhodnuté nie je.
To by bol celkom pozoruhodný výsledok: mesto by najprv zaplatilo za opravu cesty a potom možno aj za to, že na ňu dostalo peniaze. Ak budeme musieť vracať aj dotáciu, cyklotrasa konečne spojí Trebišov so zvyškom Európy: po jej prasklinách odídu peniaze až do Bruselu.
Pri projekte za takmer dva milióny už odpoveď „nejako sa to vyrieši“ nestačí. Asfalt je roztrhnutý, spor pokračuje a účet sa nikam neprepadne. Ostane na stole. Rád by som vedel, na koho meno ho nakoniec vystavia — skôr než začneme hľadať ďalšiu mestskú budovu, ktorá by sa dala predať.
Jednu vec však vieme už dnes. Stará asfaltka vydržala zhruba 20 rokov. Nový úsek v rámci projektu za takmer dva miliony nevydržal ani rok od otvorenia.
Kým sa čaká na znalecké posudky, asfalt sa rozhodol komunikovať priamo.
A potom je tu ešte jedna drobnosť. Možno menej fotogenická než 86-centimetrová “fuga”, ale z pohľadu priorít mesta celkom zaujímavá.
Milhostov.
Mestská časť Trebišova. Jeho obyvatelia sú obyvateľmi Trebišova, patria pod mesto Trebišov a ich územie je súčasťou mesta. Len cyklotrasa sa k nim zatiaľ akosi nedopočítala.
Nový úsek sme potiahli smerom do Zemplínskeho Hradišťa – samostatnej obce. A na tom samo osebe nie je nič zlé. Práve naopak. Prepájať mesto s okolím je rozumné a cyklodoprava sa, našťastie, nemusí pri hranici katastra otočiť a ísť domov.
Keď sme už za takmer dva milióny prepájali Trebišov s okolím, zostáva otázka, kde v poradovníku ostal Milhostov. Cyklotrasa by sa tam pritom čoskoro mohla mimoriadne hodiť.
Počas opravy nadjazdu sa totiž môže z rekreačnej cyklistiky stať jediný šport, pri ktorom milhovstovčan zároveň príde do práce. Aspoň konečne prepojíme podporu športu s dopravnou politikou.
A tu začína byť príbeh ešte zaujímavejší.
V staršom mestskom dokumente k navrhovaným cyklotrasám sa pri I. etape počítalo s trasou po hrádzi Trnávky od mosta v katastri Zemplínskeho Hradišťa až po most v katastrálnom území Milhostov. Dokument dokonca uvádzal obojsmerné smerovanie do Zemplínskeho Hradišťa a naspäť „až do Milhostova“.
A Milhostov nezmizol ani neskôr. Program hospodárskeho rozvoja a sociálneho rozvoja mesta Trebišov na roky 2023 – 2032 medzi plánovanými aktivitami stále uvádza „Výstavbu cyklotrasy smer Milhostov – Trebišov“. Takže obyvatelia Milhostova nemusia zúfať.
Sú v strategickom dokumente.
A už asi tušíte, že od strategického dokumentu k asfaltu je iba niekoľko projektových dokumentácií, verejných obstarávaní, rozpočtových rokov, zmeny stavebných zákonov, volebných období a jedna vhodná eurofondová výzva.
Dovtedy môžu pokojne platiť dane a poplatky. Tie majú, našťastie, spojenie s Trebišovom vyriešené výborne.
A presne preto je táto cyklotrasa takým dobrým príkladom rozdielu medzi výstupom a výsledkom.
Výsledok sa píše horšie. Ten sa totiž nedá prestrihnúť nožnicami
Na celej veci je fascinujúci ešte jeden detail. V júni 2025 sa cyklotrasa slávnostne otvárala. Prišlo vedenie mesta, predstavitelia ministerstva, zhotoviteľ, partneri projektu a ďalší hostia.
A samozrejme, páska. Tá bola podľa všetkého v poriadku. Prestrihla sa. Fotografie vznikli. Projekt bol otvorený. Výstup splnený. Všetko fasa.
A práve preto mám pomerne malý problém s touto divnou ceremóniou. S tým zvláštnym komunálnym rituálom, pri ktorom sa zídu funkcionári, nastúpia fotografi, vytiahnu sa obradné nožnice, obeťou je kus farebnej stuhy a po jej rituálnom prestrihnutí sa projekt oficiálne mení na úspech.
Chýba už len kadidlo, organ a poverená osoba, ktorá nad hotovým dielom slávnostne zvolá: „Projekt je dokončený!“ Ľud odpovie: „Aleluja!“.
Nasleduje spoločná fotografia, potlesk a projekt môže vstúpiť do mestského neba úspešných investícií, kde už nepraská asfalt, nezatekajú strechy a neopadáva omietka.
Aby bolo jasné – nemám nič proti páskam samotným. Pokojne ich strihajme. Je to milá tradícia. Aj nožnice potrebujú svoj veľký deň.
Len by sme si mohli prestať nahovárať, že prestrihnutím pásky sme zároveň prestrihli aj zodpovednosť za to, čo sme otvorili. Pretože v skutočnosti sa v ten deň investícia nekončí. V ten deň sa iba začína zisťovať, či bola dobrá.
V deň otvorenia je úspešná skoro každá verejná investícia. Je nová, čistá, odfotená a statika ešte nemala dostatok času zapojiť sa do verejnej diskusie. Aj keď v tomto prípade... veď viete.
Skutočný kontrolný deň príde o päť rokov. Potom o desať. Vtedy sa poďme postaviť na to isté miesto a urobiť tú istú fotografiu.
Bez pásky. Bez hostí. Bez tlačovej správy. Len projekt a realita. S rešpektom, pokorou a úctou voči občanom. Pásku totiž dokážeme prestrihnúť za desať sekúnd. Kvalitu investície prestrihnúť nevieme.
A niekedy by možno stačilo povedať: „Prepáčte. Tu sme pochybili, toto nám nevyšlo a pokúsime sa to napraviť. Na toto teraz nemáme kapacity.“
Ľudia nepotrebujú počúvať, že všetko funguje. Potrebujú, aby sa s nimi hovorilo úprimne, bez klamstiev a zavádzania. Priznať si chyby aj keď je to politicky nepopulárne. Lebo keď sa strčí hlava do piesku pri neúspechu, občania stále vidia zvyšok, čo trčí von.
A možno práve preto by sme pri verejných investíciách mali zaviesť trochu inú politickú tradíciu. Fotografiu pri otvorení si pokojne nechajme. Ale urobme ešte jednu. Po skončení záruky. Až potom ju dajme do odpočtu.
Cyklotrasa nie je jediný projekt, pri ktorom sa oplatí odlíšiť otvorenie od výsledku. Trebišovský terminál slávnostne otvorili v októbri 2023. Autobusy jazdili, páska padla. Len o sprístupnení budovy cestujúcim sa hovorilo ešte v apríli 2025.
Vlak môže meškať. Ale aby ho dobehlo slávnostné otvorenie o rok a pol, to už je dopravná inovácia.
Železnice a mesto si medzitým vysvetľovali, kto má prevádzkovať autobusovú časť. Občan chce nastúpiť, vystúpiť a použiť terminál. Cestujúceho nezaujíma, či sa “veľkí ujovia” zo železníc a mesta nevedia dohodnúť, komu patrí budova, kto ju upratuje a kto má od nej kľúče. On nechce prestupovať medzi kompetenciami. V skutočnosti by len potreboval, aby sa otvorili aj dvere, ideálne v zime alebo počas búrky.
„sečteno a podtrženo“
Minúť cudzie peniaze je jednoduché. Ťažšie je dokázať, že to malo zmysel.
V ďalšej časti sa pozrieme na údaje, ktoré o Trebišove máme a na rozhodnutia, ktoré podľa nich robíme. A porovnáme si to s podobnými mestami.
Lebo tabuľku vieme zostaviť, graf vytlačiť a dokument schváliť. Ťažšia časť prichádza potom: použiť ich skôr, než sa problém rozhodne predstaviť sám.
Pretože mesto môže mať dáta úplne na všetko – o obyvateľoch, doprave, parkovaní, vode, energiách, bezpečnosti či investíciách – a napriek tomu sa pri rozhodovaní stále spoliehame na jednu z najstarších analytických metód verejnej správy:
„Tak nejako sebe dumame.“
Takže ak ste si mysleli, že 86-centimetrová diera v cyklotrase bola hlboká, v ďalšej časti sa skúsime pozrieť do ešte väčšej: do mestských dát.
Čo ak nám v Trebišove nechýbajú? Čo ak nám chýba schopnosť urobiť z nich záver? A tam už nám možno nebude stačiť ani meter.
Ak ste dočítali až sem, zjavne vám na Trebišove záleží. Dobrovoľne ste čítali o nemocnici, vodovode, dlhoch, investíciách a cyklotrase. Bez povinnej školskej dochádzky a bez možnosti na nenávratný finančný príspevok.
To už nie je iba občiansky záujem. To je celkom špecifické hobby.
Takže pokračovanie nabudúce. Trebišov počká. Strategické dokumenty tiež.
A investičný dlh to zvládne. Ten je na čakanie zvyknutý.
